Ján 2, 1-12
Milí bratia a drahé sestry, priatelia vo viere.
Evanjelista Ján vo svojej knihe zaznamenal sedem pozoruhodných príbehov, kde Pán Ježiš koná akýsi zázrak. Ján ich prevzal zo staršieho zdroja; z knihy, ktorá má pracovný názov kniha Znamení. Dnes sa budeme zaoberať prvým z týchto Mesiášskych znamení. Prvým z príbehov, ktoré nepopisujú len to, čo sa stalo, ale ktoré ukazujú, osvetľujú KTO je Pán Ježiš; a ktoré dokazujú Ježišovu božskú moc. V tom dnešnom sa dozvedáme, že učeníci uverili. Kiež to pomôže i našej viere.
Vo väčšine príbehov Pán Ježiš stretá spodinu. Vidíme ho ako stretáva chudákov; chorých ľudí, ktorých uzdravuje; hladných, ktorých sýti; malomocných, ktorých očisťuje; rodičov a pánov, ktorým niekto blízky umiera. Väčšinou sa na neho obracajú tí, ktorí sa už nemajú na koho obrátiť. Ako napríklad mrzák pri rybníku Betesda, ktorý doslova nemal človeka, ktorý by ho hodil do vody, aby zázračne ozdravel. Takéto príbehy nás vedú k myšlienke, že Ježiša, že Pána Boha, potrebujú len tí slabí. Tí, čo sú na dne. Tí, čo sú v naozaj zúfalej situácii. A to nás môže zviesť z cesty. Povieme si, keďže na tom, pravdupovediac, až tak zle nie sme, tak Pána Boha nepotrebujeme. Dnešný príbeh nám ale ukazuje, že tomu tak úplne nie je.
Sledujeme Ježiša, ktorý je na svadbe. Svadba je honosná udalosť. Nevieme na koho svadbe. Nepochybne nie na svojej. Je jasné, že je tam pozvaný ako hosť. Určite ste už boli na nejakej svadbe, alebo ste organizovali tú svoju. Väčšinou sú ľudia veselí, radujú sa. Ženích, nevesta, rodičia, priatelia, rodina. Všetko je tip-top. Jedla a vína je vyše hlavy. Nasleduje jeden chod za druhým. Dokonalá logistika. Každý má svoje miesto, svoj pohár, svoj tanier. Proste úžasná svadba.
Avšak schyľuje sa ku katastrofe. Podľa zvyklostí, trvala svadba sedem dní. A zdá sa, že dochádza víno. To bude hanby! Svadba bez vína! To nech nám je výstrahou! Akokoľvek dobre veci vyzerajú, a zdá sa, že všetko bez problémov zvládame…; aj keby sme boli zdraví, finančne za vodou, plní elánu a síl…, stačí maličkosť, malé zaváhanie, chybička a veci sa rozpadnú. Šťastie je preč. Zo svadobnej radosti sa stáva udalosť, na ktorú sa všetci snažia rýchlo zabudnúť.
Ale Ježišova matka si toto nebezpečenstvo všimla. Videla, že víno sa míňa a bežala za Ježišom. Prihovára sa mu:„ Nemajú víno.“ Evanjelista Ján ju nenazýva menom, neoslovuje ju: Mária, a tým vyjadruje to, že Ježišova matka v príbehu niekoho zastupuje. Zastupuje cirkev. Cirkev - podľa vzoru Márie - má byť pozorná voči potrebám tých, ktorí sú okolo. Cirkev sa nesmie tešiť z toho, keď sa ľuďom nedarí: keď upadajú do hanby, keď im dochádza víno – skrátka, keď dochádzajú sily, energia, keď dochádza dych – v manželstve, v rodine, v práci; keď dochádza chuť do života, keď viera bledne. Práve naopak. Cirkev má byť pozorná voči nástrahám, má hľadať pomoc skôr než je pozde. Úlohou cirkvi, teda teba i mňa, je modliť sa za druhých, byť pozorní a vidieť problémy skôr než sa ukážu v plnej sile!
Všimnime si ale, ako na Máriu reaguje Ježiš. Čo ťa do mňa žena? Čo odo mňa chceš? Čo s tým máme spoločné? Ježiš ju odmieta. Oslovuje ju tvrdo: žena. Nie azda, aby ženy ponižoval. Ale preto čo nasleduje: „Ešte neprišla moja hodina.“ Aby dal jasne najavo, že On má plány, ktoré žena nepozná. Jeho Otec má s Ježišom plány, ktoré ešte majú čas. A do ktorých ani túto ženu, hoci mu je matkou, nič nie je. Jeho hodina ešte neprišla. Hodina, kedy naplno Ježiš zjaví svoju moc. Hodina, keď Ježiš skríkne dokonané je! Hodina, kedy zomrie i samotná smrť; hodina keď stotník pod krížom oslavuje Boha a vraví: naozaj tento človek je spravodlivý! Tento je naozaj Syn Boží. Ešte neprišla hodina jeho slávneho vzkriesenia.
Zdá sa, že matke a Ježišovi ide o dve rozdielne veci. Matka sa snaží zachrániť ženícha – možno blízkeho príbuzného – pred hanbou, ktorá by nastala hneď teraz. Ježiš však vidí viac dopredu. Každý akoby smeroval k inému cieľu. Ona má pred očami to, čo je viditeľné – tu a teraz! Ježišovi však ide o to, aby učeníkom zjavil svoju moc a slávu. Cirkev sa často prihovára za vyriešenie bezprostrednej núdze, chceme často vyriešiť aktuálny problém: „Nemajú víno!“. Ježiš ale hľadí ďalej. Jemu ide o väčšie veci, ako len o víno.
Áno, Pán Ježiš vidí ten problém. „Nemajú víno.“ Ale nie je predsa automat na žuvačky. Nefunguje tak, že keď na neho vrhnete nejakú tú modlitbičku, či dve, hneď z neho vypadne riešenie. Tak i tu sa dokazuje ako Boží syn. On rozhoduje, kedy je tá správna hodina, aby zasiahol! Nie jeho matka. Pán Boh sa nenechá manipulovať. Preto to ostré oslovenie. Ešte neprišla JEHO hodina.
Často to vidíme podobne ako Mária. Tušíme, že Kristus má od Boha nesmiernu moc a predstavujeme si, ako by sme ju vedeli krásne využiť, ako by mohol pomôcť, čo všetko by mohol zmeniť, koho každého by mohol zachrániť. Spomeňte si na svoje modlitby. O čo prosíme? Tu nás niečo bolí, tam nás niečo tlačí. S tým či s oným si nevieme rady. Prosíme akoby o výpomoc! Ako Mária! „Nemajú vína.“ Pane, pomôž trošičku. Chceme Pána Boha za dobrého pomocníka. Chceme ho ako stroj na zázraky, keď to s nami ide z kopca. Chceme ho ako tabletku proti každej bolesti, proti každej chorobe. Chceme ho ako garanta toho, že nebudeme musieť trpieť núdzu.
Ježiš nevraví, že nepomôže! Pán Boh odpovie kedy chce a ako chce. Avšak to, čo On ponúka sa často míňa s tým, čo my chceme. My chceme záplatu, On ponúka nový odev. My chceme dobrého pomocníka, On chce byť našim dobrým Pánom. My chceme zázraky, On nám ponúka znamenia toho, že je s nami. My chceme tabletku proti bolesti, On spôsobuje to, že nebudeme trpieť večne. My chceme pomoc v núdzi, On nám ponúka úplne nový život. My chceme víno. On ponúka záchranu od hriechov a večný život. My to chceme teraz, On to dáva kedy chce, keď príde JEHO hodina. Niekomu až na konci vekov.
Späť k textu. Máriina reakcia na Ježišovo odmietnutie nás môže zaskočiť ešte viac ako tá Ježišova. Odpovedá: „Urobte všetko, čo vám povie.“ To je príklad i pre nás. I v čase, keď sa nám zdá, že Ježiš naše prosby odmieta vypočuť, máme stále pevne veriť, že ON predsa vie, čo je pre nás najlepšie. Máme pevne veriť Slovu, ktoré nám hovorí. Máme usilovne konať to, čo nám povie. A potom sa budú diať zázraky.
Všimnite si, že sluhovia Ježiša poslúchajú do bodky. Nespochybňujú Ho, keď im prikazuje naťahať zo studne 240 alebo až 480 litrov vody v kraji, kde je voda vzácnosť. Sluhovia nedostali úplne ľahkú úlohu. Ale idú poslušne. I keď sa im to možno javí nezmyselné. Veď si to predstavte: je treba zaobstarať ďalšie víno, a miesto toho, aby šli a kúpili ho vo vedľajšej dedine, alebo od susedov, od hocikoho… Oni majú naťahať niekoľko hektolitrov vody. To je napomenutím pre nás všetkých. Keď sa dejú božie divy, človek sa pritom namaká. A ešte sa mu aj môže zdať, že robí čosi nezmyselné. Zázraky sa dejú tam, kde nás Pán Boh k niečomu volá, kde my ochotne, bez mudrovania, ideme a poslúchame jeho slovo do bodky, napriek tomu, že sa nám to môže javiť nezmyselné. Či naozaj máme odpúšťať tým, ktorí nám ublížili? Skutočne máme nastaviť druhé líce? Máme byť poslušní jeho zákonu? Nemám kradnúť? Mám milovať tých hriešnikov, mojich nepriateľov? Mám vravieť o Bohu ľuďom, ktorých to nezaujíma? Vážne mám pomáhať tam, kde si to nikto neváži? Mám slúžiť, keď za to nedostanem nič? Ozaj sa mám modliť, keď sa zdá, že moje modlitby nie sú vypočuté? Mám čítať tú bibliu, keď je tak veľmi čudná a vôbec jej nerozumiem? Skutočne? Presne tak. Pretože, práve tam, kde sa usilovne a poslušne nosí voda do 6 kamenných nádob, práve tam vzniká to najlahodnejšie víno, ročník 30 – Ježišovo víno.
Nevieme ako sa voda premenila na víno. To totiž nie je podstatné. Starší na svadbe ho ochutnal a ženícha pochválil, že zachoval dobré víno až doteraz, i keď väčšinou býva zvykom, že to najlepšie sa dáva na začiatok pijatiky a keď si hostia už upili, tak sa dá to lacnejšie, podradnejšie. Všetci sú spokojní. Niektorí ani len netušia, že hrozila katastrofa, že hrozila hanba na plnej čiare.
Tu je pre nás ďalšie upozornenie. Nie všetci majú možnosť vidieť Ježišovo znamenie. Ani ženích, ani nevesta, ani rodina, ani starejší, nikto z nich to netušil. Svedkom Ježišovho znamenia bola len jeho Matka, sluhovia, učeníci a Sám Ježiš. Znamenie teda videl len ten, kto prosil, ten, kto bol svedkom, ten, kto slúžil a samozrejme ten, kto bol Darcom.
Na záver mi dovoľte zopakovať niekoľko dôležitých správ pre dnešný deň. Ježiša potrebujeme všetci. Bez rozdielu, či sme slabí, alebo sme na vrchole síl, ako tí svadobčania z nášho textu a zdanlivo nám nič nechýba. Ako členovia Kristovej cirkvi máme byť ostražití a pozorní k potrebám tých, ktorí sú okolo nás. Máme predvídať problémy a už dopredu sa za ne prihovárať u Toho, ktorý je darcom každého dobrého daru. Máme pamätať na to, že Pán Boh dáva oveľa viac ako prosíme a dáva to v hodine, ktorú uzná za vhodnú. Buďme poslušní slovám, ktoré nám vraví. Veď len tak sa môžeme stať svedkami Jeho zázrakov. Amen.
nedeľa 18. januára 2015
pondelok 12. januára 2015
Chlapec menom Ježiš
Dôvodom prečo je o Ježišovom detstve v evanjeliách tak málo správ je ten, že legiend o zázračných schopnostiach malého betlehemského dieťaťa bolo mimo Biblie mnoho. Až priveľa. Boli neuveriteľné. Nepravdivé. Napísané ľuďmi, ktorí nemali odkiaľ mať dôveryhodné informácie o Kristovom narodení. Paradoxne sa prvé herézy nepokúšali vyvrátiť Ježišovo Božstvo. Každá sa snažila dosvedčiť, že sa v jasličkách narodil mocný Boh. Avšak čo jeho ľudstvo? Lukášov text sa snaží všetky prehnané predstavy o Božom dieťati uviesť na pravú mieru. Áno Ježiš je Boží Syn, je pravý Boh; a ako potvrdili koncily a reformátori Ježiš je zároveň pravý človek.
Môžeme namietať, že i tento Lukášov príbeh je len legendou. Napokon ostatní evanjelisti o tejto udalosti mlčia. Lukáš ale svoj zdroj prezrádza - Mária „však uchovávala všetky jeho slová vo svojom srdci.“ Kto iný môže lepšie dosvedčiť, čo sa dialo počas Ježišovho detstva, ako práve jeho matka?
Toľko k otázkam, prečo je tento text v Biblii a čím je vlastne dôležitý. Čo však tento text hovorí, k čomu nás pozýva, k čomu nás vyzýva, aké otázky nám kladie, na čo upozorňuje?
Mária a Jozef boli zbožní židia. V čase Paschy – v čase pamiatky oslobodenia Izraelitov z egyptského otroctva, kedy si židia pripomínajú, že Boh „prekročil“ domy Izraelitov, ušetril ich a zachránil pred anjelom smrti – Mária a Jozef navštevovali Jeruzalemský chrám. Robili tak každý rok. Chodila i Mária, ktorá podľa predpisu nemusela. A tento krát vzali so sebou i dvanásťročného Ježiša. Chlapci mali povinnosť navštevovať chrám až od trinástich. Takže tam ide Ježiš predčasne, v čase, keď nemusí.
Všetko sa zdalo byť v poriadku, ba až prehnane dokonalé. Rodičia vedú dieťa do chrámu. A tým dávajú príklad i nám – učia nás privádzať do zhromaždenia nielen svoje manželky, manželov, partnerov, ale i naše deti, tiež našich teenagerov – synov, dcéry, vnukov i vnučky.
Avšak títo bohabojní manželia, nábožní ľudia sa vracajú domov z kostola, teda z chrámu - a deje sa čosi nemysliteľné. Prejdú celý deň cesty – bez toho, aby vedeli, kde je Ježiš. A tu je prvá výstraha i pre nás, bratia a sestry. Koľko dní kráčame bez toho, aby sme vedeli, kde je Ježiš? Koľko krát uplynú dni, kým si spomenieme na ten najcennejší dar, ktorý sme dostali? Kým si spomenieme na Ježiša?! Tragédia tohto príbehu je v tom, že bohabojní zabudli na Ježiša. Bohabojní šli s prúdom veriacich, a pritom sa Ježišovi vzďaľovali. On ostával kdesi tam v diaľke a oni si šli vlastnou cestou. Kde sme zabudli Ježiša? To je otázka, ktorá rezonuje týmto príbehom. Kde sme ho nechali? A to je otázka pre Teba i pre mňa, milý brat, milá sestra. Ako je možné, že Neho zabúdame?
Aby sme ospravedlnili Máriu a Jozefa, môžeme povedať, že predsa vedeli, že Ježiš musí byť kdesi v tom zástupe. Možno s inými deťmi, možno s príbuznými, či priateľmi. A z toho by sme potom mohli odvodiť i naše ospravedlnenie. Veď predsa vieme, že Ježiš je v tej cirkvi, je v kostole, je určite s našim dedkom, či iným zbožným príbuzným, je s našim dobrým priateľom, alebo známym. Ale to nestačí! Mária s Jozefom si mohli povedať, určite je kdesi tu, keď ho budeme potrebovať až potom ho budeme hľadať. A tak i nás to zvádza povedať si, keď ho budeme potrebovať, zájdeme za niekým, kto by ho mohol poznať. Ale pozor! Veď si spomeňte! Keď ho Mária s Jozefom začali hľadať, nemohli ho nájsť. Lebo tam nebol. A trvalo to dlho, kým ho našli! Stratili Ježiša z očí a potom ho nevedeli dlho nájsť. A to sa môže stať i nám keď svoj pohľad nebudeme mať upriamený na Ježiša Krista. Môže sa stať, že ho niekedy neskôr budeme chcieť nájsť ale zúfalo zistíme, – tak ako Ježišovi rodičia – že on tam nie je. Zistíme, že to moje spoločenstvo cirkvi ho už dlho nevidelo, že ten náš zbožný príbuzný, či priateľ s ním v kontakte nie je. Veta: Ježiš musí byť kdesi v tom zástupe veriacich, je nebezpečná. Žiaľ, stáva sa, že práve tam Pán Ježiš nie je. Možno sme to už zažili. Obrátili sme sa s niečím na kresťanov a boli sme odmietnutí – akoby tí kresťania žili bez Krista. Je v našom spoločenstve Kristus prítomný? Je viditeľný v našich vzťahoch? V našich rodinách? V našom postoji k ľuďom? Máme ho pred očami? Nasledujeme ho? Alebo sa spoliehame slepo, že tu kdesi musí byť?
Radostná správa je, že Mária s Jozefom, Ježiša po niekoľkých prebdených nociach skutočne našli. Síce to trvalo, síce si to museli – v zúfalstve nad strateným dieťaťom – odtrpieť. Ale našli ho. Kde? V Chráme! Ako rád by som použil paralelu, že ho našli v kostole, a že i my ho môžeme nájsť v kostole. Áno, môže to byť pravda. Mala by to byť pravda. Ak platí nasledovné slovo dvanásťročného, nedospelého Ježiša: „Ako to, že ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že sa mám zaoberať tým, čo patrí môjmu Otcovi?“. Česká ekumenická biblia má krásny preklad: „Což jste nevěděli, že musím být tam, kde jde o věc mého Otce?“ A skutočne Ježiša Krista nachádzame tam, kde ide o vec Hospodinovu. Tam, kde ide o vec tých, ktorí sú v duchu svätom nazývaní deťmi Božími. Ježiš je tam, kde ide o Hospodina. Kde ide o Jeho slovo.
Ježiša to ťahalo naspäť do chrámu, pretože tam boli učitelia zákona. Tam sa všetci zaoberali Božím slovom. To bolo tým lákadlom, pre mladého Ježiša. Preto sa v príbehu javí ako mladý chuligán, ktorý neposlúcha svojich rodičov. A naozaj. I v Skutkoch Apoštolských Pavol vraví, že máme poslúchať viac Boha ako ľudí. A to je presne to, čo mladý Ježiš robí. Autorita rodičov je dôležitá. To nie, že nie. Ale Božia autorita je nadradená. Autorita rodičov, starých rodičov, učiteľov, farárov je vždy podriadená autorite Božej. Rodičia ho ťahali preč od Slova. Ježiš sa zachová správne. Počúva svojho rodiča – svojho Boha. Ide tam, kde znie Jeho slovo. Kiež by i v našich kostoloch zaznievalo slovo, ktoré by nás priťahovalo. Slovo pravdivé a čisté. Za to sa prosím nezabúdajme modliť.
V prvom čítaní sme počuli príbeh o mladom Samuelovi, ktorému sa Hospodin prihováral. On si však, ako vieme, nezvolil svoj osud sám. Jeho matka ho dala do chrámovej služby. Bol tam akoby nedobrovoľne. A napriek tomu mu zaznelo slovo. To nech je útechou všetkým, ktorí chodia do kostola akoby nedobrovoľne. Naopak mladého Ježiša to ťahá do chrámu až tak, že dobrovoľne zanecháva rodičov a náhli sa učiť sa Božiemu Slovu. Samuel mal skvelého učiteľa - Eliho. A čo mladý Ježiš? Ježiš sa tiež učí. Čože? I Ježiš sa učí? Niektorí vykladači Písma sa snažia poukázať na to, že je to práve Ježiš, kto vyučuje učiteľov zákona. Dokazovali to najmä vetou: „Všetci, čo ho počúvali, boli ohromení jeho rozumnosťou a odpoveďami. “ Ale naozaj platí to ľudské, že nikto učený z neba nespadol. Ani Pán Ježiš. I on ako pravý človek sa musel vzdelávať. Sedel medzi učiteľmi a pýtal sa. Nie, že by ich skúšal. Ale bol zvedavý. Zaujímal sa o Slovo. Síce dostal do vienka múdrosť a vzácne porozumenie zákonu, ktorými ohromoval všetkých, ktorí ho počúvali, no i tak sa Božiemu zákonu musel naučiť. Toto je ďalší bod, ktorým sa Lukáš snaží vymedziť voči heretikom. Áno, Ježiš je pravý Boh, áno ako pravý človek si to tiež musel v škole odmakať. To je príklad i pre nás, aby sme študovali a študovali a študovali. Aby sme sa nikdy neprestali pýtať, aby sme nikdy neprestali Božie slovo skúmať.
Na záver mi dovoľte zopakovať niekoľko výziev – možno triviálnych, ale kľúčových, ktorými nás chce Pán Boh osloviť: Verme v Pána Ježiša. On nie je len Bohom, ktorý by sa len hral na našu záchranu. On si naše ľudstvo skutočne odžil na vlastnej koži. Majme Krista pred očami. Dajme pozor. Aj my, zbožní ľudia, sa môžeme pozabudnúť a ocitnúť sa v zástupe, ktorý kráča smerom od Boha. Nespoliehajme sa, že ho vždy nájdeme v zástupe kresťanov. Prichádzajme priamo ku zdroju. Tam kde to lákalo i mladého Ježiša. K Božiemu Slovu. To študujme. O to prosme. A privádzajme k nemu i naše deti a priateľov. Amen.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)