Búrka

Prvé čítanie: Žalm 107, 1; 23-32; 43

Text kázne: Mk 4, 35-41

Milí bratia, drahé sestry. Už len necelé dva týždne nás delia od toho vytúženého obdobia oddychu a dovoleniek. More, slnko, pohoda. Snáď i preto nám ekumenický lekcionár ponúka za základ kázne práve dnešný prečítaný biblický text. Je v ňom reč o mori. Má názov Genezaretské, Galilejské, Kyrenejské alebo Tiberiadské – záleží, z ktorej strany sa k nemu približujete. A vlastne sa nejedná o more ale o veľké sladkovodné jazero. Dnes má rozlohu 166km2 a jeho obvod je 53km. Je dlhé 21km, široké 13km a je hlboké 43m, čo je dostatočná hĺbka na potopenie asi 14. poschodového paneláku.

Slnko páli v danej oblasti veľmi silno, voda sa vyparuje a vznikajú náhle búrky s víchricami. Jedna takáto bežná búrka sa stáva pozadím nášho dnešného príbehu, ktorý hľadá odpoveď na dve otázky: Kto je Ježiš? A ako je to s našou vierou?

Jedného dňa, tak ako inokedy, Ježiš učí v podobenstvách mnohé zástupy ľudí. Učí o rozsievačovi, o svetle, o meraní a nameraní, o zrnku, ktoré rastie i o horčičnom zrnku. Keď sa zvečerilo, chcel sa vzdialiť od zástupu, aby si On i jeho učeníci mohli trochu oddýchnuť. Vraví im: Prejdime na druhú stranu jazera. A učeníci poslúchnu, opustia zástup, vezmú ho so sebou na jednu so svojich lodičiek a v sprievode ďalších lodiek vyplávajú na jazero. Židia ale obecne nemali radi vodné plochy, jazerá či moria. Chápali more ako miesto, kde žili rôzne príšery a zlé až démonické sily. More vnímali ako čosi kruté a nebezpečné, čosi, čo Hospodin musí krotiť. A predsa učeníci poslúchnu a pod rúškom tmy na to nevyspytateľné jazero vyplávajú. Veria Ježišovmu Slovu, dôverujú jeho úsudku. Pán vraví: Plavme sa, A oni idú a plavia sa. To je príkladom i pre nás. Keď nás Pán Ježiš volá, keď nás posiela do služby v zbore, v zamestnaní v rodine a hoci by to bolo podobne nevyspytateľné a nebezpečné miesto ako to more, dôverujme mu. Verme jeho slovu. Poslúchnime.

No vzápätí sa zdá, že to vôbec nie je dobrá rada. Lepšie by im bolo, keby nikam nešli, keby sa neplavili, keby toho Ježiša neposlúchli. Veď sa ocitnú v strede búrky. Steny loďky praskajú pod váhou vĺn, vrchom sa valí voda a zaplavuje loď. Hrozí nebezpečenstvo utopenia! 43 metrov hlboká voda a kilometre vzdialené brehy.

Búrka na mori symbolizuje nebezpečenstvo, ohrozenosť, krehkosť a vratkosť ľudského života. Prichádza náhle a bez varovania. Nečakaná udalosť, nešťastie, nejaká zlá správa či tzv. Jóbovka. A my sme zrazu bezmocní, bezradní, plní strachu a strácame vieru vo vlastné schopnosti a dokonca i vieru v toho Krista, ktorý nás na to more poslal.

Na lodi je Ježiš a učeníci. Medzi nimi boli Peter, Jakub a Ján. A o nich predsa vieme, že to boli rybári. Teda, minimálne traja mali s jazerom mnohoročné skúsenosti. Veď ich to jazero živilo. Poznali každú jeho piaď, každý centimeter štvorcový. Zažili na ňom už všeličo. Kadejaké rozmary počasia. Nie sú to amatéri. Vedia, čo robiť. Ako s búrkou bojovať. Ako loď zachrániť. Avšak teraz sa zdá, že búrka je tak silná, a vlny tak veľké, že je to nad ich schopnosti. Že sa to určite nedá zvládnuť. Sú zúfali a podľahnú strachu. A ten strach im zväzuje ruky. Boja sa. „Zahynieme. My tu zahynieme. Nevieme si pomôcť. Je to nad naše sily.“

Vidíme na tej lodi Ježiša. Ježiš je tam s nimi. Jeho prítomnosť totiž neznamená automaticky, že sú učeníci pred búrkou, pred tragédiou, pred ohrozením smrti, chránení. To je veľmi dôležité. Viera v Krista neznamená nejaký ochranný obal, ktorý nás v pohodlí a v suchu prevedie cez pokojné jazierko. Viera v Krista nie je zárukou či imunitou voči problémom, voči zmätkom, neistotám a ohrozeniu života, voči bankrotu. Nie sme uchránení pred búrkami, ani pred vlnobitím ani pred víchricou. Všimnime si, že ani Ježiš nebol. Bol na tej loďke s nimi. Bol v tej búrke s nimi. A o pár kapitol neskôr ho lovili ako štvanú zver a skončil ponížený na kríži. Nemyslime si, bratia a sestry, že Boží ľud nemá žiadne ťažkosti. Mnohí z nás dennodenne zápasia o holý život uprostred nejakej búrky, prenasledovania, či finančných problémov.

Loď sa napĺňa vodou. Ideme ku dnu. Učeníci vynakladajú všetko úsilie na to, aby sa loďka nepotopila úplne. A on? A on ani prstom nepohne. On si proste pokojne spí na vankúši v zadnej časti lode. Unavený celodenným kázaním zaspal. Je nám podobný i v tomto. Býva denne hladný ako my, je často v ohrození života ako my a podľahne únave úplne rovnako ako my. A učeníci sa v danej situácii nie len boja o život, ale sa i hnevajú a sú frustrovaní. Považujú Ježišov spánok za ľahkomyseľnosť. Kto by v takej búrke spal? „Zobudili ho a povedali mu: Učiteľ, nedbáš, že hynieme?“ Je ti jedno, čo sa s nami deje? Tebe je jedno, že zahynieme? Tebe je jedno, že keď prídeme o túto loďku tak prídeme o živobytie a neostane nám nič?

Ešte sme len v 4. Kapitole Evanjelia podľa Marka. Učeníci ho zažili ako liečiteľa, ako učiteľa, ako kazateľa. Cítia sa dobre v jeho spoločnosti. Posluhujú mu, poslúchajú ho, avšak stále je pre nich veľkou neznámou.

„On vstal, pohrozil víchru a prikázal moru: Mlč, utíš sa! Vtedy víchor ustal a nastalo veľké ticho.“ Toto učeníci nečakali. Tu sa ukazuje odpoveď na otázku, kto je Ježiš. Sme svedkami epifanie, božieho zjavenia sa. Kto je Ježiš? Ježiš spí ako človek, ale keď vstane, koná ako Boh. Je pánom nie len človeka ale i prírody. Vládne nad rybami, vtákmi, nad nebom i zemou, nad vetrom i morom. V knihe Jób je napísané, Hospodin vraví:„ 8 Kto uzatvoril more vrátami, keď vyvrelo z lona zeme, 9 keď som mu dal oblak za odev a temné mračno ho obvinulo, 10 keď som mu stanovil medzu, a dal závoru a vráta, 11 keď som povedal: Potiaľto smieš prísť, ďalej nie, tu sa zlomí pýcha tvojich vĺn?“ (Jób 38, 8-11) Kto je Ježiš? Ježiš vládne nad živlami rovnako ako Hospodin!

A to je tá naša obrovská výhoda, bratia a sestry. Plavíme sa na loďke, ktorá je síce vystavená búrke, ale s nami cestuje ten, ktorý je Pánom nad každou búrkou. V ťažkostiach, v našich slabostiach, máme možnosť vidieť ako Pán Boh koná! Máme možnosť sa tešiť a radovať zo slávy a moci Pána Ježiša Krista.

„ 40 A im povedal: Čo ste takí vystrašení? Ešte stále nemáte vieru?“ Priatelia, strach je v dnešnom príbehu protikladom viery, protikladom dôvery. Veď či sa nemá viera naplno ukázať práve v životnej búrke? Učeníci nám však nedávajú príklad viery. Práve naopak. Ukazujú ako sa to nemá robiť. Poviazaný strachom Ježišovi vyčítajú jeho nečinnosť, že spí. Podobne i my a spolu s nami mnohí neveriaci vyčítame Pánu Bohu, že našu situáciu nevidí, že spí, že mu je jedno, čo sa s nami deje. Pane, Bože, tebe je jedno, že zahynieme? Na to Pán Ježiš odpovedá mocným činom a otázkou: Čo ste takí vystrašení, či mi neveríte? Odpoveď na otázku, prečo Pán Boh dovolí búrku je zložitá. Jedno je však isté: V Kristovi je Boh s nami. Áno. Aj v utrpení. Áno. Aj v búrke. Je s nami na jednej lodi a zostáva s nami i dnes, kdekoľvek sme.

Čo máme teda robiť? Máme si vziať príklad od učeníkov a vyčítať Ježišovi, že nám v našom probléme nepomáha? Alebo máme pokojne spať ako Ježiš? Myslím, že nie. Máme čakať, že nás Boh alebo jeho Syn zachráni z každej búrky? Že zavolá na more i vodu a toto šialenstvo, ktoré sa okolo nás deje pominie? Myslím, že takéto čítanie textu – akokoľvek lákavé - by bolo veľmi povrchné. Odvádzalo by nás od aktivity, od konania, od pokusu zachrániť tú svoju loďku. Verím, že príbeh predovšetkým vyzýva, aby sme vzali pána Ježiša na palubu, aby sme si uvedomili, že Boh sám už na našej palube je, hoci by pôsobil ako tichý a spiaci a hoci by ho bolo možné, v tej zadnej časti lode, prehliadnuť. Kde je naša viera? Veriť znamená uvedomiť si jeho prítomnosť v našom živote a vnímať Ježiša ako zdroj pokoja a sily. Nemáme sa báť. Máme veriť Pánu Bohu, ktorý je v tom našom probléme s nami.

„Čo ste takí vystrašení? Ešte stále nemáte vieru?“ Veď je to len obyčajná búrka... Myslím, že je dôležité, aby to tu zaznelo. Bez toho aby sme zmenšovali vážnosť situácie, uvedomme si, že búrky sú na jazere úplne bežnou vecou. Nie je to nič výnimočné. Nie je to nič, čo by priamo a aktívne chcelo ohroziť práve nás, a jedine nás. Bratia a sestry, sme rybári. S Jazerom ,po ktorom sa plavíme máme bohaté skúsenosti. Búrku zvládneme. Pán Boh nedopustí čosi, čo by bolo nad naše sily. Veď je to len obyčajná búrka. A nie sme v tom sami.

Súhlasím s profesorom Halíkom, ktorý vo svojom výklade píše, že veriť znamená porozumieť svojej situácii nanovo, inak. Niekedy pravda, nie je možné zmeniť vonkajšie okolnosti. Nie vždy Pán Ježiš búrku zázračne zastaví a utíši. Často krát je bankrot nezvratný, choroba neliečiteľná, rana po smrti blízkeho človeka nezahojiteľná. Pán Ježiš vraví, bez toho aby to zľahčoval: To nič nie je. Je to len búrka. Nie si v tom sám. Ja som s tebou. Sme dvaja. Naozaj tým Ježiš nechce zľahčovať situáciu. To vôbec nie. Z vonkajšieho pohľadu sa možno situácia nijak nezmení a stále tu budú veci, ktoré sa nás budú snažiť pripraviť o pokoj. Viera si ale nevšíma len tieto vonkajšie okolnosti! Viera pozerá do hĺbky. Viera rozpoznáva, že za tým všetkým, čo sa s nami deje, je Hospodin, ktorý je Pánom nad každou búrkou. On nás má v rukách. To nič nie je. Je to len búrka. Ja som s tebou po všetky dni až do skonania sveta. Nič ťa nemôže odlúčiť od Kristovej lásky. Preto, buď slobodný od strachu a ver mi.

Pán Ježiš nám nikde a nikdy nesľúbil, že nám odstráni všetky prekážky a že budeme mať nad hlavou vždy jasné nebo... Dáva nám ale možnosť vierou nanovo porozumieť vlastnej situácii a tým ju vnútorne premeniť a zvládnuť. Nenechajme sa zožierať strachom o to ako to všetko dopadne. Nebojme sa. Či nemáme vieru?

Pán Ježiš je ten, kto utišuje rozbúrené more. Niekedy tak robí už na tomto svete. Avšak príde čas, keď búrky prestanú definitívne. V Jeho kráľovstve, ktoré bude bez konca. Nateraz nám však musí stačiť, že na tej našej lodičke, ktorá je zmietaná vetrom a dažďom, nie sme sami. Je s nami niekto omnoho väčší, než si vieme predstaviť. Niekto mocný, kto zasahuje, kto zachraňuje. Sme na jednej lodi s tým, kto utišuje búrky. Čo sme takí vystrašení? Ešte stále nemáme vieru? Amen.