Dobré Slovo rozráža ustarostenosť

Ustarostenosť v srdci skľučuje človeka, ale dobré slovo mu spôsobuje radosť. Príslovia 12,25

Ako vyvolení Boží, svätí a milovaní, oblečte teda srdečné milosrdenstvo, dobrotivosť, pokoru, krotkosť, trpezlivosť. Znášajte sa vospolok. Kolosenským 3,12-13

Znie to ako dobré príslovie. Hodné zapamätania. Znamená to, že máme hodiť starosti za hlavu a potešiť sa z dobrej knižky? Hm. Nemyslím. I keď dobrá kniha vie spôsobiť radosť. Možno nám situáciu osvetlia ďalšie texty písma. „Vyznávam svoju vinu, ustarostený som pre svoj hriech.“ (Žalm 38, 19) „Vtedy Chizkija povedal Izaiášovi: Dobré je slovo Hospodinovo, ktoré si povedal.“ (Iz 39, 8) Zrazu proti sebe stojí ustarostenosť z hriechu proti Slovu evanjelia. Zúfalstvo, ktoré privádza do hrobu, proti Slovu života. Kto vyhral? Dobré Slovo na kríži.

Pane, prosíme o Tvojho Ducha Svätého. Uč nás zabúdať na ustarostenosť minulosti a dovoľ nám radovať sa z dobrého slova, ktoré je našou prítomnosťou i budúcnosťou. Amen.

Z rýchlika, či opravdove?

Preorte si úhor, lebo tu je čas hľadať Hospodina. Ozeáš 10,12

Žite múdro pred tými, ktorí sú mimo, a vykupujte čas. Kolosenským 4,5

V cirkvi sa vždy darilo pokrytcom. Je jednoduché prísť do kostola a na hodinku sa tváriť zbožne. Veď i úhorom zarastené pole vyzerá z rýchlika pekne. Ale kolega, sused, tiež hospodár, hľadí na moje pole zblízka. Dennodenne ma má pred očami. Skryť sa jeho pohľadu, to už býva zložitejšie. „Tak ty veríš v Boha, hej? A toto robíš?“ Varujme sa takýchto situácií. Dnes nám znie výzva. Je však čas prekopať svoj život. Preskúmať, komu patrím, čo na svojom poli pestujem.

Pane, chcem veriť celým srdcom a opravdivo. Nedovoľ mojím nohám skĺznuť do pokrytectva. Amen.

Viem

Ja viem, že môj Vykupiteľ žije. Jób 19,25

Ježiš oslobodil tých, ktorých strach pred smrťou zotročoval po celý život. Židom 2,15

Zvlášť dobre si pamätám na jednu dedkovu kázeň. Mal som asi jedenásť rokov. Dedko kázal. Oči mu blčali ako obvykle. Vtedy zazneli práve tieto slová. Ja viem, že môj Vykupiteľ žije. Ježiš žije. Ten obrázok sa mi vyryl do pamäti. Výraz jeho tváre. Nadšenie. Presvedčenie. Hlboká viera, ktorou žil sa v tých slovách drala na povrch. Ja viem, že môj Vykupiteľ žije. I ja z jeho milosti budem žiť. Tá veta ho sprevádzala po celý jeho život, i na jeho konci. Modlím sa, aby toto presvedčenie zapustilo ešte hlbšie korene v mojom srdci, v mojej rodine, v mojej cirkvi.

Viem to. Môj Vykupiteľ žije. S ním budem žiť i ja, aj keby som umrel. Amen.

Splašené ovce

Budú bývať bezpečne a nikto ich nevyplaší. Ezechiel 34,28

Urovnajte si chodníky nohám, aby to, čo je chromé, sa nevytklo, ale radšej ozdravelo. Židom 12,13

Tu je jedna, tam sú dve. Tam zas ďalšia. Sú ako rozutekané ovečky. Takto opisuje Ezechiel Izraelský národ. Veľmi podobne sme na tom aj my v našej reformovanej cirkvi. Je nás päť a pol. A sme jednotní ako rozutekané ovce. Jedni bečíme, a tí druhí becsia. Ako rozutekané ovečky bez pastiera. Izraelu i nám znie prorocké slovo: „Zachránim svoje ovce, aby už neboli korisťou, a budem rozsudzovať medzi ovcou a ovcou. Určím nad nimi jedného pastiera, a ten ich bude pásť: svojho služobníka Dávida. On ich bude pásť a on im bude pastierom.“

V časoch nejednoty a krízy identity, ty nám buď pastierom. Napravuj našu chromú cirkev. Amen.

Chladne očakávaním, vďakou však...

Zavlažuješ vrchy zo svojich siení; zem nasýti sa ovocím Tvojich diel. Žalm 104,13

Za všetko ďakujte, lebo taká je Božia vôľa pri vás v Kristovi Ježišovi. 1.Tesalonickým 5,18

Keď človek niečo dostáva pravidelne, tak si na to zvykne a už to neberie nevníma ako vzácnosť. A to je škoda. Ba čo viac, začne takéto obdarovávanie očakávať. Človek očakáva, že sa budú veci diať tak ako sa diali vždy. Očakáva, ale neďakuje. Očakáva, že bude uvarené, vyžehlené, auto opravené; že sestra alebo deti prídu na návštevu. Očakáva podporu a priazeň len preto, že to tak vždy bolo. Očakávanie bez vďaky. Takto mizne láska z rodín, z cirkvi. Takto chladne láska k Pánu Bohu. A pritom je toho toľko, za čo máme ďakovať.

Ďakujeme, Kriste, za tvoje hojné dary. Amen.

Odkiaľ voláš?

Na Hospodina volal som zo svojho súženia a On ma vyslyšal. Jonáš 2,3

Aj vlasy na hlave vám všetky spočítal. Nebojte sa teda. Lukáš 12,7

Jonáš je môj najobľúbenejší prorok. Vôbec nič nechápe. Všetko robí naopak, akoby mal. Je karikatúrou proroka. A napriek tomu si ho Pán Boh povoláva. Jonáš ide úplne inde, až na koniec sveta; aj tam ho Hospodin nasleduje a napravuje jeho cestu. Stane sa lodné nešťastie. Jonáša zhltne veľryba. Tragédia a komédia zároveň. I to sú Božie cesty ako napraviť človeka. V Jonášovom prípade sa zdá, že aspoň na chvíľu pochopil, o čo Pánu Bohu ide. A volá na Neho. Hospodin ho vypočuje, veľryba ho vypľuje a Jonáš je zachránený. Krásne svedectvo. Otázka na záver: „Kto bol zodpovedný za Jonášovo súženie?

Pane, vieš odkiaľ k Tebe volám. Zachráň ma, prosím. Amen.

Ticho

Ticho pred Hospodinom, Pánom, lebo blízky je deň Hospodinov. Sofoniáš 1,7

Ježiš povedal: Blahoslavení sluhovia, ktorých pán, keď príde, nájde bdieť. Lukáš 12,37

Nemám rád chvíle trápneho ticha. Všemožne sa potom snažím ticho niečím nahradiť. Bľabotaním. Je to často na škodu. Sú však aj iné chvíle ticha, v ktorých slová nie sú potrebné. Mlčanie v spoločnosti blízkeho priateľa, ktorý vie všetko ešte predtým, než sa nadýchneš. Ticho, v ktorom si dvaja užívajú vzájomnú blízkosť. Ticho úcty. Bázne. Ticho styku s Hospodinom. Modlitebné mlčanie.

Pane, čakáme Ťa. Príď, Pane Ježišu. Amen.

O zveľaďovaní

Potom ich Boh požehnal a riekol im: Ploďte a množte sa a naplňte zem; podmaňte si ju! 1.Mojžišova 1,28

Lebo od každého, komu bolo mnoho dané, bude sa mnoho pohľadávať; a komu mnoho zverili, od toho budú viac žiadať. Lukáš 12,48

„Ploťte a mnošte sa,“ povedal si v duchu malý Ferko a vytrvalo vyfarboval obrázok za obrázkom. A podobne s ním povedzme aj my, bratia a sestry, darom, ktoré od Hospodina prijímame. Ploďte a množte sa. Zakopať hrivny je jednoduché a netreba na to ani rýľ. Ide to akosi prirodzene bez námahy. „Včera som ešte Rusky vedel, dnes už neviem, veď načo.“ Takýto prístup je neakceptovateľný. Pán Boh nám dáva možnosti, dáva nám rôzne talenty. „Ale veď ja žiaden talent nemám.“ Také niečo neexistuje. Talent pohladiť, uvariť, vypočuť, usmiať sa... Ach, koľko ich len je! Pán nám ich zveril. Nezakopme ich ale ich rozvíjajme. Bude sa nás na ne - pri zúčtovaní - Pán Boh pýtať.

Pane, som vďačný za všetky dary a schopnosti, ktoré si mi dal. Chcem ich rozvíjať na Tvoju slávu. Amen.

Naj-neobľúbenejšie z desatora?

Hospodinove nariadenia sú pravdou, osvecujú oči. Žalm 19,9

Ježiš povedal: Kto by teda zrušil čo aj len jedno z týchto najmenších prikázaní, a tak učil ľudí, bude pomenovaný najmenším v kráľovstve nebeskom; ale kto by konal a učil (podľa nich), bude pomenovaný veľkým v kráľovstve nebeskom. Matúš 5,19

Nikto nemá rád nariadenia. Príkazy. UF. Dodržiavať všetky sa zdá byť nemožné, preto radšej niektoré prehliadneme, iné ohneme. Taká je, žiaľ ľudská prirodzenosť. Ktoré je tvoje najmenej obľúbené prikázanie? Verím, že máš na to svoj dôvod. Moje najmenej obľúbené prikázanie je... A tiež mám na to svoj dôvod. Hriech. Je jednoduchšie poučiť niekoho iného o „tom správnom prikázaní“ ako ich konať. A predsa tie prikázania nie sú príkazmi. Sú smerovkami. Svietia nám na cestu. Tade cesta ide, tadiaľ už si v poli. Poľné cesty sa občas javia ako skratky, ale sú plné nástrah. A drkocú...

Pane, radšej chcem ísť po Tvojej dlhšej ceste, ale do cieľa. Odpusť Pane, mám problém s tvojim prikázaním. Amen.

obeTovať

Dobrovoľne Ti chcem obetovať, velebiť Tvoje meno, Hospodine, lebo je dobré. Žalm 54,8

Keď niekto hovorí, nech hovorí ako reč Božiu; keď niekto posluhuje, nech to robí ako z moci od Boha, aby sa vo všetkom oslavoval Boh pre Ježiša Krista; On má slávu a moc naveky vekov. 1.Petra 4,11

Našťastie doba spaľovaných obetí je dávno za nami. Predstavte si, že by sme doteraz museli chodiť obetovať len do jediného chrámu Hospodina v Jeruzaleme. Ceny leteniek ani nespomínam! Nanič predstava. Ešte dobre, že to Pán Boh vymyslel inak. „Bezbolestne.“ Dokonca obetou nemusia byť ani peniaze. Niektorí hovoria o prinášaní obetí chvál. Ale aká je už len pesnička obetou? Obetovať máme život. Žiť ho tak, akoby nepatril mne, ale môjmu Pánovi Ježišovi Kristovi. Hovoriť tak ako to chce On. Slúžiť tak ako ma naučil On. Aby v každým slovom i skutkom som oslavoval svojho Pána. A to je síce o dosť ťažšie ako výlet do Jeruzalema, alebo pár piesní, ale výsledok je za to stojí.

Vychovávaj ma, Pane, aby som sa stával živou obetou. Amen.

Keď je sucho, treba polievať

A budeš ako zavlažovaná záhrada, ako vodný prameň, ktorého vody nesklamú. Izaiáš 58,11

Lebo v Ježišovi prebýva všetka plnosť božskosti telesne, a aj vy prišli ste k dokonalosti v Ňom, ktorý je hlavou každého kniežatstva a moci. Kolosenským 2,9-10

Už ako dieťa sa človek naučí, že kvetinky treba polievať, inak zvädnú. Bez vodičky nič nevyrastie. Ani dnes, ani vtedy v Edene. Všimli ste si koľko riek zavlažovalo rajskú záhradu? (1.Moj.2,10) Presne toľko. Pán Boh si svoju záhradku polieval zodpovedne. Nečudo, že bola rajská. Pre starozákonného človeka, žijúceho medzi stepou a púšťou, bola práve dobre zavlažovaná záhrada obrazom raja, dostatku a blahobytu. A čo tá tvoja záhradka života? Nič moc, čo? Máme zasľúbenie, že Pán Ježiš je tým pravým zdrojom vôd. Prichádzajme k nemu, aby nás pokropil živou vodou. A budeš ako zavlažovaná záhrada...

Pane môj, obdobie sucha sa rozmohlo. Vädne moja viera. Obživ ma, prosím, svojim Duchom svätým. Amen.

Deň príchodu

Kto znesie deň Jeho príchodu? Kto obstojí, keď sa zjaví? Malachiáš 3,2

Anjel im povedal: Nebojte sa, veď zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude všetkému ľudu. Lukáš 2,10

Ježiškov príchod. Narodené, batoliatko, ktoré nemá nič proti nikomu. Mnohí si Ježiša dodnes predstavujú ako bezbranné dieťatko, vianočnú rozprávku. Kto obstojí, keď sa zjaví? Kto by pred deckom neobstál, že? Táto otázka vyznieva akosi trápne.

Ježiš však príde znova. Ukázal tvár pokorného a milosrdného služobníka, milujúceho brata. Tú druhú Ježišovu tvár radšej spomínať nechceme. Spravodlivý sudca? Koniec vekov? Kto znesie deň Jeho druhého príchodu? Je to rečnícka otázka. Poslucháčom je odpoveď jasná. Nikto. Nechápte ma zle, ale myslím tým naozaj nikto, nikto. Veď On je ako tavičov oheň a ako práčov lúh!

Pane, radi sa vidíme ako tí, ktorí na súde obstoja. Odpusť nám našu trúfalosť a zmiluj sa nad nami. Amen.

Nechaj sa formovať

Ja, Hospodin, povolal som ťa ku spáse, uchopil som ťa za ruku a stvárnil. Izaiáš 42,6

Kto nás odlúči od lásky Kristovej? Súženie alebo úzkosť, prenasledovanie alebo hlad, nahota, nebezpečenstvo alebo meč? Rímskym 8,35

Stvárnil. „Boh je hrnčiar, nechaj sa formovať.“ Nálepka s týmto textom ma sprevádza už dlhé roky. Niekedy ma prepadnú ponuré myšlienky o mojej prázdnote. V takýchto chvíľach je vzácne, keď mi Pán Boh pripomína, že som krčah z hliny. Tie sú niekedy plné, poloplné/poloprázdne, prázdne. Náplň býva rôzna. Krčah - pekný maľovaný, škaredý, poobíjaný, vo vitrínke, čistý, špinavý. Každý z nás je nejaký. Máme nejaký tvar – Tvár, máme nejakú náplň. Spája nás krehkosť, ľahkosť zneužitia či neužitia, keď ostaneme stáť na poličke. Spájajú nás však i ruky. Hrnčiarovo objatie, ktoré občas tlačí, ale s láskou formuje.

„Keď sa v hrnčiarových rukách skazila nádoba, ktorú robil z hliny, urobil z nej opäť inú nádobu, ako uznal za správne.“ (Jer. 18, 3)

My nie sme Hrad

Len On je moja skala, moja spása, môj hrad; nesklátim sa. Žalm 62,7

Buďte pevní, neklátiví, rozhojňujte sa stále v diele Pánovom, vediac, že vaša námaha nie je márna v Pánovi. 1.Korintským 15,58

Nemôžem si pomôcť, ale vždy, keď v Biblii čítam slovo „hrad“, spustí sa mi v hlave záznam piesne č. 474. Ale to je asi dobre.

Realita, ktorú žijeme, sa nás snaží na každom rohu presvedčiť, že my až takí neochvejní nie sme. Ani v zdraví, ani vo viere. Ale to je v poriadku. Lebo my nie sme hrad. Sme obyvatelia hradu. Preto vyznanie – Hospodine, si môj pevný hrad, moja skala a spása – je nanajvýš namieste. Naše záchvevy, podlomené kolená, syndróm osiky vo vetre – to všetko je v poriadku... Pokiaľ tá Skala, na ktorej stojíme je skala s veľkým S.

Spasiteľ môj, chcem stavať svoj život na Skale. Amen.

Čitateľský tip: Tomáš Halík, Co je bez chvění, není pevné: labyrintem světa s vírou a pochybností

Požehnan-ý/í-m

Ale teraz vás vyslobodím a budete požehnaním. Zachariáš 8,13

Neodplácajte sa zlým za zlé, ani zlorečením za zlorečenie, ale naopak: žehnajte, lebo na to ste povolaní, aby ste zdedili požehnanie. 1.Petra 3,9

Pamätáte sa, ako Hospodin povolal Abráma? Vtedy, okrem známeho: „Vyjdi zo svojej krajiny…“, zaznelo Abrámovi Slovo požehnania: „...požehnám ťa a tvoje meno zvelebím, tak sa staneš požehnaním.“ To, že Pán Boh žehná často berieme ako samozrejmosť, veď tak konal už s Adamom a Evou a koná tak do dnes s nami. S Abrámom pred očami, sa nám v Genesis odkrýva príbeh požehnania, ktoré neostáva skryté – pred zrakmi, pred ľuďmi! - kdesi trezore, ale ktoré je pre všetkých. Komu sa stal Abrám požehnaním? A komu som požehnaním ja?

Pane, vyslobodzuješ ma zo všetkého, čo ma spútava. Žehnáš mi. Okreš ma, Pane, aby som sa mohol stať i ja požehnaním. Amen.