piatok 25. apríla 2014

Duch nám pomáhaj porozumieť!


v. 32-33: Ak pre mŕtvych niet vzkriesenia: Jedzme a pime, veď zajtra zomrieme! Nedajte sa oklamať: Zlé reči kazia dobré mravy!

Tento oddiel je zvláštny. Jednak Pavol akoby schvaľoval prax krstenia sa zástupne za iných a jednak podporoval obžerstvo a opíjanie sa. Alebo nie?

O kresťanskom zvyku krstiť sa za tých, ktorí zomreli nepokrstení toho veľa nevieme. Dnes existuje náboženské hnutie (sekta) založené J. Smithom v USA v roku 1820, ktoré zástupný krst za mŕtvych praktikuje. Volajú sa Mormoni. Sú to slušní ľudia. Nosia tesiláky a bielu košeľu s čiernou visačkou. Oficiálnym názvom dokonca znejú akoby boli kresťania: „Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní“. Ale nie sú. Dnes majú okolo 13 miliónov členov, v ČR a SR ich je asi 2000. Okrem Biblie majú aj knihu Mormon. Zakazujú užívanie drog a alkoholu, fajčenie či pitie kávy a čaju. J. Smith použil základne kresťanské učenie a doplnil ho svojim vlastným „zjavením.“ To môže byť problém. Ak nepoznáme Bibliu a svoje vyznania, môžeme ľahko padnúť do osídla iných spoločenstiev, ktoré znejú lákavo, ba podobne a dokonca veria aj v Ježišovo vzkriesenie... Ale pridávajú ku Kristovi čosi vlastné.

Toto spoločenstvo nepochopilo Pavlov text. Áno, Pavol spomína akúsi prax krstenia, ale len ako argument na potvrdenie vzkriesenia. Nedá sa z ničoho vyvodiť, že by Pavol zástupný krst za mŕtvych schvaľoval. Nakoniec, ani kresťanská cirkev vo svojom porozumení Kristovmu vzkrieseniu túto prax nepraktikuje. Druhé nepochopenie Pavla je v ich zákaze požívania alkoholu. Pavel používa výrok: „Jedzme a pime, veď zajtra zomrieme!“ ako absurdné vyjadrenie toho, že ak by vzkriesenia nebolo mohli by sme si v prítomnosti robiť, čo chceme. Ale, kto verí vo vzkriesenie, ten sa naň aj zodpovedne pripravuje.

Pane Ježišu zošli svojho Ducha, ktorý by nám pomáhal rozumieť Tvojmu Slovu a pravdivo ho vykladať. Uč nás, prosím rozoznávať falošných prorokov. Amen.



štvrtok 24. apríla 2014

Kristovo vzkriesenie je definitívne víťazstvo nad smrťou.


v. 20.22: Kristus však bol vzkriesený z mŕtvych ako prvotina tých, čo zomreli... Lebo ako v Adamovi všetci zomierajú, tak aj v Kristovi budú všetci oživení;

Čo znamená vzkriesiť? Vieme, čo znamená počať, narodiť sa. Fyzickým procesom rozumieme, vieme si to predstaviť. Vieme, čo sa pri tom deje. Biblia je pri opise vzkriesenia úplne strohá. „Vstal, niet ho tu. Bol vzkriesený.“ Azda preto vznikli rôzne legendy, ktoré sa ale do kánonu nedostali. Dôraz na to ako technicky prebieha vzkriesenie je scestný. Omnoho dôležitejšie je čo vzkriesenie znamená.

Tak ako cez Adama prichádza smrť, tak cez Ježišovo vzkriesenie prichádza život. Je to veľmi zaujímavé prirovnanie. Isté rozdiely tam ale sú. Ten hlavný je fatalita smrti, ktorú prináša Adam. Nech už to nazveme dedičný hriech, alebo hriešna prirodzenosť, toto dedičstvo získava každý bez rozdielu. Vyhnúť sa tomu nie je možné. Nerozhodujeme o tom.

Na druhej strane, život, ktorý prináša Kristus si zvoliť môžeme. Kristovým vzkriesením človek nezískava, nededí život automaticky. To je dôležité si uvedomiť. Máme možnosť voľby! Kristus ako nový Adam mení fatalitu smrti a prináša voľbu života!

Vzkriesiť znamená priviesť k životu, zobudiť zo spánku smrti.

Milý Pane, prosím, zobuď ma. Amen.

streda 23. apríla 2014

Bez Kristovho vzkriesenia je všetko márne


v. 17.19: Ak však Kristus nebol vzkriesený, márna je vaša viera... Ak iba v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najbiednejší zo všetkých ľudí.

Niektorí tvrdia, že niet vzkriesenia. Pavol neuvádza, či to tvrdia kresťania v Korinte alebo Kristovi odporcovia. Vo výsledku je to jedno. Ako by mohol človek neveriť vo vzkriesenie a nazývať sa kresťanom? Pavol píše, že kresťan bez vzkriesenia je najbiednejší zo všetkých ľudí. To nech nám je varovaním. Mnohí kresťania žijú akoby vzkriesenie nebolo. Ako keby bol koncept vzkriesenia druhoradou – nepovinne voliteľnou – vecou. Kto verí, verí. Kto neverí, aspoň, že chodí do kostola... Ale nie je tomu tak. Bez vzkriesenia, kresťanstvo padá.

Zaujímavé je, že sú dve možnosti: buď vzkriesenie je alebo nie. Tieto možnosti však nie sú rovnako výhodné. Ak teda vzkriesenie nie je, ani Kristus nevstal. Ak majú pravdu posmievači, ktorí tvrdia, že Kristus nevstal, tak je to jasné: Naša viera je márna a stále sme vo svojich hriechoch... Ak veríš, že vzkriesenie nie je, aj keby si mal pravdu, nič sa tým nedá získať. Bez rozdielu, či by to bola pravda alebo nie, stále si v strate, tak ako o tom píše Pavol. Nevstaneš z mŕtvych.

Na druhej strane, čo ak veríš vo vzkriesenie? Ak by to nebola pravda, si v strate, a platí, že si najbiednejší zo všetkých ľudí... Avšak aký obrovský zisk ťa čaká, keď sa ukáže, že vzkriesenie je pravda!

Máme sa teda o vzkriesení hádať? Nie. Kto sa so Vzkrieseným nestretol osobne, toho nepresvedčíme. Naše slová budú pre takéhoto človeka vždy len prázdnym kázaním...

Stretaj nás, Vzkriesený, aby sme mohli veriť. Amen.

utorok 22. apríla 2014

Svedectvo o vzkriesenom Kristovi je osobné.

1K 15,4-11 

v. 8: Nakoniec zo všetkých, ako nedochôdčaťu, sa zjavil aj mne.

Korintskí boli učení vo viere. Veď im to Pavol osobne zvestoval. Vedeli o Kristovom živote, o jeho smrti i o jeho vzkriesení. A predsa je kdesi problém. Faktické znalosti nestačia, ba vyvolávajú otázky a pochybnosti. Preto im Pavol znovu pripomína evanjelium o Vzkriesenom. Nepodáva im nový svetonázor. Neponúka ani svoj pohľad na vec. Odvoláva sa na zástup očitých svedkov. Vyratúva im počty. Spomína mená. Niektorí z nich ešte žili, bolo možné ich navštíviť a spýtať sa osobne: „Vstal? Ozaj sa ti zjavil?“.

Svedectvo o Vzkriesenom je osobné. Zjavil sa Petrovi, potom dvanástim, potom naraz viac ako päťsto bratom. „Potom ako nedonosenému dieťaťu, ktoré nemá veľkú nádej na prežitie, sa zjavil mne.“, hovorí Pavol. Aká je to milosť, keď sa nedonosené dieťatko narodí do preňho nového života. To je milosť, ktorú Pavol v stretnutí so Vzkrieseným Kristom rozpoznáva. Mal umrieť, a predsa, akoby zázrakom, žije.

Koho Vzkriesený nestretol osobne, ten o Ňom nemôže svedčiť. Jeho svedectvo by nemalo váhu. Pán sa zjavuje osobne. Vyberá si svojich svedkov. Najneskôr po roku 57 ich bolo 513 + jedno nedochôdča. Za circa 1957 rokov sa počty zmenili. Od vtedy už síce pár miliárd svedkov zomrelo, no i dnes sú vo svete minimálne dve miliardy tých, ktorých je možné sa opýtať: „Vstal? Ozaj sa ti zjavil?“.

Vzkriesený Pane, prosíme, stretaj nás. Kiež by sme nemlčali, keď sa nás spýtajú. Amen.

pondelok 21. apríla 2014

Vzkriesením to ešte len začína


v. 15-16: Povedal im: Choďte do celého sveta a ohlasujte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený. Kto však neuverí, bude odsúdený.

Vzkriesený Pán sa so svojimi učeníkmi stretal. Pred svojim nanebovstúpením ich nenechal bez inštrukcií. To je skvelá správa! Dokonca to zadanie nie je nijak zvlášť zložité. Prvý krok: „Choďte po celom svete!“. Fajn. Človek nemá sedieť nečinne na zadnici, a čakať, že k nemu tí ľudia prídu. Zaujímavý kontrast sa ukáže, keď potom vidíme prázdny kostol. Občas ma pichne pri srdci, keď počujem od vedenia zboru, že ľudia nechodia, alebo že nie sú. To potom ťažko. Ľudí je všade dosť. Možno nechodia, lebo sme za nimi nešli. Druhý krok: „Kážte evanjelium všetkému stvoreniu.“ Priznávam, ten je trochu ťažší. Občas počúvame kázne bez evanjelia. A to je problém. Avšak predstava, že len kazateľ vie/môže/má kázať evanjelium je scestná. Pán Ježiš tento príkaz dal všetkým učeníkom bez rozdielu. Ešte sa v krátkosti zastavme pri tŕni príkazu – všetkému stvoreniu. Nie len kalvínom v našej obci, nie len bielym a slušným ľuďom. Nie len... Ale všetkému stvoreniu.

Pane, sme vďační za tvoj príkaz. Ďakujeme, že s tvojím vedením ho môžeme plniť. Dovoľ, aby sme si uvedomili, že môžeme aj my svojou troškou prispieť k záchrane ľudí okolo nás. Daj odvahu nám i našim kazateľom zvestovať evanjelium k spáse celého stvorenia. Amen.

nedeľa 20. apríla 2014

Kde hľadáme Ježiša?


v. 6: No on im povedal: Neľakajte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, toho ukrižovaného? Niet ho tu — bol vzkriesený. Hľa, miesto, kde ho položili.

„Dobrý deň, dámy. Ako vám môžem pomôcť? Koho hľadáte? Á, Ježiša! Mrzí ma to, práve ste sa minuli. Prepáčte mi moju trúfalosť, ale nemáte sa s ním stretnúť niekde inde?“

Dobre poznáme pocit, že je Pán Ježiš o nejaký ten krok pred nami. To sa stalo i ženám. Proste ho hľadajú na nesprávnej adrese. Už tam nie je. Vstal. Tak ako im to predpovedal. Hovoril o Synovi človeka, ktorého zabijú, ale na tretí deň vstane z mŕtvych. Nevieme, či učeníci a učeníčky jeho slovám neverili, alebo na ne zabudli. Možno jednoducho nerozumeli. Ono, niet sa čomu diviť. Ježišove predpovede zneli podivne. Možno si len nespojili osoby a obsadenie a teda nevideli medzi Synom človeka a Ježišom znamienko rovnosti. Alebo nesprávne spočítali tri dni. Ktovie. Ženy boli prekvapené. Ježišov poštár v bielom rúchu ich
však nasmeruje správnym smerom. „Spomeňte si. Nebojte sa. Všetko ide podľa plánu. Ježiš je krok pred vami. Nasledujte ho.“

Milý Pane Ježišu. Je úžasné si pripomínať, že si krok pred nami. Kiež sme ochotní ťa nasledovať. Amen.

sobota 19. apríla 2014

Smrť jedného je výkupným za mnohých

Mk 15, 33-47 

v. 46: Jozef kúpil jemné plátno, sňal ho z kríža, zavinul ho do plátna a uložil do hrobu, vytesaného v skale. K otvoru hrobu privalil kameň.

Pred pár dňami sme za zamýšľali nad Pilátovou zbabelosťou. Netreba zabúdať, že Pilát nebol jediný, komu chýbala smelosť. Judáš nemal odvahu čeliť nálepke zradcu. Peter sa bál a svätosväte sa zaprisahával, že Pána nepozná. Ježiš čelil procesu sám. Kde boli jeho priatelia, jeho „verní“ učeníci? Zbabelo sa ukrývali za zamknutými dverami. Ježišovi pomáha niesť kríž akýsi Šimon Kyrénejský. Pod krížom stojí učeník, ktorého Ježiš miloval, Ježišova matka a ženy. Učeníci nikde. Akým povzbudením je nám neznámy učeník Jozef z Arimatie, vznešený radca. Čítame o ňom, že smelo predstúpil pred Piláta a žiadal Ježišovo telo. Uvedomme si, že Ježišovi učeníkom tiež hrozilo nebezpečenstvo. Ale tento tajný predstúpil pred Ježišovho sudcu smelo. Veď očakával kráľovstvo Božie.

Kiež i nám dá Pán Boh odvahu smelo vystupovať v Kristových záležitostiach.

Pane, ďakujeme za to, že nám dávaš príklady svedkov, ktorí boli verní aj napriek nebezpečenstvám. Prosíme, Hospodine, daj aby sme žili život v očakávaní Tvojho kráľovstva. Amen.

piatok 18. apríla 2014

Kto odmieta zachrániť iba seba, má podiel na spáse sveta.


v. 31-32: Podobne sa mu posmievali aj veľkňazi a so zákonníkmi si hovorili: Iných zachraňoval a sám sebe nemôže pomôcť. Kristus, kráľ Izraela! Nech teraz zostúpi z kríža, aby sme videli a uverili!

Keď som bol malý, mal som žltú komixovú bibliu, „Král přichází“. Možno ju poznáte. Od detstva som bol fascinovaný super hrdinami. Batman, Superman, Pán Ježiš, Spiderman... Myslím to vážne. Zvlášť Pán Ježiš a Superman mi prišli veľmi podobní. Obaja mali dvoch otcov a milujúcu matku, obaja boli tak trochu odinokiaľ, obaja zachraňovali svet, všetkým pomáhali, obaja mali platonický vzťah so ženou, obaja mali purpurové rúcho. Obaja vedeli lietať. Aspoň tak som si v tom čase predstavoval nanebovstúpenie...

Keď som čítal komixové bubliny na posledných stranách, kde bol Kristus na kríži, živo som si predstavoval, ako by sa zachoval Superman. Vetu: „Zostúp z kríža, aby sme uverili...“, by si asi veľkňazi rozmysleli. Všetko by lietalo, všetci zloduchovia by zomreli a Superman by sa s úsmevom vznášal nad Golgotou.

Myslím, že vtedy som si uvedomil rozdiel. Zákonníci a veľkňazi mali pravdu: „Iných zachraňoval a seba nemôže.“ Jeho nespravodlivá, nevinná smrť je víťazstvom. To by ani Superman nespravil. Je mnoho „super“ hrdinov, ale len Ježiš je Kristus.

Ďakujem Ti, Pane, že si nepodľahol pokušeniu zmiesť svojou mocou Golgotu z povrchu zemského. Ďakujem, že si vytrval, zomrel, aby si vstal a dokázal svoju skutočnú moc. Amen.

štvrtok 17. apríla 2014

Je niekto bez viny za ukrižovanie Ježiša?


v. 14: Pilát im povedal: Čo zlého urobil? Oni však ešte hlasnejšie kričali: Ukrižuj ho!

Pilát je vďačná téma. Veď on vlastne nebol zlý. Ježiša ukrižovať nechcel. Ešte aj ruky si umyl na znak zbavenia sa viny. Alebo bol? Krátiť si chvíľu rozoberaním konania iných nás baví. Hádať sa, kto môže za Kristovu smrť či Pilát alebo židia, či Herodes alebo Kaifáš…. Poznám mnohých, ktorí by trávili hodiny podobnými debatami prikláňajúc sa na jednu alebo druhú stranu. Hlavne určiť vinníka. Takýto druh úvah nikam nevedie. Dokonca nás stavia do pozície sudcu, ktorá nám nepatrí. Naše miesto je však v tom zástupe, ktorý kričí: „Ukrižuj ho!“.

Pilát nevidel Ježišovu vinu, pýtal sa. Videl, že ho veľkňazi vydali zo závisti. Spočiatku sa Pilát javí ako spravodlivý sudca, ktorému záleží na tom, aby neodsúdil nevinného. Ale všetko je inak. Vodcovia ľudu majú na Piláta páky. Chce sa im zavďačiť. Bojí sa, že by ho ľud udal na vyššie miesta. Bojí sa o svoj chlieb, svoje miesto pri koryte. Preto Krista odsudzuje. Nezáleží na pozícii, zbabelý človek dokáže ublížiť všade. Preto, odvahu, bratia!

Nevinný Kriste, trpel si za mňa. I dnes kričím: „Ukrižuj!“. Odpusť mi, prosím. Daj odvahu postaviť sa davu. Amen.

streda 16. apríla 2014

Od horlivosti ku zapretiu


v. 72: Vtedy sa ozval kohút po druhý raz. Tu si Peter spomenul na slová, ktoré mu Ježiš povedal: Skôr než kohút dvakrát zaspieva, tri razy ma zaprieš; chytil sa za hlavu a plakal.

Pán Boh si o nás nerobí ilúzie. Dokonale nás pozná. Svedčí o tom i ďalšia z Ježišových naplnených predpovedí. Pán Ježiš vedel, že srdce človeka je bojazlivé a neverné. Také bolo i to Petrovo, také je žiaľ i to moje. Zaprieť Krista pri prvej príležitosti, to je motto i môjho života. Snáď preto je mi Petrov príbeh taký blízky. Chytil sa za hlavu a plakal. Bol to akt ľútosti nad vlastným zlyhaním. Ale nie každý dokáže zvládnuť vlastné zlyhanie. Prijať nálepku zradcu – hriešnika. Judášov príbeh, na rozdiel o Petrovho, má nešťastný koniec – samovraždu. Judáš nepochopil hĺbku Ježišovho posolstva. Nerozumel odpusteniu.

Avšak ani Petrovo fňukanie nad zradou Ježiša nie je riešením. Žiaľ, mnohí z nás hriech iba ľutujú. Určite je potrebné hriech oľutovať. Je potrebné prosiť o odpustenie. Pravá náprava poklesku sa ale nedovŕši plačom. Nech nám Petrov plač v závere textu nevsugeruje, že je to dosť! Peter toho s Kristom zažil omnoho viac…. Je potrebné nie len plakať nad hriechom, ľutovať a vyznávať ho. Potrebujeme prijať Hospodinovo odpustenie. Potrebujeme odpustiť sami sebe. A čo viac, potrebujeme sa odvrátiť od našej zrady a zanechať ju.

Prosím Ťa, Pane Ježišu, odpusť mi moje zrady. Túžim prijať Tvoje odpustenie. Prosím, zošli svojho Ducha Svätého, ktorý by mi pomáhal prijímať Tvoje odpustenie, i samého seba. Prosím o silu zanechať hriech. Amen.

utorok 15. apríla 2014

Ani falošné obvinenie nezmôže nič


v.61-62: Veľkňaz sa ho znova spýtal: Si ty Mesiáš, syn Požehnaného? Nato Ježiš odpovedal: Ja som. Uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať s nebeskými oblakmi.

Obviniť nevinného je možné len klamstvom. Ale zdá sa, že v Ježišovom prípade ani falošné obvinenia nie sú dostatočné. Žalujúci sa skrátka nevedia dohodnúť. Ježiš mlčí. Prečo mlčí? Veď klamú! Máme aj my byť ticho v podobnej situácii? Máme mlčať, keď na nás človek kydá nepravdy? Či nemáme bojovať za pravdu? Ježišov tichý postoj je nám vzdialený. Máme rezignovať? Nikdy! Radšej neprajníkom vykričíme tie ich „klamstvá“. Takto sa to deje v našich vzťahoch, či nie? Ježiš mlčí. Berie ten svoj kríž, ktorý na neho o nedlho zvalia. Ozýva sa až vtedy, keď ide o Pravdu. Je totiž rozdiel medzi pravdou a Pravdou. Každý sa bije v prsia a dušuje sa za tú svoju. Avšak Pravde ide len o Pravdu. Pýtajú sa Ho: „Si Kristus? Som.“ Ich falošné obvinenia neboli dostatočné. Teraz im však Ježiš dáva Pravý dôvod obžaloby. Nezáleží na ohováraniach. Dôležitá je Pravda. A čo my? Sme ochotní mlčať, keď na nás žalujú nepravdy? A čo viac, sme ochotní vyjsť s Pravdou von?

Drahý Hospodine, ďakujeme za tichú Pravdu, ktorá trpí pod ranami falošníkov. Dovoľ nám rozpoznávať kedy je čas mlčať a kedy naopak čas za Pravdu bojovať. Amen.

pondelok 14. apríla 2014

Zápas o spásu sa zvádza na modlitbe


v. 36: Hovoril: Abba, Otče, tebe je všetko možné! Vezmi odo mňa tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako chceš ty.

Peter, Jakub a Ján. Tri postavy Ježišovho najužšieho kruhu. Len oni mali možnosť vidieť ako sa Jairovo mŕtve dievčatko prebúdza zo spánku (Mk 5). Len oni traja boli s Ježišom (Mk 9), keď zaznel z oblaku hlas: „Toto je môj milovaný Syn, jeho poslúchajte.“ A znovu sú to títo traja chlapíci, ktorých Pán Ježiš volá, aby s ním bdeli na modlitbách. Títo traja, ktorí zažili Ježiša ako Krista, sú v šoku. Tento Mocný im odhaľuje svoju človečinu – desí sa, cíti úzkosť a smútok. Traja kamaráti zažijú na vlastné oči definíciu: Pravý Boh a zároveň Pravý Človek. Úžasné! Žiaľ, keď ich Majster volá k modlitbe, zaspia spánkom „spravodlivých“.

Všimnime si Jakuba a Jána. Horlivcov, ktorí chceli sedieť v Kristovej sláve (Mk10). Ježiš sa ich pýta, či môžu piť kalich, ktorý pije on. Súhlasne prikyvujú ako teliatka. Ježiš im to dovoľuje. Oni ale nechápu, čo od neho žiadajú. Kalich bol v SZ síce symbolom požehnania a radosti. Avšak v Ježišovej modlitbe, v strachu, ktorý Kristus vo svojom človečenstve zažíva, naberá kalich iný rozmer. Je plný utrpenia, smrti a Božieho súdu nad hriechom.

Hospodine, odpusť mi moju prehnanú „horlivosť“. Často zaspávam, keď ma voláš k modlitbe. Som vďačný za Pána Ježiša, ktorý ma učí i v zúfalstve volať: „Abba, Otče, tebe je všetko možné!“ Amen.

nedeľa 13. apríla 2014

Zrádzajú a zapierajú tí pri stole. Okrem Ježiša.


v. 22.24: Vezmite, toto je moje telo!…. Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých.

Sme svedkami veľkonočnej hostiny. Ježiš ako otec, hlava rodiny učeníkov, berie do rúk chlieb, žehná, láme a rozdáva. Nie je to prvý raz, čo Ježiš láme chlieb. V mysli sa nám vynára obraz nasýtenia zástupov. A navzdory názvu „Posledná večera“ to nie je ani naposledy, čo Ježiš sýti tých, ktorí sú zhromaždení pri jeho stole. Stolovanie je prejavom dôvery. Tí pri stole ale Ježiša zradia. Najprv zrádza Judáš, potom Peter a dnes ja. I ja som ten, čo sedí pri Ježišovom stole. I ja som ten, kto prijíma Božiu milosť. I ja som účastný Pánovej večere. Žiaľ, i ja ho zrádzam včera i zajtra. I dnes.

V každom z nás zreje zrada. Klíči a rastie ako nádor. Ak neverím, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, tak ho zrádzam ako Judáš a spolčujem sa s tými, ktorí ho majú za nič. Keď mi hrozí, že mi na môj vzťah s Kristom prídu kolegovia či rodina, tak ho zapieram podobne ako Peter.

Pán Ježiš, vediac o nás všetko, vraví: „Ale po svojom vzkriesení vás predídem do Galiley.“ (v. 28) Pán Boh ráta s ľudskou neverou a odpovedá na ňu (tvrdohlavo) vlastnou vernosťou: „Vy mňa opustíte, ale ja vás neopustím.“

Ďakujem Pane, že výraz „za mnohých“ znamená „za všetkých“. I za mňa. Hospodine, spolieham sa na tvoju vernosť. Amen.

sobota 12. apríla 2014

Zrada je zrada. Ale milosť je Milosť. (Ref. kalendár 2014)



Príprava Poslednej večere
12 Prvý deň sviatku nekvasených chlebov, keď sa zabíjal veľkonočný baránok, hovorili učeníci Ježišovi: Kde chceš, aby sme šli pripraviť veľkonočného baránka? Kde ho chceš jesť? 13 Poslal dvoch svojich učeníkov a povedal im: Choďte do mesta. Tam vás stretne človek, ktorý bude niesť krčah vody. Choďte za ním. 14 A pánovi domu, do ktorého vojde, povedzte: Učiteľ odkazuje: Kde je miestnosť, v ktorej budem s učeníkmi jesť veľkonočného baránka? 15 A on vám ukáže zariadenú a pripravenú veľkú hornú sieň. Tam nám nachystajte. 16 Učeníci odišli. Keď prišli do mesta, našli všetko tak, ako im povedal, a pripravili veľkonočného baránka.
Označenie zradcu
17 Keď sa zvečerilo, prišiel s Dvanástimi. 18 Potom, ako zaujali miesto pri stole a jedli, Ježiš povedal: Amen, hovorím vám, jeden z vás ma zradí — ten, čo je so mnou. 19 Zosmutneli a začali sa ho jeden po druhom vypytovať: Vari ja? 20 On im však povedal: Jeden z Dvanástich, ktorý si so mnou namáča chlieb v tej istej mise. 21 Syn človeka síce ide, ako je o ňom napísané, ale beda tomu človeku, ktorý zrádza Syna človeka. Pre toho človeka by bolo lepšie, keby sa nebol narodil.

Zamyslenie
Nenechajme sa pomýliť. Verš, ktorým sa končí dnešné čítanie je zvolený nevhodne. Provokuje. Dokonca v ňom nie je ani kúsok lásky a odpustenia, ktoré sú Ježišovi a jeho nasledovníkom blízke. Ježiš odsudzuje človeka, ktorý sa previní. Ale pozor. To je zápletka textu, nie jeho záver.

Stáva sa, že aj my si prajeme, kiež by sme sa nikdy neboli narodili. Je to v čase skúšky, ťažkostí či zrady. No tiež vtedy, keď pociťujeme hanbu. Vo svojom živote s Pánom Bohom tento stav dobre poznáme. Hanba zo zrady Krista je varovaním, avšak nie je pointou oddielu. Ak by ňou bola, stačilo by, aby sme sa všetci za svoje zlé skutky hanbili. Kresťanská cirkev by bola spoločenstvom, ktoré je prikryté poškvrnou, vinou a hriechom. Od nekresťanov by sme sa líšili len tým, že svoju vinu rozpoznávame a hanbíme sa za ňu. Čo by nám bránilo v konaní zla? Pocit viny? Kto by nás oslobodil od tejto hanby?

„Tam vás stretne človek, ktorý bude niesť krčah vody. Choďte za ním.“ (v. 13) Ctihodný Béza, cirkevný otec 8. storočia, vidí v obraze vody očistenie milosťou. V krčahu zas vidí tých, prostredníctvom ktorých musí byť táto milosť vyliata vo svete. (2. Kor. 4, 7)

Modlitba
Kriste, ďakujeme, že si bol prvou hlinenou nádobou. Ďakujeme, že nás milosťou vyslobodzuješ z našej hanby. Amen.