Lk 18, 9-14
Milé sestry a drahí bratia, práve sme počuli podobenstvo Pána Ježiša o farizejovi a mýtnikovi. Mnohí tento text poznáme. Neraz sme tento text čítali doma alebo na rozoberali na biblickej hodine, počuli sme nejednu kázeň. Rozumieme tomu, kto je tou kladnou postavou a tiež vieme, kto je záporným hrdinom. Bolo by nemiestne umelo vytvárať dojem, že nevieme kto odišiel ospravedlnený a kto nie. Text to jasne prezrádza. Pýcha je zlá. Človek má byť pokorný. Čo vlastne čakať od textu, ktorý je jasný?
Najprv sa v krátkosti pozrime na tých mužov. Dnešný pohľad kresťanov na farizeja – učiteľa Zákona – nie je veľmi lichotivý. Je to dané najmä Ježišovými ostrými výrokmi na ich adresu – zvlášť nepríjemný je výrok o obielených hroboch… Navonok pekných, vo vnútri však plných všelijakej nečistoty. Povedať o niekom, že je farizej znamená, že je pokrytec. Preto je nám už od začiatku príbehu jasné, že ten farizej je zápornou postavou a že to s ním úplne dobre nedopadne.
Naopak, o hriešnikoch z Ježišových podobenstiev vieme, že k ním má Pán Ježiš blízko. Prijíma ich, stoluje s nimi. Počúvajú ho. Zachraňuje ich. Preto už od začiatku podobenstva tušíme, že to dopadne rovnako.
Toto naše pred-porozumenie nám kazí zážitok z tohto príbehu. Stráca sa moment prekvapenia. Všetko sa teda zdá byť jasné. A to je škoda. Pretože sa nám môže stať, že takýmto postojom prehliadneme čosi veľmi dôležité.
Skúsme sa pozrieť na príbeh akoby sme ho počuli prvý raz.
Kto je ten farizej? Je to človek veľmi sčítaný v Božom zákone. Jeho prítomnosť v chráme i krásna modlitba nás neprekvapí. Je to človek morálne na vysokej úrovni. Náboženská elita. Má duchovný i morálny kredit. Je to vážený občan. Človek, ktorý sa snaží zákon nie len čítať, ale podľa neho aj žiť. Ba dokonca požiadavky zákona ešte znásobuje, dopĺňa. Len aby sa nebodaj nestalo, že by mu Pán Boh - alebo ľudia - mohli povedať, že čosi nesplnil. Plniť požiadavky zákona znamená byť spravodlivý. On je ten spravodlivý. Určite si to o sebe myslí. Skutky svedčia v jeho prospech. Ako je potom možné, že odchádza neospravedlnený?
Ten druhý človek? Áh. Ten je mýtnik alebo colník, proste daňový úradník. Ľudia, ktorí toto podobenstvo počuli priamo z úst Pána Ježiša, mali hneď jasno: to je ten hriešnik. Nespravodlivý vykorisťovateľ, korumpovaný kolaborant s Rímskou mocou. Proste bieda. Odpad. Z jeho konania je jasné, že v chráme sa často nevyskytuje. Pravdepodobne bol pre svoje povolanie z chrámového spoločenstva vylúčený. Čo tam robí? Tak tento odchádza ospravedlnený? Znie to trochu nespravodlivo. Či nie?
Všimnime si ďalej ich modlitby. Prvý sa modlí Farizej. Pekne podľa predpisu sa postaví na určené miesto a začne. Ďakuje Bohu. Krásne. Odrieka podobnú modlitby aké sú hojne doložené v rabínskej literatúre. Ďakuje za vieru. Za to, že je spravodlivý. Menuje aj svoju štedrú dobročinnosť, ktorá je nad rámec povinností. Ale. A tu prichádza problematika jeho modlitby. Totiž. Ten spôsob, akým je v pôvodných jazykoch vyjadrený spôsob ako sa modlil je neštandardný. Oslovuje Boha, to nie že nie. Ale. Krásne vyjadrenie modlil sa v duchu, teda, že sa modlil v sebe – tu úplne nesedí. Súčasťou predpisu bola hlasná modlitba, prečo by sa teda modlil proti tomuto predpisu? To je však len prvá zo zlých možnosti. Druhá je, že trpel samomluvou – totiž, že sa modlil k sebe. Bol to monológ. Osloviť potom sám seba – Bože – pravdupovediac, to nie je úplne košer. Avšak text modlitby by sedel. Ďakuje, že nie je ako tí ostatní. Tí pohania. Tí zlí. Tretia možnosť je podobne smutná – modlil sa za seba. To by nebolo až také hrozné, keby tá modlitba pokračovala. Ale nepokračuje. Modlí sa len za seba. Ba čo viac. Farizej v chráme zbadá čosi nezvyčajné. V diaľke je akási postava a bije sa do pŕs. I keď je to podobenstvo a nie reálny príbeh, je jasné, že farizej ako pravidelný návštevník chrámu rozpozná, že ten človek v diaľke nepatrí do jeho okruhu spravodlivých známych. Že je to ten kolaborant. A hneď a pohotovo toho mýtnika zahrnie do svojej modlitby. Ale ako? Použije/zneužije ho ako krovie. Ako tmavé a ponuré pozadie, na ktorom ešte viac môže vyniknúť jeho vlastná dobrota, krása, spravodlivosť. Hrdinsky sa porovná s tým, kto je v spoločnosti považovaný za odpad. Už vopred je jasné, že z tohto porovnania musí vyjsť ako ten „lepší“. Veď on nie je až taký zlý ako … Naopak. Skutky svedčia o tom, že je to dobráčisko.
Ten druhý, ten vyberač daní, stojí zďaleka. Prístup do chrámu nemá. Nepatrí medzi tých spravodlivých. Je tu akoby náhodne. Chrámová prax mu je cudzia. Nevie, kde je to určené miesto kam sa má postaviť, a tak stojí pri dverách. Nevie, že má pozdvihnúť oči hore a že má vystrieť prázdne ruky smerom k nebesiam. Netuší. Dobre vie, že sem nepatrí. I ten farizej o ňom vie, že sem nepatrí. A vlastne všetci v chráme vedia, že sem nepatrí. Jeho modlitba nie je podľa predpisu. Veď ten predpis nemá ako poznať. A preto sa modlí tak ako vie. Päť slov stačí. Bije sa v prsia. Nie preto aby to ostatní videli. Nie preto, aby na seba upozornil, či aby robil šou. Nehrá sa na gorilu. Bije sa v prsia aby vyjadril, že hoci vie, že sem nepatrí, tak tých pár slov - ktoré adresuje - Bohu myslí smrteľne vážne. Neprišiel sem z povinnosti, či zo zvyku. Neprišiel si urobiť ďalší zárez na paličke spravodlivých skutkov. Je mu jedno s akým opovrhnutím na neho hľadia tí chrámoví. Prišiel lebo chcel hovoriť s Hospodinom. Nemá toho veľa, čo by mu povedal. Frázy nepozná. Spravodlivých skutkov, ktoré by mohol – keď už je tu – Bohu pripomenúť, mnoho nemá. Kvetnato hovoriť tiež nevie. Odvážil sa len na päť slov. Ten hlavný tŕň podobenstva, to šokujúce, to nepredstaviteľné, je v tom, že tých pár slov sa mu vyplatilo.
Dosť o podobenstve v minulom čase. Prenesme ho do súčasnosti. Nie vždy je takýto posun možný. V tomto prípade to ide až pozoruhodne jednoducho. Kto je tým farizejom – nie vo všeobecnosti – to by sme skončili znovu pri pokrytcoch. Zdôrazňujem, opäť, v tomto podobenstve znázorňuje farizej človeka, ktorý – spomeňte si na úvod – je sčítaný, zbožný, slušný, hrá podľa pravidiel, plní zákon. Kto je tým farizejom dnešnej doby? Iste tušíte, že sme to my. Je to cirkev. Sú to: Bratia. Sestry. Kazateľ. Varhaník, kurátor, presbyteri, farári, seniori, rôzne cirkevné komisie či iní cirkevní funkcionári. Toto prirovnanie sa nám nie veľmi nepáči. Zvlášť, keď vieme, že ten farizej odišiel z chrámu neospravedlnený. Kým sme hovorili o nejakom farizejovi, podobenstvo sa nás nemalo ako dotknúť. Všimnite si ale ten rastúci nesúhlas. Tak ja som ten farizej? Ja odídem neospravedlnený? Čo to je za nezmysel? Veď robím toto a toto a toto. Nepáči sa nám to prirovnanie. Odmietame ho. Na nás je namierené. A keď sa nás to prirovnanie dotklo, tak je to len dobre. Pán Ježiš sa rád dotýkal ťažkých tém. Rád pritlačil, tam, kde to bolí, aby tým poukazoval na jadro problému. Aby ten problém mohol byť riešený. Aby to zranenie mohlo byť uzdravené. Farizeji mu boli naozaj veľmi blízki. Avšak zakladali si na vlastnej spravodlivosti. Poznali zákon, plnili ho. Všimnime si, že farizej vo svojej modlitbe Hospodina vôbec o nič neprosí. Nič od neho nechce. Nepotrebuje vôbec nič. Veď všetko má. Robí to, a to, a to. Pekný zoznam. Robí všetko správne. Nikto mu nemôže nič vyčítať. Čo viac by mohol od Hospodina chcieť. Vystačí si sám so sebou! Je spokojný vo svojej spravodlivej bublinke. Bohu, alebo sebe len poďakuje a pripomenie mu alebo sebe aký je fajn. A tak ako prišiel – spokojný sám so sebou – tak odchádza – spokojný sám so sebou. Síce neospravedlnený. Ale na to sem neprišiel. To ani nežiadal. To plní ľavou zadnou a úplne sám.
Dobre. Kto je teda v dnešnej dobe tým vyberačom daní, tým kolaborantom? To sú všetci tí, ktorí nemajú prístup do chrámu. Tí, čo normálne do kostola nechodia. Tie zle vychované deti od susedov; šéf, ktorý ľudí využíva; to sú tí všetci čo majú svoje meno v zoznamoch ŠTB; skrátka všetci, ktorí našu normu nesplnia; tí čo sa nám v ničom nevyrovnajú, zvlášť nie v zbožnosti. A tí odídu ospravedlnení?
Pozor. Kto je teda tým záporným hrdinom? Kto je tým kladným? Chce Ježiš povedať, že dobré skutky sa človeku nevyplatia – i tak skončí bez odmeny? Je záporakom ten farizej? Teda cirkev? My? Alebo máme byť krásne hriešni ako ten mýtnik? Ako tí – a tu si doplňte, kým pohŕdate. Veď ono sa to nakoniec nejak spraví?
Vtip tohto Ježišovho podobenstva je v tom, že ide o rovinu vyššie. Nerieši spravodlivosť medziľudských vzťahov. Nerieši skutky. Opakujem, tento text nie je o tom, či robiť alebo nerobiť dobré skutky. Ježiš sa tu vôbec skutkami nezaoberá. Rieši postoj človeka. Zvláštne, že na to používa práve modlitbu. V nej sa ukáže aký má človek postoj k Bohu. A nie len to. Aký má postoj voči inému človeku. Aká ma postoj sám k sebe.
Znovu. Kto je teda tým záporným hrdinom? Obaja. Je pravdou, že na jednom z nich je to viac vidieť. A ten druhý, ten farizej, ten si to ešte neuvedomuje. Navonok je všetko v poriadku. Ale kdesi hlboko v jeho vnútri leží smradľavý problém. Je zamknutý v hriechu bez toho aby o tom vedel. Jeho vzťah k človeku je nenávisť. Radosť z toho, že nie je ako tí všetci hriešnici. Jeho vzťah k sebe samému je pýcha - namyslená sebaláska. Žije v sebaklame. A jeho vzťah k Bohu? Kto mu je bohom? Od Hospodina predsa nič nepotrebuje. Ako prišiel, tak i odchádza. Nedostáva nič.
Naopak, colník vie o tom, že je hriešnik. Vie, že pred Pánom Bohom je na tom špatne. Neporovnáva sa s tými spravodlivými – neobstál by. Pozerá sa na svoju situáciu triezvo. Potrebuje dar Božieho ospravedlnenia. Potrebuje odpustenie. Má nádej, že Boh je milostivý, že ho má napriek všetkej tej špine ešte stále rád. Ide priamo za Hospodinom. Hľadá pomoc. Túži po prijatí. A dostáva ho. Jeho pokora pred Bohom ho nakoniec zachraňuje. A stáva sa dobrým základom pre postoj k druhému človeku i k sebe samému.
Áno, tá radostná a prekvapivá správa je, že Hospodin prijíma hriešnych ľudí. Nie všetkých. Nie paušálne. Tých, ktorí prosia o priatie. A prijíma i spravodlivých. Ale pozor. Tiež len, tých, ktorí svoje postavenie pred Hospodinom vidia triezvo – a podobne ako ten mýtnik volajú: Bože, buď milostivý, mne hriešnemu. Amen.
