O Holuboch, kombajne a tráve

Mt 6, 24-34

Milí bratia, drahé sestry. Dnešný text začína slovami o tom, že nemôžeme slúžiť Bohu i majetku zároveň. Je to známa vec. Snáď sa medzi nami nenájde ani jeden, kto by s týmto Ježišovým výrokom nesúhlasil. Majetku neslúžime. Veď toho napokon až tak veľa nemáme. Či azda môže i nemajetný človek slúžiť majetku? Môže. A deje sa to. I dnes. I medzi nami. Pán Ježiš rieši otázku: Komu slúžiš? O čo sa staráš? Čo je pre teba prioritou?

Pán Ježiš nás v prečítanom texte 5x vyzýva k tomu, aby sme nemali starosti. Čo znamená nemať starosti. To sloveso, jak v originále, tak i v češtine a slovenčine má dva významy. Ten prvý je: postarať sa o niečo – v zmysle: niečo zabezpečiť, zaobstarať - trebárs mäso na nedeľný vývar. Čosi zhromaždiť, urobiť zásoby. Ale má to i druhý význam. Znamená tiež: robiť si starosti – strachovať sa o niečo, báť sa o niečo. Múdri Boží mužovia, ktorí Bibliu študujú do posledného znaku sa vzácne zhodujú na tom, že Ježiš má na mysli práve tento druhý význam. Robiť si starosti – znepokojovať sa, mať neistotu o to či prežijem.

Nerobte si starosti. Nebojte sa. Pán Ježiš používa obraz vtákov na nebi. Každý si to dokáže predstaviť. Mne sa vynára spomienka, keď som ako chlapec naháňal holuby v parku. Vyzerali tak bezstarostne. Len si poletovali sem sa tam. Cupitali po chodníku a kŕmili sa chlebom, ktorý im hádzala stará pani, ktorá sedela na neďalekej lavičke. Je to veľmi milé spomienka. Vždy som ale rozmýšľal nad tým, akú majú tie holuby funkciu. Prečo tu sú? Prečo ich Pán Boh stvoril. Aký majú účel? Ešte stále neviem aká je odpoveď. A predsa Pán Ježiš používa takéhoto vtáčika, trebárs holuba, a to aby povedal čosi dôležité: Holub neseje, nežne, nezhromažďuje obilie do sýpok, a predsa náš nebeský Otec holuba živí. Máme azda aj my prestať sadiť? Máme prestať robiť zásoby? To by bolo nemúdre. Predstava, že vtáky sa o nič nestarajú je scestná. Nezlučuje s ornitologickými poznatkami, ktoré máme dnes k dispozícii. Bratia a sestry, Pán Ježiš poukazuje na čosi iné. Hovorí: Moji milí, vy máte pole, máte zrno, stodoly. Tento vtáčik, nič z toho nemá. Nemá žiadne istoty. A predsa sa nesťažuje, že by mal málo. Neprepadá panike, že má v stodole už len jedno vrece zrna. Skúsme si spomenúť, čo je pre nás tou istotou. Pre niekoho je to štangľa salámy v chladničke – istota, že mám čo jesť. Pre iného sú tou istotou úspory – pekne nazhromaždené kdesi v bezpečí - trebárs v banke, alebo v pozemkoch či budovách, ktoré vlastní. Alebo je to vaše auto, či chalupa. Proste istota, že mám. Bratia a sestry, máme množstvo výhod, množstvo istôt oproti tým vtáčikom, ktorí nemajú ani tú sejačku, ani kombajn, ani stodolu.

A Pán Ježiš ide ďalej: Ak tieto vtáky, ktorých účel vám nie je úplne jasný, stoja Pánu Bohu za námahu - aby ich stvoril, aby ich dennodenne živil, trebárs i rukami tej starej ženy v parku, o čo viac je mu vzácnejší človek? Ak sa Pán Boh s láskou stará o toho špinavého mestského holuba, o čo viac, o čo lepšie sa postará o mňa?

Pán Ježiš nás vyzýva, nerob si starosti o budúcnosť. Netráp sa ňou. Je to márne. Nevedie to k ničomu. A predsa nám je to tak strašne blízke. Sužovať sa, čo bude o rok? Zvlášť pálčivé je to teraz v cirkvi. Čo bude s našim zborom o 5 rokov, o 10 rokov. Čo bude s ČCE o 30 rokov. Sú to vážne otázky, ktorým máme venovať pozornosť. Určite. Ale nie do tej miery, aby nám obava o vlastné prežitie zastrela pohľad, a aby nám bránila v tom, čo je našim poslaním. Robiť si starosti je márne, nevedie to k ničomu.

Veď kto z nás si môže svojou ustarostenosťou predĺžiť život čo len o jediný lakeť? Úprimne verím, že to nie je výčitka! Je to upokojenie. Zaujímave, že lakeť, alebo piaď, je diaľková miera – nie časová. Ten počet lakťov, krokov, kilometrov, ktoré prejdeme nemáme vo vlastných rukách, teda nohách. Tú svoju životnú púť nemáme vo svojich rukách. A je to takto dobre. Pán Ježiš nám pripomína, že Pán Boh je ten, kto rozhoduje o počte mojich lakťov! Nie len mojich. Ale aj mojej rodiny. Mojich priateľov. Mojej cirkvi. A to je istota!

Ďalší obraz, ktorý Pán Ježiš používa sú pekné poľné kvietky. A tvorí to krásnu paralelu k vtáčikom. Nie len o živočíchy ale dokonca i o rastlinky sa Pán Boh stará. Zaujímavé je, že ani o toho holuba ani o trávu, ktorá rastie na lúke či v parku sa človek nijak zvlášť nestará. Ale Bohu záleží aj na tej trávičke, ktorá dnes vyrástla, zazelenala sa a zajtra tu nebude, lebo ju spáli slnko. Aspoň pri tej poľnej ľalii Pán Ježiš vysvetľuje na čo je vlastne dobrá – hodia ju do pece, aby bolo teplo. Narozdiel od toho holuba, z ľalie má človek aký-taký úžitok. Úprimne, s ohľadom na funkčnosť by bolo jedno – nezáležalo by na tom, či je ľalia pekný kvietok, alebo škaredý kus trávy. Ľalia nepotrebuje byť pekná nato, aby v peci dobre horela. A predsa je pozoruhodné, že Pán Boh venuje enormné úsilie na to, aby bola krásna; aby bola jedným z najkrajších kvietkov! Ani nadmieru bohatý Šalamún nemal také šaty, ako dáva Pán Boh tejto kvetinke. Až by sme mohli povedať, že ju oblieka v márnotratnej štedrosti. Či to ľalia potrebuje? Nepotrebuje. A predsa jej to Pán Boh dá.

To je i pre nás skvelá správa! Pán Boh dáva oveľa viac ako potrebujeme! O čo vzácnejší je človek než ľalia? Spomeňme ešte raz na Šalamúna. V prvej knihe kráľov, prosí Šalamún Hospodina o poslušné srdce a schopnosť rozoznávať medzi dobrým a zlým. A čo dostal od Hospodina? To všetko a omnoho viac! Hospodin mu dáva i to, o čo nežiadal – bohatstvo i slávu. Márnotratná štedrosť! To je istota.

Pán Ježiš svoje publikum nazýva malovernými. Tento termín je pravdepodobne Ježišov objav, nikde inde sa nevyskytuje. Pôsobí trochu urážlivo. Znamená to: Tak teda veríte, ale nejak málo?! Veď máte toľko skúseností! Toľko ste toho s Hospodinom, toľko ste toho so Mnou zažili. Toľko veci ste videli na vlastné oči. Toľko zmien v životoch ľudí okolo vás. Tak teda, veríte alebo nie? Keď veríte, prečo sa radšej spoliehate na ten svoj majetok? Slúžite mne, slúžite Bohu? Alebo slúžite mamonu? Nedá sa slúžiť dvom pánom naraz. To proste nejde. Majetku, mamonu slúžia pohania. Tí iné nevedia. Nemôžu inak. Komu by slúžili, keď Bohu neveria? Na koho by sa mali spoľahnúť, keď Boha neznajú? Nemôžu inak! Musia sa pachtiť za peniazmi, musia sa pachtiť za majetkom, za postavením. Veď nik iný im nepomôže! Keďže v Boha neveria, nemajú kto by im pomohol. Rodina? Tá rozvrátená? Možno. Priateľ? Možno. Zištne? Možno.

Kde hľadám istoty? Na koho, na čo sa spolieham? Na seba, na manželku, na rodičov, na majetok? To je tá základná otázka, ktorú Pán rieši týmto preslovom. Kto je tvoj pán? Je to pokrm, ktorý ťa sýti? Alebo Hospodin, kto ťa sýti? Sú to šaty, ktoré ťa robia človekom? Alebo Hospodin, kto ťa robí človekom. Pán vraví: Hľadajte najprv kráľovstvo Božie, to ostatné bude pridané. Otázkou je: čo je v tvojom živote, v mojom živote – základom, prioritou? Čo je tým, čo bude pridané? Čo je základom a čo akousi nadstavbou, či bonusom. Čo je to potrebné a čo je nadštandard, čo je tým prídavkom. Čo je to „čosi naviac“ - tým, po čom sa tak ženieme?

To, čo je podstatné. To Pán Boh dá. A to ostatné, ten prídavok k základu už nejak dopadne. O to sa nemáme starať. Boh vie, čo potrebujeme. Dá nám to. NIELEN v budúcnosti. NIELEN v tom posmrtnom živote. Ale i dnes. V jeho kráľovstve, ktoré môžeme žiť už dnes.

Bratia a sestry, skúsme si zrátať, čo od Pána Boha dostávame. Či je to málo? Hľadajme kráľovstvo. Ježiš je kráľ. Jeho hľadajme. On je istota! Tie pridané veci už nejako dopadnú. Amen.

Vy ste soľ zeme

Mt 5, 13

Drahé sestry, milí bratia. Dnes sa znovu budeme zaoberať textom, ktorý je až notoricky známy. Pán Ježiš nám hovorí: Vy ste soľ zeme! Nie, Pán Ježiš nerobí reklamnú kampaň Jeruzalemským solivarom. Opäť používa motív, ktorý je človeku blízky, dôverne známy, aby vyjadril čosi podstatné. Ale čo?

Pozrime sa na prvú otázku: Na čo je potrebná soľ? Múdri Boží mužovia, biblickí komentátori, našli od čias, kedy Pán Ježiš tento výrok vyslovil mnoho odpovedí. Na čo je teda potrebná soľ? Keby sme sa venovali každej z nich bolo by to nadlho. Spomeňme len dve. Soľ konzervuje. Soľ ochucuje.

Soľ konzervuje. V Ježišovej dobe bola chladnička úplne neznámym pojmom. Nikto ani len nesníval o tom, že raz bude možné dať kus čerstvého mäsa do bielej kovovej elektrickej krabice bez toho aby sa mäso pokazilo. Možno si pamätáte, či už sami alebo z rozprávania mám či starých mám, že kedysi sa mäso udržiavalo v dobrej kondícii inak. Starká vravievala, že mäso zvykli zalievať masťou a vo veľkých hrncoch ho spúšťali dolu do studne – kde boli ideálne podmienky - zima a tma. Izraelská klíma však takýto luxus neposkytovala. Teploty tam boli a sú neporovnateľne vyššie a studní – tých bolo ako šafranu. Židia teda používali to, čo mali poruke - Soľ. V tretej knihe Mojžišovej čítame, že každá spaľovaná obeť mala byť osolená. Bolo to praktické nariadenie – Soľ konzervuje. Inak povedané – Soľ zachraňuje pred hnilobou. Bráni tomu, aby sa mäso pokazilo.

Pán Ježiš hovorí: Vy ste soľ zeme! Mnohokrát počúvam od ľudí a častokrát sám seba prichytím pri tom, že kritizujeme dnešnú spoločnosť, dnešnú dobu, politikov, vládu, mesto, vlastnú cirkev – rozpoznávame, že je skazená. Každý sa dá kúpiť, každému ide o to svoje. Už to nie je také ako to bývalo. Kvalita potravín, zdravotnej starostlivosti, kultúry, mravy v spoločnosti. Všetko je akési skazené. Každý spomína rád na obdobie, kedy to bolo lepšie – za prvej republiky, niektorí dokonca po 25. rokoch demokracie túžia po komunizme. Lebo vraj bolo lepšie. Ale nebolo. Už vtedy to mäso smrdelo. Bratia a sestry. Zem je to mäso. Naša spoločnosť je to mäso. Naša rodina, priatelia, cirkev je to mäso. Vy ste tá soľ. My sme tá soľ. To rozpoznanie skazenosti je namieste. Kritika skazenosti je opodstatnená. Avšak dajme pozor. Keď nadávame na skazený svet, nadávame na vlastné zlyhanie. Sme soľ. Soľ v mäse pôsobí aktívne a zachraňuje pred hnilobou!

Určite sa vám už stalo, že ste prišli do styku s niečim skazeným. Zhnitý zemiak, pokazená šunka. Ten pohľad je na zaplakanie. Ten smrad sa nedá opísať. To skazené sa snažíme čo najskôr vyhodiť. Zbaviť sa toho. Veď čo už s tým? Podobne uvažuje i Hospodin v príbehu o Sodome z úvodných slov dnešnej bohoslužby. To mesto bolo superskazené. Ktovie nakoľko sa to podobalo Prahe? Všetci sa naň Pánu Bohu sťažovali, že je to otrasné mesto plné hnusných ľudí, plné zla a hriechu. Tak sa Hospodin rozhodol, že to mesto vyhodí, tak ako my vyhodíme plesnivý chlieb. Avšak Abrahám sa to dozvie a prosí Hospodina, aby to mesto zachoval. Veď sú tam určite aj dobrí, spravodliví ľudia. A Hospodin počúva a nechá sa presviedčať. A to je skvelá správa. Abrahám zjednáva až príde k číslu 10. A Hospodin sa nechá prehovoriť: „Pre desiatich ich nezahubím“. Avšak vieme ako to dopadlo. Hospodin tam nenašiel ani len tých desiatich. Preto to mesto bolo vyhodené. Kde niet soli, veci sa kazia a musia sa vyhodiť. Neprítomnosť soli, naša neprítomnosť, pôsobí skazenosť. Sodome chýbalo 10 zrniek soli a dopadla by inak.

Druhou vlastnosťou soli, je že soľ ochucuje dáva chuť. To netreba nijak zvlášť vysvetľovať. Robíme to celý život. Predstavte si. Ste v dobrej reštaurácii, objednáte si obľúbené jedlo. Spoločnosť je príjemná, tešíte sa na prvé sústo. Čašník vám jedlo donesie, v mojej predstave je to pečené kolienko, slinky sa vám zbiehajú, odkrojíte si prvý kúsok, položíte ho do úst a príde sklamanie. Koleno je síce výborné. Krásne prepečené, chrumkavá kožička, šťavnaté mäsko, cesnaková marináda. Ale chýba soľ. Soľnička je prázdna, pomôcť si neviete. Voláte čašníka, ten sa ospravedlňuje, že zásoby došli. A vy v tej chvíli dúfate, že je to len nočná mora, z ktorej sa rýchlo zobudíte. Ale nedeje sa tak. A vy ste hladní a musíte jesť ten pokrm, ktorý je výborný, a predsa nechutný, lebo v ňom chýba čosi veľmi, veľmi podstatné.

Soľ dáva chuť, bez nej je svet nechutný, nestráviteľný. Pán Ježiš hovorí, Vy ste soľ zeme. Sme naozaj tými, ktorí ochucujú? Sme tými, ktorí robia veci stráviteľnejšími? U nás doma v rodine? V bláznivom kolotoči v práci? V zbore? Alebo sme nemastní neslaní? Či inak. Komu znechucujem život?

Bratia a sestry, my sme tá soľ. My sme dostali ten Ochutený život – nový život v Ježišovi Kristovi! My sa máme deliť s tou chuťou. Máme ju podávať ďalej. Aby sa nestalo, že tí okolo nás žijú nechutný život, život bez chuti. Aby sa nestalo, že tí okolo nás budú bez chuti k životu. Lebo my sme tá soľ. A keď tam nie sme, tá chuť sa stráca.

Dnes sme krásne zhromaždení. Vidím niekoľko zrniek soli. A mám radosť. Keď sme spolu, je nám dobre. Rozumieme si. Teší nás vzájomná prítomnosť, úsmevy, rozhovory. Sme tu doma, v bezpečí. A tak to má byť. Avšak slanosť zrnka soli takto nevynikne. Aby soľ fungovala tak ako má, aby robila to, na čo je určená soľ nemôže ostať v soľničke. Pán Ježiš hovorí: Vy ste soľ zeme. V spoločnosti znejú mnohé hlasy proti kresťanstvu. Ľudia si neuvedomujú, že vieru v Ježiša Krista, ktorá chráni pred skazenosťou a ktorá dodáva životu chuť - naozaj potrebujú. Je to ako v rozprávke Soľ nad zlato. Jasné, že soľ nie je tak potrebná, tak vzácna, a tak hodnotná ako zlato... Ale. Ono sa to nakoniec všetko ukáže. Veď skúsme žiť mesiac bez soli! Až potom si ju budeme vážiť!

Nie len, že svet nerozpoznáva, že veriacich kresťanov potrebuje ako soľ, ale Často ani my sami nevieme, že nás naše okolie potrebuje. A tak zostávame uzavretí v Soľničke. Hovieme si v pohodičke, v bublinke, za sklenenými oknami modlitebne. Cirkev, ktorá sa uzatvára pred svetom, cirkev, ktorá nad svetom vyriekla svoj súd, cirkev, ktorá si vystačí sama so sebou je cirkev, ktorá neplní svoj účel – neslúži svojej dobe. Ale to je nesprávne pochopenie Ježišových slov! Pán Ježiš nehovorí: Vy ste soľ. Hovorí Vy ste soľ zeme! Nie sme tu sami pre seba, sme tu pre zem. Našou úlohou je dať čosi, čo jej nikto iný dať nemôže. Soľ sa nedá ničím nahradiť. Tu sme soľou. Ale čo vonku!?

„Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí slanú chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič súca, len ju vyhodiť, aby ľudia po nej šliapali.“ Čo teda znamená byť soľou? Na chvíľu opusťme výraz soľ. A skúsme tam doplniť slovo človek. Vy ste ľudia zeme. Ak ľudia stratia svoju ľudskosť, čím budú znovu poľudštení? Už nie sú na nič súci, len ich vyhodiť, aby ľudia po nich šliapali. Počujete to?

Teraz to už neznie tak vzdialene ako ten výrok o soli. Byť soľou, znamená byť človekom. Byť človekom takým, akým nás Pán Boh zamýšľal pri stvorení. Byť dobrým človekom. Autentickým človekom. Kresťanským slovníkom povedané byť blížnym.

Abrahám sa modlil za skazené mesto. Abrahám bol tou soľou. Bol človekom. Bol blížnym svojmu príbuznému Lótovi. A ako to krásne dopadlo! Lót bol zachránený! Abrahám bol soľou, bol človekom, bol blížnym mestu Sodoma. Prosil za nich. Bol veľmi blízko k ich záchrane. Kiež by tých zrniek soli tam bolo bývalo viac! Stačí štipka skutočných učeníkov na to, aby bolo zachránené okolie. Sodoma potrebovala desiatich. Koľkých potrebuje Praha? Koľkých moja rodina? Kancelária? Koľkých cirkev? Spomeňme i na Lóta z dnešného prvého čítania. I on bol jedným zrnkom soli. Vlastne bol jediným zrnkom. Aj On sa modlil a prosil za malinké mestečko Cóar. A Hospodin ho vypočul.

Bratia a sestry, byť soľou zeme znamená aktívne bojovať proti hnilobe. Znamená to otvárať sa svetu okolo nás a dávať mu jedinečnú chuť. Byť soľou zeme znamená byť človeku človekom, byť blížnym. Znamená to prosiť za zem. Akou soľou som ja? Amen.

Modlitba prezrádza postoj

Lk 18, 9-14

Milé sestry a drahí bratia, práve sme počuli podobenstvo Pána Ježiša o farizejovi a mýtnikovi. Mnohí tento text poznáme. Neraz sme tento text čítali doma alebo na rozoberali na biblickej hodine, počuli sme nejednu kázeň. Rozumieme tomu, kto je tou kladnou postavou a tiež vieme, kto je záporným hrdinom. Bolo by nemiestne umelo vytvárať dojem, že nevieme kto odišiel ospravedlnený a kto nie. Text to jasne prezrádza. Pýcha je zlá. Človek má byť pokorný. Čo vlastne čakať od textu, ktorý je jasný?

Najprv sa v krátkosti pozrime na tých mužov. Dnešný pohľad kresťanov na farizeja – učiteľa Zákona – nie je veľmi lichotivý. Je to dané najmä Ježišovými ostrými výrokmi na ich adresu – zvlášť nepríjemný je výrok o obielených hroboch… Navonok pekných, vo vnútri však plných všelijakej nečistoty. Povedať o niekom, že je farizej znamená, že je pokrytec. Preto je nám už od začiatku príbehu jasné, že ten farizej je zápornou postavou a že to s ním úplne dobre nedopadne.

Naopak, o hriešnikoch z Ježišových podobenstiev vieme, že k ním má Pán Ježiš blízko. Prijíma ich, stoluje s nimi. Počúvajú ho. Zachraňuje ich. Preto už od začiatku podobenstva tušíme, že to dopadne rovnako.

Toto naše pred-porozumenie nám kazí zážitok z tohto príbehu. Stráca sa moment prekvapenia. Všetko sa teda zdá byť jasné. A to je škoda. Pretože sa nám môže stať, že takýmto postojom prehliadneme čosi veľmi dôležité.

Skúsme sa pozrieť na príbeh akoby sme ho počuli prvý raz.

Kto je ten farizej? Je to človek veľmi sčítaný v Božom zákone. Jeho prítomnosť v chráme i krásna modlitba nás neprekvapí. Je to človek morálne na vysokej úrovni. Náboženská elita. Má duchovný i morálny kredit. Je to vážený občan. Človek, ktorý sa snaží zákon nie len čítať, ale podľa neho aj žiť. Ba dokonca požiadavky zákona ešte znásobuje, dopĺňa. Len aby sa nebodaj nestalo, že by mu Pán Boh - alebo ľudia - mohli povedať, že čosi nesplnil. Plniť požiadavky zákona znamená byť spravodlivý. On je ten spravodlivý. Určite si to o sebe myslí. Skutky svedčia v jeho prospech. Ako je potom možné, že odchádza neospravedlnený?

Ten druhý človek? Áh. Ten je mýtnik alebo colník, proste daňový úradník. Ľudia, ktorí toto podobenstvo počuli priamo z úst Pána Ježiša, mali hneď jasno: to je ten hriešnik. Nespravodlivý vykorisťovateľ, korumpovaný kolaborant s Rímskou mocou. Proste bieda. Odpad. Z jeho konania je jasné, že v chráme sa často nevyskytuje. Pravdepodobne bol pre svoje povolanie z chrámového spoločenstva vylúčený. Čo tam robí? Tak tento odchádza ospravedlnený? Znie to trochu nespravodlivo. Či nie?

Všimnime si ďalej ich modlitby. Prvý sa modlí Farizej. Pekne podľa predpisu sa postaví na určené miesto a začne. Ďakuje Bohu. Krásne. Odrieka podobnú modlitby aké sú hojne doložené v rabínskej literatúre. Ďakuje za vieru. Za to, že je spravodlivý. Menuje aj svoju štedrú dobročinnosť, ktorá je nad rámec povinností. Ale. A tu prichádza problematika jeho modlitby. Totiž. Ten spôsob, akým je v pôvodných jazykoch vyjadrený spôsob ako sa modlil je neštandardný. Oslovuje Boha, to nie že nie. Ale. Krásne vyjadrenie modlil sa v duchu, teda, že sa modlil v sebe – tu úplne nesedí. Súčasťou predpisu bola hlasná modlitba, prečo by sa teda modlil proti tomuto predpisu? To je však len prvá zo zlých možnosti. Druhá je, že trpel samomluvou – totiž, že sa modlil k sebe. Bol to monológ. Osloviť potom sám seba – Bože – pravdupovediac, to nie je úplne košer. Avšak text modlitby by sedel. Ďakuje, že nie je ako tí ostatní. Tí pohania. Tí zlí. Tretia možnosť je podobne smutná – modlil sa za seba. To by nebolo až také hrozné, keby tá modlitba pokračovala. Ale nepokračuje. Modlí sa len za seba. Ba čo viac. Farizej v chráme zbadá čosi nezvyčajné. V diaľke je akási postava a bije sa do pŕs. I keď je to podobenstvo a nie reálny príbeh, je jasné, že farizej ako pravidelný návštevník chrámu rozpozná, že ten človek v diaľke nepatrí do jeho okruhu spravodlivých známych. Že je to ten kolaborant. A hneď a pohotovo toho mýtnika zahrnie do svojej modlitby. Ale ako? Použije/zneužije ho ako krovie. Ako tmavé a ponuré pozadie, na ktorom ešte viac môže vyniknúť jeho vlastná dobrota, krása, spravodlivosť. Hrdinsky sa porovná s tým, kto je v spoločnosti považovaný za odpad. Už vopred je jasné, že z tohto porovnania musí vyjsť ako ten „lepší“. Veď on nie je až taký zlý ako … Naopak. Skutky svedčia o tom, že je to dobráčisko.

Ten druhý, ten vyberač daní, stojí zďaleka. Prístup do chrámu nemá. Nepatrí medzi tých spravodlivých. Je tu akoby náhodne. Chrámová prax mu je cudzia. Nevie, kde je to určené miesto kam sa má postaviť, a tak stojí pri dverách. Nevie, že má pozdvihnúť oči hore a že má vystrieť prázdne ruky smerom k nebesiam. Netuší. Dobre vie, že sem nepatrí. I ten farizej o ňom vie, že sem nepatrí. A vlastne všetci v chráme vedia, že sem nepatrí. Jeho modlitba nie je podľa predpisu. Veď ten predpis nemá ako poznať. A preto sa modlí tak ako vie. Päť slov stačí. Bije sa v prsia. Nie preto aby to ostatní videli. Nie preto, aby na seba upozornil, či aby robil šou. Nehrá sa na gorilu. Bije sa v prsia aby vyjadril, že hoci vie, že sem nepatrí, tak tých pár slov - ktoré adresuje - Bohu myslí smrteľne vážne. Neprišiel sem z povinnosti, či zo zvyku. Neprišiel si urobiť ďalší zárez na paličke spravodlivých skutkov. Je mu jedno s akým opovrhnutím na neho hľadia tí chrámoví. Prišiel lebo chcel hovoriť s Hospodinom. Nemá toho veľa, čo by mu povedal. Frázy nepozná. Spravodlivých skutkov, ktoré by mohol – keď už je tu – Bohu pripomenúť, mnoho nemá. Kvetnato hovoriť tiež nevie. Odvážil sa len na päť slov. Ten hlavný tŕň podobenstva, to šokujúce, to nepredstaviteľné, je v tom, že tých pár slov sa mu vyplatilo.

Dosť o podobenstve v minulom čase. Prenesme ho do súčasnosti. Nie vždy je takýto posun možný. V tomto prípade to ide až pozoruhodne jednoducho. Kto je tým farizejom – nie vo všeobecnosti – to by sme skončili znovu pri pokrytcoch. Zdôrazňujem, opäť, v tomto podobenstve znázorňuje farizej človeka, ktorý – spomeňte si na úvod – je sčítaný, zbožný, slušný, hrá podľa pravidiel, plní zákon. Kto je tým farizejom dnešnej doby? Iste tušíte, že sme to my. Je to cirkev. Sú to: Bratia. Sestry. Kazateľ. Varhaník, kurátor, presbyteri, farári, seniori, rôzne cirkevné komisie či iní cirkevní funkcionári. Toto prirovnanie sa nám nie veľmi nepáči. Zvlášť, keď vieme, že ten farizej odišiel z chrámu neospravedlnený. Kým sme hovorili o nejakom farizejovi, podobenstvo sa nás nemalo ako dotknúť. Všimnite si ale ten rastúci nesúhlas. Tak ja som ten farizej? Ja odídem neospravedlnený? Čo to je za nezmysel? Veď robím toto a toto a toto. Nepáči sa nám to prirovnanie. Odmietame ho. Na nás je namierené. A keď sa nás to prirovnanie dotklo, tak je to len dobre. Pán Ježiš sa rád dotýkal ťažkých tém. Rád pritlačil, tam, kde to bolí, aby tým poukazoval na jadro problému. Aby ten problém mohol byť riešený. Aby to zranenie mohlo byť uzdravené. Farizeji mu boli naozaj veľmi blízki. Avšak zakladali si na vlastnej spravodlivosti. Poznali zákon, plnili ho. Všimnime si, že farizej vo svojej modlitbe Hospodina vôbec o nič neprosí. Nič od neho nechce. Nepotrebuje vôbec nič. Veď všetko má. Robí to, a to, a to. Pekný zoznam. Robí všetko správne. Nikto mu nemôže nič vyčítať. Čo viac by mohol od Hospodina chcieť. Vystačí si sám so sebou! Je spokojný vo svojej spravodlivej bublinke. Bohu, alebo sebe len poďakuje a pripomenie mu alebo sebe aký je fajn. A tak ako prišiel – spokojný sám so sebou – tak odchádza – spokojný sám so sebou. Síce neospravedlnený. Ale na to sem neprišiel. To ani nežiadal. To plní ľavou zadnou a úplne sám.

Dobre. Kto je teda v dnešnej dobe tým vyberačom daní, tým kolaborantom? To sú všetci tí, ktorí nemajú prístup do chrámu. Tí, čo normálne do kostola nechodia. Tie zle vychované deti od susedov; šéf, ktorý ľudí využíva; to sú tí všetci čo majú svoje meno v zoznamoch ŠTB; skrátka všetci, ktorí našu normu nesplnia; tí čo sa nám v ničom nevyrovnajú, zvlášť nie v zbožnosti. A tí odídu ospravedlnení?

Pozor. Kto je teda tým záporným hrdinom? Kto je tým kladným? Chce Ježiš povedať, že dobré skutky sa človeku nevyplatia – i tak skončí bez odmeny? Je záporakom ten farizej? Teda cirkev? My? Alebo máme byť krásne hriešni ako ten mýtnik? Ako tí – a tu si doplňte, kým pohŕdate. Veď ono sa to nakoniec nejak spraví?

Vtip tohto Ježišovho podobenstva je v tom, že ide o rovinu vyššie. Nerieši spravodlivosť medziľudských vzťahov. Nerieši skutky. Opakujem, tento text nie je o tom, či robiť alebo nerobiť dobré skutky. Ježiš sa tu vôbec skutkami nezaoberá. Rieši postoj človeka. Zvláštne, že na to používa práve modlitbu. V nej sa ukáže aký má človek postoj k Bohu. A nie len to. Aký má postoj voči inému človeku. Aká ma postoj sám k sebe.

Znovu. Kto je teda tým záporným hrdinom? Obaja. Je pravdou, že na jednom z nich je to viac vidieť. A ten druhý, ten farizej, ten si to ešte neuvedomuje. Navonok je všetko v poriadku. Ale kdesi hlboko v jeho vnútri leží smradľavý problém. Je zamknutý v hriechu bez toho aby o tom vedel. Jeho vzťah k človeku je nenávisť. Radosť z toho, že nie je ako tí všetci hriešnici. Jeho vzťah k sebe samému je pýcha - namyslená sebaláska. Žije v sebaklame. A jeho vzťah k Bohu? Kto mu je bohom? Od Hospodina predsa nič nepotrebuje. Ako prišiel, tak i odchádza. Nedostáva nič.

Naopak, colník vie o tom, že je hriešnik. Vie, že pred Pánom Bohom je na tom špatne. Neporovnáva sa s tými spravodlivými – neobstál by. Pozerá sa na svoju situáciu triezvo. Potrebuje dar Božieho ospravedlnenia. Potrebuje odpustenie. Má nádej, že Boh je milostivý, že ho má napriek všetkej tej špine ešte stále rád. Ide priamo za Hospodinom. Hľadá pomoc. Túži po prijatí. A dostáva ho. Jeho pokora pred Bohom ho nakoniec zachraňuje. A stáva sa dobrým základom pre postoj k druhému človeku i k sebe samému.

Áno, tá radostná a prekvapivá správa je, že Hospodin prijíma hriešnych ľudí. Nie všetkých. Nie paušálne. Tých, ktorí prosia o priatie. A prijíma i spravodlivých. Ale pozor. Tiež len, tých, ktorí svoje postavenie pred Hospodinom vidia triezvo – a podobne ako ten mýtnik volajú: Bože, buď milostivý, mne hriešnemu. Amen.

Miesta je dosť

Lk 14, 15-24

Milé sestry a drahí bratia, máme pred sebou dve hostiny. V prvom čítaní sme počuli príbeh o svadbe. Pozvaný človek si nevie nájsť správne miesto a hrozí mu, že svoje miesto bude musieť uvoľniť niekomu, kto je hostiteľovi vzácnejší. Vieme si to dobre predstaviť. Na svadbe je počet miest je obmedzený, väčšinou máte zasadací poriadok. Jednoducho nemôžete pozvať každého aj keby ste chceli. A ak sa stane, že sa tam niekto pozve sám, alebo že vzdialený príbuzný, ktorého vidíte prvý raz v živote si sadne na miesto vašej svokry, môžete sa dostať do trápnej situácie…

Nechajme svadbu svadbou. Pozrime sa bližšie na podobenstvo o veľkej večeri, kde je naopak miesta dostatok, pretože pozvaní neprišli.

„Jeden človek pripravil veľkú večeru a pozval mnohých. V hodine večere poslal sluhu, aby povedal pozvaným: Poďte, lebo už je všetko hotové!“

„Anička, počujte, kde sú tí Novotní? Neviem, pani Katka, naozaj neviem. Hovorili, že prídu. Neviem, čo sa stalo. Počula som, že Paľko má nejaké problémy v práci. Chodí domov až neskoro v noci. Asi preto neprišli. Tak to hej! A čo Števo s deťmi? Tí tiež neprídu. Manželka je chorá. Angína alebo niečo také. Hm, tak nech to pekne vypotí a uzdraví sa. A neviete, čo je s Janom? Počula som, že si kúpil chalupu a trávi tam všetok svoj voľný čas. Tak to je škoda. Všetko je pripravené, toľko času tomu Zuzanka venovala. Máte pravdu, sestra. Určite ju to nepoteší. Toľko jedla! Toľko pitia! Kto to všetko poje? Veď tu skoro nikto nie je. Snáď to nevyhodíme? To by bola škoda.“

Určite ste už boli v situácii, keď ste boli v úlohe Irenky, či pána domu a organizovali ste veľkú oslavu. Tak si to predstavte. Snažíte sa, investujete čas a peniaze, chcete aby všetko bolo tip-top. Rozošlete pozvánky, ešte to pozvaným niekoľkokrát pripomeniete: „Áno, je to vtedy a vtedy. Len príď.“ A oni neprídu. Ako sa cítite? (Ste sklamaní? Hneváte sa?)

Pán domu, z Ježišovho príbehu, sa tiež hneval. „Vtedy sa rozhneval pán domu“. Áno, pre jeho hnev máme porozumenie. Aj my sa hneváme, keď naši priatelia neprídu, uprednostnia čosi iné. Keď nami ohrdnú… I my sa hneváme, keď naši bratia, naše sestry neprídu na zborovú akciu, biblickú hodinu, na bohoslužby. Možno spolu so mnou smutne prikývnete hlavou, že ste už počuli ako niektorý z farárov v kázni s hnevom pľuje na tých, ktorí v kostole či v modlitebni nie sú…

Áno, hnev nám je až nebezpečne blízky, ale to, čo nasledovalo ďalej si dokážeme len ťažko predstaviť. „ A povedal sluhovi: Vyjdi rýchlo na cesty a ulice mesta a priveď sem chudobných, mrzákov, slepých a chromých.“ Tu je jeden z hrotov dnešného textu, ktorý nás pichá pod rebro: Pán domu, totiž svoj hnev, pretaví v milosť.

Keď sa pozriete vôkol seba, uvidíte mnoho miest prázdnych. Cirkvi sa nie úplne darí. Mnohí cirkevníci nás opustili. Jedni na večnosť, iní už cirkevníkmi byť nechcú. Tento pohľad v nás budí beznádej. Ako to s nami bude? Veď tu nikto nie je! Budeme mať dosť peňazí? Uživíme sa? Prežijeme? Áno, tie otázky sú pálčivé. Dnešný text nás ale pozýva k tomu, aby sme zmenili svoj pohľad na prázdnu modlitebňu.

Pán Ježiš hovorí, že prázdne miesta na Pánovej hostine nezostanú prázdne. Výhovorky, ospravedlnenia a odmietnutia tých, ktorí boli pozvaní otvárajú miesto, dávajú šancu tým, ktorí pozvaní neboli! Koľko je prázdnych miest, bratia a sestry, toľkých ľudí sem môžeme pozvať. Prázdne sedadlá sú dôvodom na radosť: Ešte toľkí sa sem zmestia!

Pozrime sa v krátkosti na výhovorky, pardon, ospravedlnenia, ktoré Pán Ježiš v podobenstve spomína: Pole, voly, ženba. Ako vyplynulo z úvodného rozhovoru medzi zborovými sestrami Aničkou a pani Katkou - práca, chalupa i manželka – to všetko sú pochopiteľné ospravedlnenky. Pri bližšom skúmaní biblického textu si všimneme, že Pán Ježiš používa okolnosti, ktoré sú v Piatej knihe Mojžišovej v 20. kapitole spomenuté ako jediné dôvody, keď sa muž nemusí zúčastniť vojenskej služby: „Potom prehovoria k ľudu predstavení: Je tu niekto, kto si postavil nový dom a ešte ho neposvätil? Nech odíde a vráti sa domov, aby nepadol vo vojne a niekto iný by dom posvätil. Je tu niekto, kto vysadil vinicu a ešte nezobral prvú úrodu? Nech odíde a vráti sa domov, aby nepadol vo vojne a niekto iný by sa tešil z prvej úrody. Je tu niekto, kto sa zasnúbil so ženou a ešte si ju nevzal? Nech odíde a vráti sa domov, aby nepadol vo vojne a niekto iný by si ženu vzal.“ Všetky tri dôvody neúčasti sú legitímne = dotyčný sa nemá zúčastniť, aby nepadol vo vojne – aby prežil.

Avšak použiť tieto dôvody na veľkú večeru, na oslavu je akési zvláštne. Jednak, oslava nie je vojna. Účasť na nej nie je povinná. Práve naopak. Účasť na takejto večeri je výsadou! Môžu sa zúčastniť len pozvaní! A jednak sa ponúka otázka, či ide ale nejde o život? Z oslovenia Pán domu, kde zaznie Kyrios - Panovník, Hospodin, Kristus - je jasné, že to nie je hocaká hostina. A na rozdiel od vojny, kde neúčasť vo vojne znamená život – neúčasť na tejto hostine, večeri znamená smrť.

Neúčasť pozvaných na tejto hostine všetkým ostatným, ktorí doteraz pozvaní neboli, otvára možnosť aby prišli a hodovali s Pánom domu. Večera uzavretej VIP spoločnosti sa otvára pre všetkých. Veď miesta je dostatok. Prvý raz, keď pán poslal sluhu, pozvaní sa vyhovorili. Keď ho poslal druhý raz na cesty a ulice mesta – rozumej Jeruzalema – aby priviedol chudobných, mrzákov, slepých a chromých… Tí neodmietli. Kto by odmietol úžasnú hostinu, ktorá je zadarmo? Len ten, kto je spokojný s tým čo má. Ten, kto si myslí, že si môže dovoliť spraviť hoc aj väčšiu hostinu. Ten, kto nepotrebuje, aby ho hostili… Ale chudobný, mrzák, slepý a chromý – to je štvorica, ktorá si takúto večeru nemôže dovoliť odmietnuť. Pre nich by neúčasť na večeri znamenala skutočne smrť.

Sluha dodáva: „spravil som ako si rozkázal a miesto ešte je.“

Predstavte si ten počet! Koľko asi je tých: chudobných, mrzákov, slepých a chromých? Priviedol ich. A ani ten veľký počet úbožiakov všetkého druhu nezaplnil všetky miesta pri stole! Miesta ešte je.

Sluha teda poslúchne Pána i tretí raz. „Aby sa mi dom naplnil.“ Vychádza mimo mesta. Medzi tých, ktorých môžete stretnúť na poľných cestách a medzi ohradami. Nie, nemá namysli záhradkárov! To sú tí tuláci a vydedenci. Áno, aj oni - a práve oni – sa chytia jedinečnej šance stolovať s Pánom domu! Všetci majú možnosť prísť na hostinu. Všetci sa stávajú VIP.

U pána Boha totiž nie je prijímanie osôb! Na Jeho hostine sa vám nestane, že by vás Hostiteľ potupne presadil, pretože sedíte na mieste niekoho dôležitejšieho, alebo ste prišli nevhod.

Pánu Bohu nezáleží na tom, či si bol pozvaný na hostinu – a si veriaci odmlada, alebo si bol privedený z cirkevného prostredia, či si bol zavolaný zo sveta. Záleží na tvojom postoji, na tvojich prioritách. Ak túžiš po jeho hostine, neodmietni, keď ťa zavolá. Pretože na jeho hostine nikto nie je vzácnejší ako práve ty! „Blahoslavený, kto je chlieb v kráľovstve Božom!“ Amen.

Duch nám pomáhaj porozumieť!

1K 15, 29-34

v. 32-33: Ak pre mŕtvych niet vzkriesenia: Jedzme a pime, veď zajtra zomrieme! Nedajte sa oklamať: Zlé reči kazia dobré mravy!

Tento oddiel je zvláštny. Jednak Pavol akoby schvaľoval prax krstenia sa zástupne za iných a jednak podporoval obžerstvo a opíjanie sa. Alebo nie?

O kresťanskom zvyku krstiť sa za tých, ktorí zomreli nepokrstení toho veľa nevieme. Dnes existuje náboženské hnutie (sekta) založené J. Smithom v USA v roku 1820, ktoré zástupný krst za mŕtvych praktikuje. Volajú sa Mormoni. Sú to slušní ľudia. Nosia tesiláky a bielu košeľu s čiernou visačkou. Oficiálnym názvom dokonca znejú akoby boli kresťania: „Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní“. Ale nie sú. Dnes majú okolo 13 miliónov členov, v ČR a SR ich je asi 2000. Okrem Biblie majú aj knihu Mormon. Zakazujú užívanie drog a alkoholu, fajčenie či pitie kávy a čaju. J. Smith použil základne kresťanské učenie a doplnil ho svojim vlastným „zjavením.“ To môže byť problém. Ak nepoznáme Bibliu a svoje vyznania, môžeme ľahko padnúť do osídla iných spoločenstiev, ktoré znejú lákavo, ba podobne a dokonca veria aj v Ježišovo vzkriesenie... Ale pridávajú ku Kristovi čosi vlastné.

Toto spoločenstvo nepochopilo Pavlov text. Áno, Pavol spomína akúsi prax krstenia, ale len ako argument na potvrdenie vzkriesenia. Nedá sa z ničoho vyvodiť, že by Pavol zástupný krst za mŕtvych schvaľoval. Nakoniec, ani kresťanská cirkev vo svojom porozumení Kristovmu vzkrieseniu túto prax nepraktikuje. Druhé nepochopenie Pavla je v ich zákaze požívania alkoholu. Pavel používa výrok: „Jedzme a pime, veď zajtra zomrieme!“ ako absurdné vyjadrenie toho, že ak by vzkriesenia nebolo mohli by sme si v prítomnosti robiť, čo chceme. Ale, kto verí vo vzkriesenie, ten sa naň aj zodpovedne pripravuje.

Pane Ježišu zošli svojho Ducha, ktorý by nám pomáhal rozumieť Tvojmu Slovu a pravdivo ho vykladať. Uč nás, prosím rozoznávať falošných prorokov. Amen.

Kristovo vzkriesenie je definitívne víťazstvo nad smrťou.

1K15, 20-28 

v. 20.22: Kristus však bol vzkriesený z mŕtvych ako prvotina tých, čo zomreli... Lebo ako v Adamovi všetci zomierajú, tak aj v Kristovi budú všetci oživení;

Čo znamená vzkriesiť? Vieme, čo znamená počať, narodiť sa. Fyzickým procesom rozumieme, vieme si to predstaviť. Vieme, čo sa pri tom deje. Biblia je pri opise vzkriesenia úplne strohá. „Vstal, niet ho tu. Bol vzkriesený.“ Azda preto vznikli rôzne legendy, ktoré sa ale do kánonu nedostali. Dôraz na to ako technicky prebieha vzkriesenie je scestný. Omnoho dôležitejšie je čo vzkriesenie znamená.

Tak ako cez Adama prichádza smrť, tak cez Ježišovo vzkriesenie prichádza život. Je to veľmi zaujímavé prirovnanie. Isté rozdiely tam ale sú. Ten hlavný je fatalita smrti, ktorú prináša Adam. Nech už to nazveme dedičný hriech, alebo hriešna prirodzenosť, toto dedičstvo získava každý bez rozdielu. Vyhnúť sa tomu nie je možné. Nerozhodujeme o tom.

Na druhej strane, život, ktorý prináša Kristus si zvoliť môžeme. Kristovým vzkriesením človek nezískava, nededí život automaticky. To je dôležité si uvedomiť. Máme možnosť voľby! Kristus ako nový Adam mení fatalitu smrti a prináša voľbu života!

Vzkriesiť znamená priviesť k životu, zobudiť zo spánku smrti.

Milý Pane, prosím, zobuď ma. Amen.

Bez Kristovho vzkriesenia je všetko márne

1K15, 12-19 

v. 17.19: Ak však Kristus nebol vzkriesený, márna je vaša viera... Ak iba v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najbiednejší zo všetkých ľudí.

Niektorí tvrdia, že niet vzkriesenia. Pavol neuvádza, či to tvrdia kresťania v Korinte alebo Kristovi odporcovia. Vo výsledku je to jedno. Ako by mohol človek neveriť vo vzkriesenie a nazývať sa kresťanom? Pavol píše, že kresťan bez vzkriesenia je najbiednejší zo všetkých ľudí. To nech nám je varovaním. Mnohí kresťania žijú akoby vzkriesenie nebolo. Ako keby bol koncept vzkriesenia druhoradou – nepovinne voliteľnou – vecou. Kto verí, verí. Kto neverí, aspoň, že chodí do kostola... Ale nie je tomu tak. Bez vzkriesenia, kresťanstvo padá.

Zaujímavé je, že sú dve možnosti: buď vzkriesenie je alebo nie. Tieto možnosti však nie sú rovnako výhodné. Ak teda vzkriesenie nie je, ani Kristus nevstal. Ak majú pravdu posmievači, ktorí tvrdia, že Kristus nevstal, tak je to jasné: Naša viera je márna a stále sme vo svojich hriechoch... Ak veríš, že vzkriesenie nie je, aj keby si mal pravdu, nič sa tým nedá získať. Bez rozdielu, či by to bola pravda alebo nie, stále si v strate, tak ako o tom píše Pavol. Nevstaneš z mŕtvych.

Na druhej strane, čo ak veríš vo vzkriesenie? Ak by to nebola pravda, si v strate, a platí, že si najbiednejší zo všetkých ľudí... Avšak aký obrovský zisk ťa čaká, keď sa ukáže, že vzkriesenie je pravda!

Máme sa teda o vzkriesení hádať? Nie. Kto sa so Vzkrieseným nestretol osobne, toho nepresvedčíme. Naše slová budú pre takéhoto človeka vždy len prázdnym kázaním...

Stretaj nás, Vzkriesený, aby sme mohli veriť. Amen.

Svedectvo o vzkriesenom Kristovi je osobné.

1K 15,4-11 

v. 8: Nakoniec zo všetkých, ako nedochôdčaťu, sa zjavil aj mne.

Korintskí boli učení vo viere. Veď im to Pavol osobne zvestoval. Vedeli o Kristovom živote, o jeho smrti i o jeho vzkriesení. A predsa je kdesi problém. Faktické znalosti nestačia, ba vyvolávajú otázky a pochybnosti. Preto im Pavol znovu pripomína evanjelium o Vzkriesenom. Nepodáva im nový svetonázor. Neponúka ani svoj pohľad na vec. Odvoláva sa na zástup očitých svedkov. Vyratúva im počty. Spomína mená. Niektorí z nich ešte žili, bolo možné ich navštíviť a spýtať sa osobne: „Vstal? Ozaj sa ti zjavil?“.

Svedectvo o Vzkriesenom je osobné. Zjavil sa Petrovi, potom dvanástim, potom naraz viac ako päťsto bratom. „Potom ako nedonosenému dieťaťu, ktoré nemá veľkú nádej na prežitie, sa zjavil mne.“, hovorí Pavol. Aká je to milosť, keď sa nedonosené dieťatko narodí do preňho nového života. To je milosť, ktorú Pavol v stretnutí so Vzkrieseným Kristom rozpoznáva. Mal umrieť, a predsa, akoby zázrakom, žije.

Koho Vzkriesený nestretol osobne, ten o Ňom nemôže svedčiť. Jeho svedectvo by nemalo váhu. Pán sa zjavuje osobne. Vyberá si svojich svedkov. Najneskôr po roku 57 ich bolo 513 + jedno nedochôdča. Za circa 1957 rokov sa počty zmenili. Od vtedy už síce pár miliárd svedkov zomrelo, no i dnes sú vo svete minimálne dve miliardy tých, ktorých je možné sa opýtať: „Vstal? Ozaj sa ti zjavil?“.

Vzkriesený Pane, prosíme, stretaj nás. Kiež by sme nemlčali, keď sa nás spýtajú. Amen.

Vzkriesením to ešte len začína

Mk16, 9-20 

v. 15-16: Povedal im: Choďte do celého sveta a ohlasujte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený. Kto však neuverí, bude odsúdený.

Vzkriesený Pán sa so svojimi učeníkmi stretal. Pred svojim nanebovstúpením ich nenechal bez inštrukcií. To je skvelá správa! Dokonca to zadanie nie je nijak zvlášť zložité. Prvý krok: „Choďte po celom svete!“. Fajn. Človek nemá sedieť nečinne na zadnici, a čakať, že k nemu tí ľudia prídu. Zaujímavý kontrast sa ukáže, keď potom vidíme prázdny kostol. Občas ma pichne pri srdci, keď počujem od vedenia zboru, že ľudia nechodia, alebo že nie sú. To potom ťažko. Ľudí je všade dosť. Možno nechodia, lebo sme za nimi nešli. Druhý krok: „Kážte evanjelium všetkému stvoreniu.“ Priznávam, ten je trochu ťažší. Občas počúvame kázne bez evanjelia. A to je problém. Avšak predstava, že len kazateľ vie/môže/má kázať evanjelium je scestná. Pán Ježiš tento príkaz dal všetkým učeníkom bez rozdielu. Ešte sa v krátkosti zastavme pri tŕni príkazu – všetkému stvoreniu. Nie len kalvínom v našej obci, nie len bielym a slušným ľuďom. Nie len... Ale všetkému stvoreniu.

Pane, sme vďační za tvoj príkaz. Ďakujeme, že s tvojím vedením ho môžeme plniť. Dovoľ, aby sme si uvedomili, že môžeme aj my svojou troškou prispieť k záchrane ľudí okolo nás. Daj odvahu nám i našim kazateľom zvestovať evanjelium k spáse celého stvorenia. Amen.

Kde hľadáme Ježiša?

Mk 16, 1-8 

v. 6: No on im povedal: Neľakajte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, toho ukrižovaného? Niet ho tu — bol vzkriesený. Hľa, miesto, kde ho položili.

„Dobrý deň, dámy. Ako vám môžem pomôcť? Koho hľadáte? Á, Ježiša! Mrzí ma to, práve ste sa minuli. Prepáčte mi moju trúfalosť, ale nemáte sa s ním stretnúť niekde inde?“

Dobre poznáme pocit, že je Pán Ježiš o nejaký ten krok pred nami. To sa stalo i ženám. Proste ho hľadajú na nesprávnej adrese. Už tam nie je. Vstal. Tak ako im to predpovedal. Hovoril o Synovi človeka, ktorého zabijú, ale na tretí deň vstane z mŕtvych. Nevieme, či učeníci a učeníčky jeho slovám neverili, alebo na ne zabudli. Možno jednoducho nerozumeli. Ono, niet sa čomu diviť. Ježišove predpovede zneli podivne. Možno si len nespojili osoby a obsadenie a teda nevideli medzi Synom človeka a Ježišom znamienko rovnosti. Alebo nesprávne spočítali tri dni. Ktovie. Ženy boli prekvapené. Ježišov poštár v bielom rúchu ich
však nasmeruje správnym smerom. „Spomeňte si. Nebojte sa. Všetko ide podľa plánu. Ježiš je krok pred vami. Nasledujte ho.“

Milý Pane Ježišu. Je úžasné si pripomínať, že si krok pred nami. Kiež sme ochotní ťa nasledovať. Amen.

Smrť jedného je výkupným za mnohých

Mk 15, 33-47 

v. 46: Jozef kúpil jemné plátno, sňal ho z kríža, zavinul ho do plátna a uložil do hrobu, vytesaného v skale. K otvoru hrobu privalil kameň.

Pred pár dňami sme za zamýšľali nad Pilátovou zbabelosťou. Netreba zabúdať, že Pilát nebol jediný, komu chýbala smelosť. Judáš nemal odvahu čeliť nálepke zradcu. Peter sa bál a svätosväte sa zaprisahával, že Pána nepozná. Ježiš čelil procesu sám. Kde boli jeho priatelia, jeho „verní“ učeníci? Zbabelo sa ukrývali za zamknutými dverami. Ježišovi pomáha niesť kríž akýsi Šimon Kyrénejský. Pod krížom stojí učeník, ktorého Ježiš miloval, Ježišova matka a ženy. Učeníci nikde. Akým povzbudením je nám neznámy učeník Jozef z Arimatie, vznešený radca. Čítame o ňom, že smelo predstúpil pred Piláta a žiadal Ježišovo telo. Uvedomme si, že Ježišovi učeníkom tiež hrozilo nebezpečenstvo. Ale tento tajný predstúpil pred Ježišovho sudcu smelo. Veď očakával kráľovstvo Božie.

Kiež i nám dá Pán Boh odvahu smelo vystupovať v Kristových záležitostiach.

Pane, ďakujeme za to, že nám dávaš príklady svedkov, ktorí boli verní aj napriek nebezpečenstvám. Prosíme, Hospodine, daj aby sme žili život v očakávaní Tvojho kráľovstva. Amen.

Kto odmieta zachrániť iba seba, má podiel na spáse sveta.

Mk 15, 16-34 

v. 31-32: Podobne sa mu posmievali aj veľkňazi a so zákonníkmi si hovorili: Iných zachraňoval a sám sebe nemôže pomôcť. Kristus, kráľ Izraela! Nech teraz zostúpi z kríža, aby sme videli a uverili!

Keď som bol malý, mal som žltú komixovú bibliu, „Král přichází“. Možno ju poznáte. Od detstva som bol fascinovaný super hrdinami. Batman, Superman, Pán Ježiš, Spiderman... Myslím to vážne. Zvlášť Pán Ježiš a Superman mi prišli veľmi podobní. Obaja mali dvoch otcov a milujúcu matku, obaja boli tak trochu odinokiaľ, obaja zachraňovali svet, všetkým pomáhali, obaja mali platonický vzťah so ženou, obaja mali purpurové rúcho. Obaja vedeli lietať. Aspoň tak som si v tom čase predstavoval nanebovstúpenie...

Keď som čítal komixové bubliny na posledných stranách, kde bol Kristus na kríži, živo som si predstavoval, ako by sa zachoval Superman. Vetu: „Zostúp z kríža, aby sme uverili...“, by si asi veľkňazi rozmysleli. Všetko by lietalo, všetci zloduchovia by zomreli a Superman by sa s úsmevom vznášal nad Golgotou.

Myslím, že vtedy som si uvedomil rozdiel. Zákonníci a veľkňazi mali pravdu: „Iných zachraňoval a seba nemôže.“ Jeho nespravodlivá, nevinná smrť je víťazstvom. To by ani Superman nespravil. Je mnoho „super“ hrdinov, ale len Ježiš je Kristus.

Ďakujem Ti, Pane, že si nepodľahol pokušeniu zmiesť svojou mocou Golgotu z povrchu zemského. Ďakujem, že si vytrval, zomrel, aby si vstal a dokázal svoju skutočnú moc. Amen.

Je niekto bez viny za ukrižovanie Ježiša?

Mk15, 1-15 

v. 14: Pilát im povedal: Čo zlého urobil? Oni však ešte hlasnejšie kričali: Ukrižuj ho!

Pilát je vďačná téma. Veď on vlastne nebol zlý. Ježiša ukrižovať nechcel. Ešte aj ruky si umyl na znak zbavenia sa viny. Alebo bol? Krátiť si chvíľu rozoberaním konania iných nás baví. Hádať sa, kto môže za Kristovu smrť či Pilát alebo židia, či Herodes alebo Kaifáš…. Poznám mnohých, ktorí by trávili hodiny podobnými debatami prikláňajúc sa na jednu alebo druhú stranu. Hlavne určiť vinníka. Takýto druh úvah nikam nevedie. Dokonca nás stavia do pozície sudcu, ktorá nám nepatrí. Naše miesto je však v tom zástupe, ktorý kričí: „Ukrižuj ho!“.

Pilát nevidel Ježišovu vinu, pýtal sa. Videl, že ho veľkňazi vydali zo závisti. Spočiatku sa Pilát javí ako spravodlivý sudca, ktorému záleží na tom, aby neodsúdil nevinného. Ale všetko je inak. Vodcovia ľudu majú na Piláta páky. Chce sa im zavďačiť. Bojí sa, že by ho ľud udal na vyššie miesta. Bojí sa o svoj chlieb, svoje miesto pri koryte. Preto Krista odsudzuje. Nezáleží na pozícii, zbabelý človek dokáže ublížiť všade. Preto, odvahu, bratia!

Nevinný Kriste, trpel si za mňa. I dnes kričím: „Ukrižuj!“. Odpusť mi, prosím. Daj odvahu postaviť sa davu. Amen.

Od horlivosti ku zapretiu

Mk14, 66-72 

v. 72: Vtedy sa ozval kohút po druhý raz. Tu si Peter spomenul na slová, ktoré mu Ježiš povedal: Skôr než kohút dvakrát zaspieva, tri razy ma zaprieš; chytil sa za hlavu a plakal.

Pán Boh si o nás nerobí ilúzie. Dokonale nás pozná. Svedčí o tom i ďalšia z Ježišových naplnených predpovedí. Pán Ježiš vedel, že srdce človeka je bojazlivé a neverné. Také bolo i to Petrovo, také je žiaľ i to moje. Zaprieť Krista pri prvej príležitosti, to je motto i môjho života. Snáď preto je mi Petrov príbeh taký blízky. Chytil sa za hlavu a plakal. Bol to akt ľútosti nad vlastným zlyhaním. Ale nie každý dokáže zvládnuť vlastné zlyhanie. Prijať nálepku zradcu – hriešnika. Judášov príbeh, na rozdiel o Petrovho, má nešťastný koniec – samovraždu. Judáš nepochopil hĺbku Ježišovho posolstva. Nerozumel odpusteniu.

Avšak ani Petrovo fňukanie nad zradou Ježiša nie je riešením. Žiaľ, mnohí z nás hriech iba ľutujú. Určite je potrebné hriech oľutovať. Je potrebné prosiť o odpustenie. Pravá náprava poklesku sa ale nedovŕši plačom. Nech nám Petrov plač v závere textu nevsugeruje, že je to dosť! Peter toho s Kristom zažil omnoho viac…. Je potrebné nie len plakať nad hriechom, ľutovať a vyznávať ho. Potrebujeme prijať Hospodinovo odpustenie. Potrebujeme odpustiť sami sebe. A čo viac, potrebujeme sa odvrátiť od našej zrady a zanechať ju.

Prosím Ťa, Pane Ježišu, odpusť mi moje zrady. Túžim prijať Tvoje odpustenie. Prosím, zošli svojho Ducha Svätého, ktorý by mi pomáhal prijímať Tvoje odpustenie, i samého seba. Prosím o silu zanechať hriech. Amen.

Ani falošné obvinenie nezmôže nič

Mk 14, 53-65 

v.61-62: Veľkňaz sa ho znova spýtal: Si ty Mesiáš, syn Požehnaného? Nato Ježiš odpovedal: Ja som. Uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať s nebeskými oblakmi.

Obviniť nevinného je možné len klamstvom. Ale zdá sa, že v Ježišovom prípade ani falošné obvinenia nie sú dostatočné. Žalujúci sa skrátka nevedia dohodnúť. Ježiš mlčí. Prečo mlčí? Veď klamú! Máme aj my byť ticho v podobnej situácii? Máme mlčať, keď na nás človek kydá nepravdy? Či nemáme bojovať za pravdu? Ježišov tichý postoj je nám vzdialený. Máme rezignovať? Nikdy! Radšej neprajníkom vykričíme tie ich „klamstvá“. Takto sa to deje v našich vzťahoch, či nie? Ježiš mlčí. Berie ten svoj kríž, ktorý na neho o nedlho zvalia. Ozýva sa až vtedy, keď ide o Pravdu. Je totiž rozdiel medzi pravdou a Pravdou. Každý sa bije v prsia a dušuje sa za tú svoju. Avšak Pravde ide len o Pravdu. Pýtajú sa Ho: „Si Kristus? Som.“ Ich falošné obvinenia neboli dostatočné. Teraz im však Ježiš dáva Pravý dôvod obžaloby. Nezáleží na ohováraniach. Dôležitá je Pravda. A čo my? Sme ochotní mlčať, keď na nás žalujú nepravdy? A čo viac, sme ochotní vyjsť s Pravdou von?

Drahý Hospodine, ďakujeme za tichú Pravdu, ktorá trpí pod ranami falošníkov. Dovoľ nám rozpoznávať kedy je čas mlčať a kedy naopak čas za Pravdu bojovať. Amen.

Zápas o spásu sa zvádza na modlitbe

Mk 14, 32-52

v. 36: Hovoril: Abba, Otče, tebe je všetko možné! Vezmi odo mňa tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako chceš ty.

Peter, Jakub a Ján. Tri postavy Ježišovho najužšieho kruhu. Len oni mali možnosť vidieť ako sa Jairovo mŕtve dievčatko prebúdza zo spánku (Mk 5). Len oni traja boli s Ježišom (Mk 9), keď zaznel z oblaku hlas: „Toto je môj milovaný Syn, jeho poslúchajte.“ A znovu sú to títo traja chlapíci, ktorých Pán Ježiš volá, aby s ním bdeli na modlitbách. Títo traja, ktorí zažili Ježiša ako Krista, sú v šoku. Tento Mocný im odhaľuje svoju človečinu – desí sa, cíti úzkosť a smútok. Traja kamaráti zažijú na vlastné oči definíciu: Pravý Boh a zároveň Pravý Človek. Úžasné! Žiaľ, keď ich Majster volá k modlitbe, zaspia spánkom „spravodlivých“.

Všimnime si Jakuba a Jána. Horlivcov, ktorí chceli sedieť v Kristovej sláve (Mk10). Ježiš sa ich pýta, či môžu piť kalich, ktorý pije on. Súhlasne prikyvujú ako teliatka. Ježiš im to dovoľuje. Oni ale nechápu, čo od neho žiadajú. Kalich bol v SZ síce symbolom požehnania a radosti. Avšak v Ježišovej modlitbe, v strachu, ktorý Kristus vo svojom človečenstve zažíva, naberá kalich iný rozmer. Je plný utrpenia, smrti a Božieho súdu nad hriechom.

Hospodine, odpusť mi moju prehnanú „horlivosť“. Často zaspávam, keď ma voláš k modlitbe. Som vďačný za Pána Ježiša, ktorý ma učí i v zúfalstve volať: „Abba, Otče, tebe je všetko možné!“ Amen.

Zrádzajú a zapierajú tí pri stole. Okrem Ježiša.

Mk 14, 22-31

v. 22.24: Vezmite, toto je moje telo!…. Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých.

Sme svedkami veľkonočnej hostiny. Ježiš ako otec, hlava rodiny učeníkov, berie do rúk chlieb, žehná, láme a rozdáva. Nie je to prvý raz, čo Ježiš láme chlieb. V mysli sa nám vynára obraz nasýtenia zástupov. A navzdory názvu „Posledná večera“ to nie je ani naposledy, čo Ježiš sýti tých, ktorí sú zhromaždení pri jeho stole. Stolovanie je prejavom dôvery. Tí pri stole ale Ježiša zradia. Najprv zrádza Judáš, potom Peter a dnes ja. I ja som ten, čo sedí pri Ježišovom stole. I ja som ten, kto prijíma Božiu milosť. I ja som účastný Pánovej večere. Žiaľ, i ja ho zrádzam včera i zajtra. I dnes.

V každom z nás zreje zrada. Klíči a rastie ako nádor. Ak neverím, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, tak ho zrádzam ako Judáš a spolčujem sa s tými, ktorí ho majú za nič. Keď mi hrozí, že mi na môj vzťah s Kristom prídu kolegovia či rodina, tak ho zapieram podobne ako Peter.

Pán Ježiš, vediac o nás všetko, vraví: „Ale po svojom vzkriesení vás predídem do Galiley.“ (v. 28) Pán Boh ráta s ľudskou neverou a odpovedá na ňu (tvrdohlavo) vlastnou vernosťou: „Vy mňa opustíte, ale ja vás neopustím.“

Ďakujem Pane, že výraz „za mnohých“ znamená „za všetkých“. I za mňa. Hospodine, spolieham sa na tvoju vernosť. Amen.

Zrada je zrada. Ale milosť je Milosť. (Ref. kalendár 2014)

Mk 14, 12-21 

Príprava Poslednej večere
12 Prvý deň sviatku nekvasených chlebov, keď sa zabíjal veľkonočný baránok, hovorili učeníci Ježišovi: Kde chceš, aby sme šli pripraviť veľkonočného baránka? Kde ho chceš jesť? 13 Poslal dvoch svojich učeníkov a povedal im: Choďte do mesta. Tam vás stretne človek, ktorý bude niesť krčah vody. Choďte za ním. 14 A pánovi domu, do ktorého vojde, povedzte: Učiteľ odkazuje: Kde je miestnosť, v ktorej budem s učeníkmi jesť veľkonočného baránka? 15 A on vám ukáže zariadenú a pripravenú veľkú hornú sieň. Tam nám nachystajte. 16 Učeníci odišli. Keď prišli do mesta, našli všetko tak, ako im povedal, a pripravili veľkonočného baránka.
Označenie zradcu
17 Keď sa zvečerilo, prišiel s Dvanástimi. 18 Potom, ako zaujali miesto pri stole a jedli, Ježiš povedal: Amen, hovorím vám, jeden z vás ma zradí — ten, čo je so mnou. 19 Zosmutneli a začali sa ho jeden po druhom vypytovať: Vari ja? 20 On im však povedal: Jeden z Dvanástich, ktorý si so mnou namáča chlieb v tej istej mise. 21 Syn človeka síce ide, ako je o ňom napísané, ale beda tomu človeku, ktorý zrádza Syna človeka. Pre toho človeka by bolo lepšie, keby sa nebol narodil.

Zamyslenie
Nenechajme sa pomýliť. Verš, ktorým sa končí dnešné čítanie je zvolený nevhodne. Provokuje. Dokonca v ňom nie je ani kúsok lásky a odpustenia, ktoré sú Ježišovi a jeho nasledovníkom blízke. Ježiš odsudzuje človeka, ktorý sa previní. Ale pozor. To je zápletka textu, nie jeho záver.

Stáva sa, že aj my si prajeme, kiež by sme sa nikdy neboli narodili. Je to v čase skúšky, ťažkostí či zrady. No tiež vtedy, keď pociťujeme hanbu. Vo svojom živote s Pánom Bohom tento stav dobre poznáme. Hanba zo zrady Krista je varovaním, avšak nie je pointou oddielu. Ak by ňou bola, stačilo by, aby sme sa všetci za svoje zlé skutky hanbili. Kresťanská cirkev by bola spoločenstvom, ktoré je prikryté poškvrnou, vinou a hriechom. Od nekresťanov by sme sa líšili len tým, že svoju vinu rozpoznávame a hanbíme sa za ňu. Čo by nám bránilo v konaní zla? Pocit viny? Kto by nás oslobodil od tejto hanby?

„Tam vás stretne človek, ktorý bude niesť krčah vody. Choďte za ním.“ (v. 13) Ctihodný Béza, cirkevný otec 8. storočia, vidí v obraze vody očistenie milosťou. V krčahu zas vidí tých, prostredníctvom ktorých musí byť táto milosť vyliata vo svete. (2. Kor. 4, 7)

Modlitba
Kriste, ďakujeme, že si bol prvou hlinenou nádobou. Ďakujeme, že nás milosťou vyslobodzuješ z našej hanby. Amen.