Cez smrť

Marek 9, 17-27

Peter, Jakub a Ján so svojim Majstrom zostupujú z vysokého vrchu dolu do údolia. Tam, na tom vrchu s Ním zažili niečo zvláštne. „Zjavil sa oblak, zastrel ich a z oblaku zaznel hlas: Toto je môj milovaný Syn: Jeho poslúchajte;“ Aj tu dole znejú hlasy. Hlasy ľudí, ktorí sa hádajú. Božia sláva, ktorú zažili na vrchu je vystriedaná utrpením človeka, ktorého syn má nemého ducha.

Ježiš sa pýta o čom sa hádajú. Otec chlapca odpovedá. Vysvetľuje: „Majstre, priviedol som k Tebe svojho syna, ktorý má nemého ducha, 18a kde ho len pochytí, lomcuje ním; penia sa mu ústa, škrípe zubami a chradne. I povedal som Tvojim učeníkom, aby ho vyhnali, ale nemohli.“ Otec prichádza za Ježišom. Nazýva Ho Majstrom. Azda verí, že Ježiš Jeho syna uzdraví, že má takú moc. Veď by to nebolo prvý raz. Ježiš predsa uzdravoval. Dokonca vyháňal nečistých duchov. Marek svedčí o dvoch takýchto prípadoch. Najprv Ježiš vyhnal nečistého ducha z človeka v meste Kafarnaum. Ľudia boli užasnutí. A rozniesla sa o Ňom zvesť, že aj nečistým duchom rozkazuje a poslúchajú Ho. Podobne robí v kraji Gerazénov, kde z biedneho človeka vyháňa nečistého ducha menom Légia a posiela ho do svíň, ktoré sa pasú neďaleko.

Tento nešťastný otec možno pozná tieto zvesti. Dúfa. Prichádza s nádejou, že Ježiš uzdraví aj Jeho dieťa. Nachádza však iba Ježišových učeníkov. No ako Marek píše, Ježiš im dal moc nad nečistými duchmi a oni predsa tiež vyháňali mnohých démonov, olejom pomazali mnohých chorých a uzdravovali ich... Ale učeníci mu nevedia pomôcť.

Teraz by sme určite očakávali, že sa Ježiš svojich učeníkov zastane. Veď šlo zjavne o veľmi ťažký prípad. Ten chlapec nemôže hovoriť, z úst sa mu valí pena, škrípe zubami, chradne. Symptómy ukazujú na epileptický záchvat. Otec je však presvedčený, že pôvodcom tohto utrpenia je nečistý duch. Pre dnešnú modernú medicínu je to určite diagnóza veľmi primitívna a neprijateľná. Ale aj dnes môže človeka, spoločenstvá, ba i celé národy ovládnuť sila, ktorá ubližuje druhým, i človeku samému. Nečistý duch! Ak chlapca zráža do ohňa i do vody, aby ho zahubil, ako to vysvetľuje Pánu Ježišovi otec dieťaťa, tak sa prejavuje vlastne jeho ničivá sila. A učeníci s tým skutočne nedokážu nič urobiť. No Ježiš by mohol aspoň oceniť ich snahu.

Pán Ježiš však hovorí neobyčajne tvrdé slová: „Neveriace pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokiaľ vás budem trpieť?“ alebo inak do kedy vás bude trpieť? Aká frustrácia znie z týchto slov! Znovu a znovu Ježiš naráža na nepochopenie svojich žiakov. A ono sa zdá, že sa to netýka len samotných učeníkov, ale i všetkých ostatných prítomných. Všetci predsa pochádzajú z jednej a tej istej liahne, sú Mu na príťaž tou svojou nekonečnou neverou - zástup, zákonníci, aj učeníci.

Ale príbeh tu nekončí. Nekončí Ježišovou výčitkou. Práve naopak. Pán Ježiš prekonáva svoj hnev a berie celú situáciu do svojich rúk. Prineste ho ku mne! Chce chlapca uzdraviť a otcovi darovať pokoj. Ani v tomto svedectve Písma Svätého Pán Ježiš neodchádza od tých, ktorí sú v núdzi. Zostáva s celou bezmocnou spoločnosťou neveriaceho pokolenia. Zostáva, aby sa človeka dotkol svojim Slovom a prebudil v ňom vieru. Pravú vieru. Zostáva, aby v človeku zažiaril znovu Boží obraz, na ktorý bol stvorený. Zostáva aby dal svojim učeníkom uistenie, že modlitba je mocnejšia, než nečistý duch. A toto povzbudenie bratia a sestry, potrebujeme aj my, aj dnes, znovu.

Keď chlapca priniesli, začali sa diať veci. Ako ten duch uzrel Ježiša, hneď lomcoval (chlapcom); tento padol na zem, zvíjal sa a ústa sa mu penili. Ježiš sa pýta. Od kedy sa mu to stáva? Od detstva. 22A často ho hodil aj do ohňa, aj do vody, aby ho zahubil. Skúsme si to predstaviť. Tento chlapec nezažil nič iné, iba toto. Zmietaný akýmsi nemým duchom väčšinu svojho života. Bez ohľadu na to, čo si dosadíme za označenie „nečistý duch“, čím sme posadnutí my, bratia a sestry? Túžbou byť lepší ako všetci ostatní? Túžbou mať všetko lepšie, honosnejšie, drahšie? Žiadostivosťou? Peniazmi? Mocou? Túžbou manipulovať? Alebo ako tento chlapec. Ovláda nás nemý duch? Je predsa toľko spôsobov ľudskej posadnutosti „niečím“. Niečím nečistým, čo doslova nahráva zlu a manipuluje ľudskou dušou. To všetko tu je, rovnako, ako mocnosti, o ktorých píše Pavel v liste do Ríma: „38Lebo som presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, 39ani vysokosť, ani hlbokosť, ani nijaké iné stvorenstvá nemôžu nás odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ Ale ani tie nadpozemské sily, ktorým do tváre priamo nevidíme, nemajú nad Kristovým učeníkom poslednú moc. Aj keď nám naháňajú strach, aj keď nás ničia tak, že vädneme a chradneme, nedokážu nás odlúčiť od Božej lásky. Nie povery, či rituály, ale dôverujúca prosba o Božiu pomoc v mene Pána Ježiša vyháňa nečistého ducha, nech už si privlastnil akúkoľvek podobu.

Ale k tomu je potrebná skutočná viera. A to je hlavný motív tohto príbehu. Ale ak môžeš, pomôž nám, zľutuj sa nad nami! Strach a nádej priviedli tohto človeka za Ježišom. Sklamaný učeníkmi sa s prosbou o pomoc obracia už priamo na Ježiša. Ak môžeš, pomôž nám. Neprosí iba za seba. Prosí za svoje dieťa, ktoré túto prosbu samo vysloviť nemôže, lebo nemý duch mu to nedovolí...

Ježiš odpovedá: Veriacemu je všetko možné! A práve tu sa rodí viera, keď človek vezme vážne slovo svojho Spasiteľa, tak ako to urobil aj otec posadnutého chlapca. Aj on patril dovtedy k neveriacemu pokoleniu. No Ježišova odpoveď v tom mužovi prebudí skutočnú vieru. Jej poznávacím znamením je pokorné vedomie, že je slabá; a že človek potrebuje Ježišovu pomoc: „Verím! Pomôž mojej nevere!“. Je to snáď najznámejší výrok Nového Zákona. Vyjadruje rôznorodú povahu viery. Len ten, kto skutočne verí Pánu Ježišovi, vie o hĺbke svojej nevery. Ak verím, tak nie zo svojej sily, ale len s Božou pomocou! Otec svoje vyznanie viery v Ježiša Krista nešepká. Zvolal: „Verím! Pomôž mojej nevere!“ A nečistý nemý duch sa musí utíšiť, pretože to hlasné a zvučné vyznanie viery Ježiš berie vážne, prijíma ho. Otec prosí za svojho syna a duch musí opustiť chlapca. Nie kvôli tomuto hlasnému vyznaniu, ale pre jeho vieru! Ježiš „pohrozil nečistému duchu a povedal mu: Nemý a hluchý duch, ja ti rozkazujem: Vyjdi z neho a nikdy viac nevojdi doňho! A nemý a hluchý duch zrazu počuje. Vníma Ježišov rozkaz a poslúchne. Nielen že má chlapca opustiť, ale Ježiš zaisťuje, aby sa už nikdy nevrátil. 26Nato skríkol (ten duch), veľmi ním zalomcoval a vyšiel.“

Ale happyend sa ešte nekoná. A (chlapec) ostal ako mŕtvy, takže mnohí hovorili, že umrel. Nemal mu Ježiš vrátiť život? Že by Ježiš zlyhal? Nevyzerá to s nami často podobne? Bojujeme svoje boje s Ježišom a výhra je zatiaľ v nedohľadne. Skôr to vyzerá, že naša nádej zomiera spolu s týmto chlapcom. Je naozaj všetka snaha o nápravu márna? A možno je to inak. Možno je treba zomrieť, aby sa niečo zmenilo.

Keď sa zdá, že už je po všetkom, Ježiš ho chytil za ruku a zodvihol, a on vstal. Zodvihol (ho) a vstal. Obe slovesá pripomínajú predstavu vzkriesenia. Na myseľ prichádzajú slová: Umrieť hriechu a žiť nový život. „Ak sme však umreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť.... Lebo čo umrelo, umrelo hriechu raz navždy; čo však žije, žije Bohu.“

Posadnutý syn vstal. Je konečne slobodný. Je uzdravený a vrátený do plnohodnotného života. Pre vieru otca je Pán Ježiš Záchrancom syna. Nemáme aj my, bratia a sestry, v našom okolí niekoho podobného? Niekoho, kto je hriechom, nečistým duchom či hocičím tak posadnutý, že nemôže sám volať o pomoc? Kde má byť naše miesto? Prichádzajme s našimi problémami za Ježišom. Prosme. Buďme vytrvalí na modlitbách. Naše rodiny, naše deti, naši priatelia potrebujú našu vieru, ktorá i za nich hlasno volá: „Verím, pomôž mojej nevere!“

Ovca

Žalm 23

Dávidov 23. žalm iste všetci dobre poznáme. Patrí medzi tie najkrajšie a najznámejšie biblické texty. A je známy dokonca i ľuďom, ktorí s cirkvou toho nemajú mnoho spoločné. Poznáme ho ako žalm o dobrom pastierovi, žalm dôvery a istoty v Hospodina. Väčšinou sa číta na pohreboch a v smútočných zhromaždeniach. Ale tento text je vo svojej najhlbšej podstate o živote, nie o smrti.

Žalmista začína vetou, ktorá nás sprevádza celým textom. „Hospodin je môj pastier.“ Čo to ale znamená pastier? O čom to ten žalmista hovorí? Používa metaforu, ktorej nerozumieme. Veď si to len predstavte! Koľkí z nás sme v živote videli pastiera? Naozaj si žalmista dovolí prirovnať Hospodina mocností k bačovi zo salašu? Nie je to trochu trúfalé? A k tomu metaforická reč, ktorú používa, znamená niečo viac ako len prirovnanie. Metafora totiž dáva znamienko „rovná sa“ medzi opis a danú vec alebo osobu. Nehovorí teda, že Hospodin je ako pastier. I to by už bola trochu silná káva, či nie? Ale hovorí, že Hospodin je tým pastierom. No, prečo hovorí práve o pastierovi? A prečo používa tento motív takto dôsledne? To nás privádza k otázke problematiky jazyka.

V dobe, keď tento text vznikal, bol obraz pastiera totiž všeobecne známy. Každý si vedel predstaviť, čo sa za týmto titulom skrýva. Titulom? Áno. V danej dobe patril tento titul kráľom. A teda prehlásiť, že Hospodin je môj pastier, znamená vyznať svoju vernosť Hospodinu, vyznať, že chcem žiť pod Božou vládou. Áno, Hospodin je môj kráľ. A medzi kráľovské povinnosti patrilo postarať sa o svoj ľud, totiž zabezpečiť mu ochranu a všetky prostriedky potrebné na život. Ale ako vieme, povinnosti sú jedna vec, ich plnenie však vec druhá. A tak sa často dialo, že sa králi o svoj ľud nestarali. A Hospodin je nám tu predstavený ako ten, kto stojí s týmito nespoľahlivými kráľmi v priamom kontraste. On je ten pán Pastier. On je ten, ktorý robí všetko to, čo pastier robiť má. A jeho kráľovskému ľudu, žalmistovi a teda i nám preto nič nechýba.

Ale je to naozaj tak? Vedeli by sme s čistým svedomím so žalmistom súhlasiť? Ale ako by sme mohli, keď to s nami často vyzerá tak, že vlastne nemáme nič... Či sme ani raz v živote nezažili pocit, že nám niečo chýba? Ako to, že tento žalmista je skalopevne presvedčený, že nám nechýba nič?

Jeho výrok o pastierovi je vyznaním. Rozvádza túto metaforu ďalej. Hospodin „Vodí na zelené pastviny, privádza ma k tichým vodám. Obnovuje mi život, vodí ma správnymi cestami pre česť svojho mena.“ Žalmista tu vyznáva, že Hospodin ho sýti, napája a vodí správnymi cestami. Poskytuje mu teda všetko potrebné na život! Áno bratia a sestry. Pre ovcu pastviny znamenajú dostatok jedla, pokojné vody dostatok pitia. Smäd a hlad sú vylúčené. A dokonca cesty, ktoré pastier pre ovečky vyberá sú správne, teda nie nebezpečné, nie nezdolateľné. Hospodin síce nedáva človeku všetko, čo si človek zmyslí, ale dáva mu to, čo potrebuje. A tak žalmista dodáva: Hospodin doslova: obnovuje mi život! Drží ma pri živote! On je ten, ktorý má môj život v rukách! On je ten, ktorý sa o mňa postará v každej situácii. Akoby nám znelo pripomenutie: Či sa nepamätáš? Veď Hospodin, Ten, ktorý nás vyviedol z Egypta sa o nás vždy stará! Ako píše Nehemiáš v 9. kapitole: „19Ty si ich vo svojom prehojnom milosrdenstve neopustil na púšti. Vo dne neodstúpil od nich oblak, aby ich viedol cestou, a ohnivý stĺp im v noci neprestal svietiť na cestu, ktorou mali ísť. 20Dal si im svojho dobrého ducha, aby ich priviedol k rozumu. Ich ústam si neodoprel svoju mannu a dal si im vodu, keď mali smäd. 21Štyridsať rokov si ich opatroval na púšti; nemali nedostatok. Plášte sa im nezodrali, ani nohy im nenapuchli.“ Teda žalmistovo uistenie, jeho dôvera nepramení z niečoho nereálneho! Jeho viera je založená na skúsenosti s týmto Bohom. Aj na tej púšti sme mali dostatok vody. Aj na tej púšti sme mali dostatok jedla. Aj tá cesta, 40 ročná cesta, nebola nezmyslom. Bola správna. Lebo tak o tom rozhodol môj kráľ a náš kráľ! A Hospodin sa o nás nestará len tak pre nič za nič. Nie. Robí tak pre česť svojho mena. Pretože on svoje sľuby vždy plní. Nemôže inak. Nemôže ísť sám proti sebe.

Ale to privádzanie k vodám a na pastviny, bratia a sestry, neznamená, že budeme neustále žiť v blahobyte. Hovorí to o pohybe. Áno, Hospodin nás nenechá hladovať a žízniť. Dá nám možnosť načerpať nových síl. Ale potom treba ísť znovu ďalej. A to je i naša skúsenosť bratia a sestry. Nie každý deň je nedeľa. Nie každý deň v živote je prechádzka idylickou krajinou plnou prekrásnych pastvín a pokojných vôd. A žalmista o tom dobre vie. A preto ďalej vyznáva: „Nebudem sa báť zlého, hoc by som šiel temným údolím.“ Akoby tým hovoril, viem, že príde i trápenie, bratia a sestry, starosti a skúšky. Viem, že príde aj čas sucha. Čas, keď všetko naokolo bude vyprahlé. Temné. Čas, keď prídu starosti a pochybnosti. Keď pôjdem údolím, kde svetlo jakživ nezavítalo. Keď sa budem musieť rozhodnúť bez toho, aby som vedel tú správnu odpoveď. Keď v tej tme nebudem vidieť ani na špičku svojho nosa... Ani vtedy nemám dôvod sa báť, vyznáva žalmista. A prečo? Lebo Ty, Hospodine si so mnou. „Veď Ty si so mnou, tvoj prút a tvoja palica sú mi útechou.“ A sme znova pri probléme metafory... Čo znamená ten prút a palica? A prečo mi majú byť útechou? Pastier totiž nesie v jednej ruke prút. Nie však prút na ryby... Je to akýsi kyjak či porisko, ktorým bojuje proti divej zveri. A tá druhá palica? Tá udáva ovečkám smer. Ňou ich pastier usmerňuje, kam majú ísť. A preto sú obe palice útechou. Hospodin aj v temnote kráča s nami. Vedie nás po ceste tak, aby sme si neublížili, aby sme sa nestratili. A jeho prút nás chráni od všetkého zlého. Od všetkého, čo v tom údolí úzkostí neistôt a strát môžeme stretnúť. On je ten, ktorý za nás bojuje, keď na nás znenazdania zaútočí nejaká zver, alebo divý človek, myšlienka alebo sám satan. Nech už má zlo akúkoľvek podobu, má nám text byť uistením o tom, že náš pastier je vždy v strehu, aby svojim prútom vyprášil kožuch každému, kto by si na nás vyskakoval... A nikto nás pred zlom neochráni lepšie ako On.

Žalmista pokračuje: „Prestieraš mi stôl pred mojimi protivníkmi, hlavu mi natieraš olejom, môj kalich preteká.“ Metafora pastiera v tomto momente akosi plynule prechádza do role hostiteľa. Hospodine, ty ma sýtiš, ty ma činíš hodným tvojej prítomností, ty napĺňaš môj kalich po okraj, takže už nebudem žízniť. A čo viac! „Áno, dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života.“ Aké nádherné uistenie! Bez ohľadu na to, aká je moja momentálna situácia: Či sa prechádzam pastvinami a mám sa veľmi dobre, alebo či blúdim temným údolím a neviem si sám rady. Či mám starosti a nevidím východisko. Či vidím a prežívam momentálne Božiu prítomnosť alebo ma trápi neistota a pochybnosti. Či prežívam v tejto chvíli radosť z toho, že patrím do Hospodinovho stáda alebo som tú radosť z evanjelia pod ťarchou okolností stratil už dávno... Či je toho na mňa veľa alebo teším z práve maličkostí... Práve teraz je, bratia a sestry, čas si pripomenúť, čo všetko pre mňa učinil môj pastier. Spomenúť si na pastierov plán záchrany. Spomenúť si na cestu, ktorou ma doteraz bezpečne viedol. Na život, na malé radosti a starosti, ktoré som pod jeho ochranou mohol prežiť. Na dobrotu a milosť, ktorou ma obdaroval. A s nádejou očakávať a veriť v zasľúbenie, že tá jeho milosť a dobrota, či ju dnes vidím, alebo nie, ma budú sprevádzať do konca môjho života. A ja sa s nádejou, podobne ako žalmista, budem môcť vracať do Hospodinovho domu, do jeho prítomnosti, pokiaľ budem žiť.

Čím je teda pre nás tento text tak dôležitý? Ako sa môže stať tento text aj našim vyznaním? Najprv treba prijať to, že som ovca. Že aj napriek svojmu postaveniu v spoločnosti, napriek sile, majetku a moci, ktorá mi je daná... som stále ovca, ktorá bez pastiera neprežije ani deň. A kto je pre nás ten pastier? Ako tí, ktorí o sebe vyhlasujeme, že patríme Kristovi predsa vieme, komu sme uverili. Poznáme hlas nášho pastiera. Sám nás o tom uisťuje slovami: „Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier život kladie za ovce.“ Vieme, čo pre nás na dreve kríža učinil. Ako tam svojim prútom- svojou krvou- zvíťazil nad každým zlom, nad každou mocou temna. A predsa na to tak často zabúdame a prepadáme skepse a pochybnostiam. A práve do tejto situácie zaznievajú slová žalmistu. A my smieme spolu s ním vyznávať, veriť a dúfať, že Hospodin je môj pastier, nič mi nechýba. Amen.

Dobré Slovo rozráža ustarostenosť

Ustarostenosť v srdci skľučuje človeka, ale dobré slovo mu spôsobuje radosť. Príslovia 12,25

Ako vyvolení Boží, svätí a milovaní, oblečte teda srdečné milosrdenstvo, dobrotivosť, pokoru, krotkosť, trpezlivosť. Znášajte sa vospolok. Kolosenským 3,12-13

Znie to ako dobré príslovie. Hodné zapamätania. Znamená to, že máme hodiť starosti za hlavu a potešiť sa z dobrej knižky? Hm. Nemyslím. I keď dobrá kniha vie spôsobiť radosť. Možno nám situáciu osvetlia ďalšie texty písma. „Vyznávam svoju vinu, ustarostený som pre svoj hriech.“ (Žalm 38, 19) „Vtedy Chizkija povedal Izaiášovi: Dobré je slovo Hospodinovo, ktoré si povedal.“ (Iz 39, 8) Zrazu proti sebe stojí ustarostenosť z hriechu proti Slovu evanjelia. Zúfalstvo, ktoré privádza do hrobu, proti Slovu života. Kto vyhral? Dobré Slovo na kríži.

Pane, prosíme o Tvojho Ducha Svätého. Uč nás zabúdať na ustarostenosť minulosti a dovoľ nám radovať sa z dobrého slova, ktoré je našou prítomnosťou i budúcnosťou. Amen.

Z rýchlika, či opravdove?

Preorte si úhor, lebo tu je čas hľadať Hospodina. Ozeáš 10,12

Žite múdro pred tými, ktorí sú mimo, a vykupujte čas. Kolosenským 4,5

V cirkvi sa vždy darilo pokrytcom. Je jednoduché prísť do kostola a na hodinku sa tváriť zbožne. Veď i úhorom zarastené pole vyzerá z rýchlika pekne. Ale kolega, sused, tiež hospodár, hľadí na moje pole zblízka. Dennodenne ma má pred očami. Skryť sa jeho pohľadu, to už býva zložitejšie. „Tak ty veríš v Boha, hej? A toto robíš?“ Varujme sa takýchto situácií. Dnes nám znie výzva. Je však čas prekopať svoj život. Preskúmať, komu patrím, čo na svojom poli pestujem.

Pane, chcem veriť celým srdcom a opravdivo. Nedovoľ mojím nohám skĺznuť do pokrytectva. Amen.

Viem

Ja viem, že môj Vykupiteľ žije. Jób 19,25

Ježiš oslobodil tých, ktorých strach pred smrťou zotročoval po celý život. Židom 2,15

Zvlášť dobre si pamätám na jednu dedkovu kázeň. Mal som asi jedenásť rokov. Dedko kázal. Oči mu blčali ako obvykle. Vtedy zazneli práve tieto slová. Ja viem, že môj Vykupiteľ žije. Ježiš žije. Ten obrázok sa mi vyryl do pamäti. Výraz jeho tváre. Nadšenie. Presvedčenie. Hlboká viera, ktorou žil sa v tých slovách drala na povrch. Ja viem, že môj Vykupiteľ žije. I ja z jeho milosti budem žiť. Tá veta ho sprevádzala po celý jeho život, i na jeho konci. Modlím sa, aby toto presvedčenie zapustilo ešte hlbšie korene v mojom srdci, v mojej rodine, v mojej cirkvi.

Viem to. Môj Vykupiteľ žije. S ním budem žiť i ja, aj keby som umrel. Amen.

Splašené ovce

Budú bývať bezpečne a nikto ich nevyplaší. Ezechiel 34,28

Urovnajte si chodníky nohám, aby to, čo je chromé, sa nevytklo, ale radšej ozdravelo. Židom 12,13

Tu je jedna, tam sú dve. Tam zas ďalšia. Sú ako rozutekané ovečky. Takto opisuje Ezechiel Izraelský národ. Veľmi podobne sme na tom aj my v našej reformovanej cirkvi. Je nás päť a pol. A sme jednotní ako rozutekané ovce. Jedni bečíme, a tí druhí becsia. Ako rozutekané ovečky bez pastiera. Izraelu i nám znie prorocké slovo: „Zachránim svoje ovce, aby už neboli korisťou, a budem rozsudzovať medzi ovcou a ovcou. Určím nad nimi jedného pastiera, a ten ich bude pásť: svojho služobníka Dávida. On ich bude pásť a on im bude pastierom.“

V časoch nejednoty a krízy identity, ty nám buď pastierom. Napravuj našu chromú cirkev. Amen.

Chladne očakávaním, vďakou však...

Zavlažuješ vrchy zo svojich siení; zem nasýti sa ovocím Tvojich diel. Žalm 104,13

Za všetko ďakujte, lebo taká je Božia vôľa pri vás v Kristovi Ježišovi. 1.Tesalonickým 5,18

Keď človek niečo dostáva pravidelne, tak si na to zvykne a už to neberie nevníma ako vzácnosť. A to je škoda. Ba čo viac, začne takéto obdarovávanie očakávať. Človek očakáva, že sa budú veci diať tak ako sa diali vždy. Očakáva, ale neďakuje. Očakáva, že bude uvarené, vyžehlené, auto opravené; že sestra alebo deti prídu na návštevu. Očakáva podporu a priazeň len preto, že to tak vždy bolo. Očakávanie bez vďaky. Takto mizne láska z rodín, z cirkvi. Takto chladne láska k Pánu Bohu. A pritom je toho toľko, za čo máme ďakovať.

Ďakujeme, Kriste, za tvoje hojné dary. Amen.

Odkiaľ voláš?

Na Hospodina volal som zo svojho súženia a On ma vyslyšal. Jonáš 2,3

Aj vlasy na hlave vám všetky spočítal. Nebojte sa teda. Lukáš 12,7

Jonáš je môj najobľúbenejší prorok. Vôbec nič nechápe. Všetko robí naopak, akoby mal. Je karikatúrou proroka. A napriek tomu si ho Pán Boh povoláva. Jonáš ide úplne inde, až na koniec sveta; aj tam ho Hospodin nasleduje a napravuje jeho cestu. Stane sa lodné nešťastie. Jonáša zhltne veľryba. Tragédia a komédia zároveň. I to sú Božie cesty ako napraviť človeka. V Jonášovom prípade sa zdá, že aspoň na chvíľu pochopil, o čo Pánu Bohu ide. A volá na Neho. Hospodin ho vypočuje, veľryba ho vypľuje a Jonáš je zachránený. Krásne svedectvo. Otázka na záver: „Kto bol zodpovedný za Jonášovo súženie?

Pane, vieš odkiaľ k Tebe volám. Zachráň ma, prosím. Amen.

Ticho

Ticho pred Hospodinom, Pánom, lebo blízky je deň Hospodinov. Sofoniáš 1,7

Ježiš povedal: Blahoslavení sluhovia, ktorých pán, keď príde, nájde bdieť. Lukáš 12,37

Nemám rád chvíle trápneho ticha. Všemožne sa potom snažím ticho niečím nahradiť. Bľabotaním. Je to často na škodu. Sú však aj iné chvíle ticha, v ktorých slová nie sú potrebné. Mlčanie v spoločnosti blízkeho priateľa, ktorý vie všetko ešte predtým, než sa nadýchneš. Ticho, v ktorom si dvaja užívajú vzájomnú blízkosť. Ticho úcty. Bázne. Ticho styku s Hospodinom. Modlitebné mlčanie.

Pane, čakáme Ťa. Príď, Pane Ježišu. Amen.

O zveľaďovaní

Potom ich Boh požehnal a riekol im: Ploďte a množte sa a naplňte zem; podmaňte si ju! 1.Mojžišova 1,28

Lebo od každého, komu bolo mnoho dané, bude sa mnoho pohľadávať; a komu mnoho zverili, od toho budú viac žiadať. Lukáš 12,48

„Ploťte a mnošte sa,“ povedal si v duchu malý Ferko a vytrvalo vyfarboval obrázok za obrázkom. A podobne s ním povedzme aj my, bratia a sestry, darom, ktoré od Hospodina prijímame. Ploďte a množte sa. Zakopať hrivny je jednoduché a netreba na to ani rýľ. Ide to akosi prirodzene bez námahy. „Včera som ešte Rusky vedel, dnes už neviem, veď načo.“ Takýto prístup je neakceptovateľný. Pán Boh nám dáva možnosti, dáva nám rôzne talenty. „Ale veď ja žiaden talent nemám.“ Také niečo neexistuje. Talent pohladiť, uvariť, vypočuť, usmiať sa... Ach, koľko ich len je! Pán nám ich zveril. Nezakopme ich ale ich rozvíjajme. Bude sa nás na ne - pri zúčtovaní - Pán Boh pýtať.

Pane, som vďačný za všetky dary a schopnosti, ktoré si mi dal. Chcem ich rozvíjať na Tvoju slávu. Amen.

Naj-neobľúbenejšie z desatora?

Hospodinove nariadenia sú pravdou, osvecujú oči. Žalm 19,9

Ježiš povedal: Kto by teda zrušil čo aj len jedno z týchto najmenších prikázaní, a tak učil ľudí, bude pomenovaný najmenším v kráľovstve nebeskom; ale kto by konal a učil (podľa nich), bude pomenovaný veľkým v kráľovstve nebeskom. Matúš 5,19

Nikto nemá rád nariadenia. Príkazy. UF. Dodržiavať všetky sa zdá byť nemožné, preto radšej niektoré prehliadneme, iné ohneme. Taká je, žiaľ ľudská prirodzenosť. Ktoré je tvoje najmenej obľúbené prikázanie? Verím, že máš na to svoj dôvod. Moje najmenej obľúbené prikázanie je... A tiež mám na to svoj dôvod. Hriech. Je jednoduchšie poučiť niekoho iného o „tom správnom prikázaní“ ako ich konať. A predsa tie prikázania nie sú príkazmi. Sú smerovkami. Svietia nám na cestu. Tade cesta ide, tadiaľ už si v poli. Poľné cesty sa občas javia ako skratky, ale sú plné nástrah. A drkocú...

Pane, radšej chcem ísť po Tvojej dlhšej ceste, ale do cieľa. Odpusť Pane, mám problém s tvojim prikázaním. Amen.

obeTovať

Dobrovoľne Ti chcem obetovať, velebiť Tvoje meno, Hospodine, lebo je dobré. Žalm 54,8

Keď niekto hovorí, nech hovorí ako reč Božiu; keď niekto posluhuje, nech to robí ako z moci od Boha, aby sa vo všetkom oslavoval Boh pre Ježiša Krista; On má slávu a moc naveky vekov. 1.Petra 4,11

Našťastie doba spaľovaných obetí je dávno za nami. Predstavte si, že by sme doteraz museli chodiť obetovať len do jediného chrámu Hospodina v Jeruzaleme. Ceny leteniek ani nespomínam! Nanič predstava. Ešte dobre, že to Pán Boh vymyslel inak. „Bezbolestne.“ Dokonca obetou nemusia byť ani peniaze. Niektorí hovoria o prinášaní obetí chvál. Ale aká je už len pesnička obetou? Obetovať máme život. Žiť ho tak, akoby nepatril mne, ale môjmu Pánovi Ježišovi Kristovi. Hovoriť tak ako to chce On. Slúžiť tak ako ma naučil On. Aby v každým slovom i skutkom som oslavoval svojho Pána. A to je síce o dosť ťažšie ako výlet do Jeruzalema, alebo pár piesní, ale výsledok je za to stojí.

Vychovávaj ma, Pane, aby som sa stával živou obetou. Amen.

Keď je sucho, treba polievať

A budeš ako zavlažovaná záhrada, ako vodný prameň, ktorého vody nesklamú. Izaiáš 58,11

Lebo v Ježišovi prebýva všetka plnosť božskosti telesne, a aj vy prišli ste k dokonalosti v Ňom, ktorý je hlavou každého kniežatstva a moci. Kolosenským 2,9-10

Už ako dieťa sa človek naučí, že kvetinky treba polievať, inak zvädnú. Bez vodičky nič nevyrastie. Ani dnes, ani vtedy v Edene. Všimli ste si koľko riek zavlažovalo rajskú záhradu? (1.Moj.2,10) Presne toľko. Pán Boh si svoju záhradku polieval zodpovedne. Nečudo, že bola rajská. Pre starozákonného človeka, žijúceho medzi stepou a púšťou, bola práve dobre zavlažovaná záhrada obrazom raja, dostatku a blahobytu. A čo tá tvoja záhradka života? Nič moc, čo? Máme zasľúbenie, že Pán Ježiš je tým pravým zdrojom vôd. Prichádzajme k nemu, aby nás pokropil živou vodou. A budeš ako zavlažovaná záhrada...

Pane môj, obdobie sucha sa rozmohlo. Vädne moja viera. Obživ ma, prosím, svojim Duchom svätým. Amen.

Deň príchodu

Kto znesie deň Jeho príchodu? Kto obstojí, keď sa zjaví? Malachiáš 3,2

Anjel im povedal: Nebojte sa, veď zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude všetkému ľudu. Lukáš 2,10

Ježiškov príchod. Narodené, batoliatko, ktoré nemá nič proti nikomu. Mnohí si Ježiša dodnes predstavujú ako bezbranné dieťatko, vianočnú rozprávku. Kto obstojí, keď sa zjaví? Kto by pred deckom neobstál, že? Táto otázka vyznieva akosi trápne.

Ježiš však príde znova. Ukázal tvár pokorného a milosrdného služobníka, milujúceho brata. Tú druhú Ježišovu tvár radšej spomínať nechceme. Spravodlivý sudca? Koniec vekov? Kto znesie deň Jeho druhého príchodu? Je to rečnícka otázka. Poslucháčom je odpoveď jasná. Nikto. Nechápte ma zle, ale myslím tým naozaj nikto, nikto. Veď On je ako tavičov oheň a ako práčov lúh!

Pane, radi sa vidíme ako tí, ktorí na súde obstoja. Odpusť nám našu trúfalosť a zmiluj sa nad nami. Amen.

Nechaj sa formovať

Ja, Hospodin, povolal som ťa ku spáse, uchopil som ťa za ruku a stvárnil. Izaiáš 42,6

Kto nás odlúči od lásky Kristovej? Súženie alebo úzkosť, prenasledovanie alebo hlad, nahota, nebezpečenstvo alebo meč? Rímskym 8,35

Stvárnil. „Boh je hrnčiar, nechaj sa formovať.“ Nálepka s týmto textom ma sprevádza už dlhé roky. Niekedy ma prepadnú ponuré myšlienky o mojej prázdnote. V takýchto chvíľach je vzácne, keď mi Pán Boh pripomína, že som krčah z hliny. Tie sú niekedy plné, poloplné/poloprázdne, prázdne. Náplň býva rôzna. Krčah - pekný maľovaný, škaredý, poobíjaný, vo vitrínke, čistý, špinavý. Každý z nás je nejaký. Máme nejaký tvar – Tvár, máme nejakú náplň. Spája nás krehkosť, ľahkosť zneužitia či neužitia, keď ostaneme stáť na poličke. Spájajú nás však i ruky. Hrnčiarovo objatie, ktoré občas tlačí, ale s láskou formuje.

„Keď sa v hrnčiarových rukách skazila nádoba, ktorú robil z hliny, urobil z nej opäť inú nádobu, ako uznal za správne.“ (Jer. 18, 3)

My nie sme Hrad

Len On je moja skala, moja spása, môj hrad; nesklátim sa. Žalm 62,7

Buďte pevní, neklátiví, rozhojňujte sa stále v diele Pánovom, vediac, že vaša námaha nie je márna v Pánovi. 1.Korintským 15,58

Nemôžem si pomôcť, ale vždy, keď v Biblii čítam slovo „hrad“, spustí sa mi v hlave záznam piesne č. 474. Ale to je asi dobre.

Realita, ktorú žijeme, sa nás snaží na každom rohu presvedčiť, že my až takí neochvejní nie sme. Ani v zdraví, ani vo viere. Ale to je v poriadku. Lebo my nie sme hrad. Sme obyvatelia hradu. Preto vyznanie – Hospodine, si môj pevný hrad, moja skala a spása – je nanajvýš namieste. Naše záchvevy, podlomené kolená, syndróm osiky vo vetre – to všetko je v poriadku... Pokiaľ tá Skala, na ktorej stojíme je skala s veľkým S.

Spasiteľ môj, chcem stavať svoj život na Skale. Amen.

Čitateľský tip: Tomáš Halík, Co je bez chvění, není pevné: labyrintem světa s vírou a pochybností

Požehnan-ý/í-m

Ale teraz vás vyslobodím a budete požehnaním. Zachariáš 8,13

Neodplácajte sa zlým za zlé, ani zlorečením za zlorečenie, ale naopak: žehnajte, lebo na to ste povolaní, aby ste zdedili požehnanie. 1.Petra 3,9

Pamätáte sa, ako Hospodin povolal Abráma? Vtedy, okrem známeho: „Vyjdi zo svojej krajiny…“, zaznelo Abrámovi Slovo požehnania: „...požehnám ťa a tvoje meno zvelebím, tak sa staneš požehnaním.“ To, že Pán Boh žehná často berieme ako samozrejmosť, veď tak konal už s Adamom a Evou a koná tak do dnes s nami. S Abrámom pred očami, sa nám v Genesis odkrýva príbeh požehnania, ktoré neostáva skryté – pred zrakmi, pred ľuďmi! - kdesi trezore, ale ktoré je pre všetkých. Komu sa stal Abrám požehnaním? A komu som požehnaním ja?

Pane, vyslobodzuješ ma zo všetkého, čo ma spútava. Žehnáš mi. Okreš ma, Pane, aby som sa mohol stať i ja požehnaním. Amen.