Dávidov 23. žalm iste všetci dobre poznáme. Patrí medzi tie najkrajšie a najznámejšie biblické texty. A je známy dokonca i ľuďom, ktorí s cirkvou toho nemajú mnoho spoločné. Poznáme ho ako žalm o dobrom pastierovi, žalm dôvery a istoty v Hospodina. Väčšinou sa číta na pohreboch a v smútočných zhromaždeniach. Ale tento text je vo svojej najhlbšej podstate o živote, nie o smrti.
Žalmista začína vetou, ktorá nás sprevádza celým textom. „Hospodin je môj pastier.“ Čo to ale znamená pastier? O čom to ten žalmista hovorí? Používa metaforu, ktorej nerozumieme. Veď si to len predstavte! Koľkí z nás sme v živote videli pastiera? Naozaj si žalmista dovolí prirovnať Hospodina mocností k bačovi zo salašu? Nie je to trochu trúfalé? A k tomu metaforická reč, ktorú používa, znamená niečo viac ako len prirovnanie. Metafora totiž dáva znamienko „rovná sa“ medzi opis a danú vec alebo osobu. Nehovorí teda, že Hospodin je ako pastier. I to by už bola trochu silná káva, či nie? Ale hovorí, že Hospodin je tým pastierom. No, prečo hovorí práve o pastierovi? A prečo používa tento motív takto dôsledne? To nás privádza k otázke problematiky jazyka.
V dobe, keď tento text vznikal, bol obraz pastiera totiž všeobecne známy. Každý si vedel predstaviť, čo sa za týmto titulom skrýva. Titulom? Áno. V danej dobe patril tento titul kráľom. A teda prehlásiť, že Hospodin je môj pastier, znamená vyznať svoju vernosť Hospodinu, vyznať, že chcem žiť pod Božou vládou. Áno, Hospodin je môj kráľ. A medzi kráľovské povinnosti patrilo postarať sa o svoj ľud, totiž zabezpečiť mu ochranu a všetky prostriedky potrebné na život. Ale ako vieme, povinnosti sú jedna vec, ich plnenie však vec druhá. A tak sa často dialo, že sa králi o svoj ľud nestarali. A Hospodin je nám tu predstavený ako ten, kto stojí s týmito nespoľahlivými kráľmi v priamom kontraste. On je ten pán Pastier. On je ten, ktorý robí všetko to, čo pastier robiť má. A jeho kráľovskému ľudu, žalmistovi a teda i nám preto nič nechýba.
Ale je to naozaj tak? Vedeli by sme s čistým svedomím so žalmistom súhlasiť? Ale ako by sme mohli, keď to s nami často vyzerá tak, že vlastne nemáme nič... Či sme ani raz v živote nezažili pocit, že nám niečo chýba? Ako to, že tento žalmista je skalopevne presvedčený, že nám nechýba nič?
Jeho výrok o pastierovi je vyznaním. Rozvádza túto metaforu ďalej. Hospodin „Vodí na zelené pastviny, privádza ma k tichým vodám. Obnovuje mi život, vodí ma správnymi cestami pre česť svojho mena.“ Žalmista tu vyznáva, že Hospodin ho sýti, napája a vodí správnymi cestami. Poskytuje mu teda všetko potrebné na život! Áno bratia a sestry. Pre ovcu pastviny znamenajú dostatok jedla, pokojné vody dostatok pitia. Smäd a hlad sú vylúčené. A dokonca cesty, ktoré pastier pre ovečky vyberá sú správne, teda nie nebezpečné, nie nezdolateľné. Hospodin síce nedáva človeku všetko, čo si človek zmyslí, ale dáva mu to, čo potrebuje. A tak žalmista dodáva: Hospodin doslova: obnovuje mi život! Drží ma pri živote! On je ten, ktorý má môj život v rukách! On je ten, ktorý sa o mňa postará v každej situácii. Akoby nám znelo pripomenutie: Či sa nepamätáš? Veď Hospodin, Ten, ktorý nás vyviedol z Egypta sa o nás vždy stará! Ako píše Nehemiáš v 9. kapitole: „19Ty si ich vo svojom prehojnom milosrdenstve neopustil na púšti. Vo dne neodstúpil od nich oblak, aby ich viedol cestou, a ohnivý stĺp im v noci neprestal svietiť na cestu, ktorou mali ísť. 20Dal si im svojho dobrého ducha, aby ich priviedol k rozumu. Ich ústam si neodoprel svoju mannu a dal si im vodu, keď mali smäd. 21Štyridsať rokov si ich opatroval na púšti; nemali nedostatok. Plášte sa im nezodrali, ani nohy im nenapuchli.“ Teda žalmistovo uistenie, jeho dôvera nepramení z niečoho nereálneho! Jeho viera je založená na skúsenosti s týmto Bohom. Aj na tej púšti sme mali dostatok vody. Aj na tej púšti sme mali dostatok jedla. Aj tá cesta, 40 ročná cesta, nebola nezmyslom. Bola správna. Lebo tak o tom rozhodol môj kráľ a náš kráľ! A Hospodin sa o nás nestará len tak pre nič za nič. Nie. Robí tak pre česť svojho mena. Pretože on svoje sľuby vždy plní. Nemôže inak. Nemôže ísť sám proti sebe.
Ale to privádzanie k vodám a na pastviny, bratia a sestry, neznamená, že budeme neustále žiť v blahobyte. Hovorí to o pohybe. Áno, Hospodin nás nenechá hladovať a žízniť. Dá nám možnosť načerpať nových síl. Ale potom treba ísť znovu ďalej. A to je i naša skúsenosť bratia a sestry. Nie každý deň je nedeľa. Nie každý deň v živote je prechádzka idylickou krajinou plnou prekrásnych pastvín a pokojných vôd. A žalmista o tom dobre vie. A preto ďalej vyznáva: „Nebudem sa báť zlého, hoc by som šiel temným údolím.“ Akoby tým hovoril, viem, že príde i trápenie, bratia a sestry, starosti a skúšky. Viem, že príde aj čas sucha. Čas, keď všetko naokolo bude vyprahlé. Temné. Čas, keď prídu starosti a pochybnosti. Keď pôjdem údolím, kde svetlo jakživ nezavítalo. Keď sa budem musieť rozhodnúť bez toho, aby som vedel tú správnu odpoveď. Keď v tej tme nebudem vidieť ani na špičku svojho nosa... Ani vtedy nemám dôvod sa báť, vyznáva žalmista. A prečo? Lebo Ty, Hospodine si so mnou. „Veď Ty si so mnou, tvoj prút a tvoja palica sú mi útechou.“ A sme znova pri probléme metafory... Čo znamená ten prút a palica? A prečo mi majú byť útechou? Pastier totiž nesie v jednej ruke prút. Nie však prút na ryby... Je to akýsi kyjak či porisko, ktorým bojuje proti divej zveri. A tá druhá palica? Tá udáva ovečkám smer. Ňou ich pastier usmerňuje, kam majú ísť. A preto sú obe palice útechou. Hospodin aj v temnote kráča s nami. Vedie nás po ceste tak, aby sme si neublížili, aby sme sa nestratili. A jeho prút nás chráni od všetkého zlého. Od všetkého, čo v tom údolí úzkostí neistôt a strát môžeme stretnúť. On je ten, ktorý za nás bojuje, keď na nás znenazdania zaútočí nejaká zver, alebo divý človek, myšlienka alebo sám satan. Nech už má zlo akúkoľvek podobu, má nám text byť uistením o tom, že náš pastier je vždy v strehu, aby svojim prútom vyprášil kožuch každému, kto by si na nás vyskakoval... A nikto nás pred zlom neochráni lepšie ako On.
Žalmista pokračuje: „Prestieraš mi stôl pred mojimi protivníkmi, hlavu mi natieraš olejom, môj kalich preteká.“ Metafora pastiera v tomto momente akosi plynule prechádza do role hostiteľa. Hospodine, ty ma sýtiš, ty ma činíš hodným tvojej prítomností, ty napĺňaš môj kalich po okraj, takže už nebudem žízniť. A čo viac! „Áno, dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života.“ Aké nádherné uistenie! Bez ohľadu na to, aká je moja momentálna situácia: Či sa prechádzam pastvinami a mám sa veľmi dobre, alebo či blúdim temným údolím a neviem si sám rady. Či mám starosti a nevidím východisko. Či vidím a prežívam momentálne Božiu prítomnosť alebo ma trápi neistota a pochybnosti. Či prežívam v tejto chvíli radosť z toho, že patrím do Hospodinovho stáda alebo som tú radosť z evanjelia pod ťarchou okolností stratil už dávno... Či je toho na mňa veľa alebo teším z práve maličkostí... Práve teraz je, bratia a sestry, čas si pripomenúť, čo všetko pre mňa učinil môj pastier. Spomenúť si na pastierov plán záchrany. Spomenúť si na cestu, ktorou ma doteraz bezpečne viedol. Na život, na malé radosti a starosti, ktoré som pod jeho ochranou mohol prežiť. Na dobrotu a milosť, ktorou ma obdaroval. A s nádejou očakávať a veriť v zasľúbenie, že tá jeho milosť a dobrota, či ju dnes vidím, alebo nie, ma budú sprevádzať do konca môjho života. A ja sa s nádejou, podobne ako žalmista, budem môcť vracať do Hospodinovho domu, do jeho prítomnosti, pokiaľ budem žiť.
Čím je teda pre nás tento text tak dôležitý? Ako sa môže stať tento text aj našim vyznaním? Najprv treba prijať to, že som ovca. Že aj napriek svojmu postaveniu v spoločnosti, napriek sile, majetku a moci, ktorá mi je daná... som stále ovca, ktorá bez pastiera neprežije ani deň. A kto je pre nás ten pastier? Ako tí, ktorí o sebe vyhlasujeme, že patríme Kristovi predsa vieme, komu sme uverili. Poznáme hlas nášho pastiera. Sám nás o tom uisťuje slovami: „Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier život kladie za ovce.“ Vieme, čo pre nás na dreve kríža učinil. Ako tam svojim prútom- svojou krvou- zvíťazil nad každým zlom, nad každou mocou temna. A predsa na to tak často zabúdame a prepadáme skepse a pochybnostiam. A práve do tejto situácie zaznievajú slová žalmistu. A my smieme spolu s ním vyznávať, veriť a dúfať, že Hospodin je môj pastier, nič mi nechýba. Amen.
Žalmista začína vetou, ktorá nás sprevádza celým textom. „Hospodin je môj pastier.“ Čo to ale znamená pastier? O čom to ten žalmista hovorí? Používa metaforu, ktorej nerozumieme. Veď si to len predstavte! Koľkí z nás sme v živote videli pastiera? Naozaj si žalmista dovolí prirovnať Hospodina mocností k bačovi zo salašu? Nie je to trochu trúfalé? A k tomu metaforická reč, ktorú používa, znamená niečo viac ako len prirovnanie. Metafora totiž dáva znamienko „rovná sa“ medzi opis a danú vec alebo osobu. Nehovorí teda, že Hospodin je ako pastier. I to by už bola trochu silná káva, či nie? Ale hovorí, že Hospodin je tým pastierom. No, prečo hovorí práve o pastierovi? A prečo používa tento motív takto dôsledne? To nás privádza k otázke problematiky jazyka.
V dobe, keď tento text vznikal, bol obraz pastiera totiž všeobecne známy. Každý si vedel predstaviť, čo sa za týmto titulom skrýva. Titulom? Áno. V danej dobe patril tento titul kráľom. A teda prehlásiť, že Hospodin je môj pastier, znamená vyznať svoju vernosť Hospodinu, vyznať, že chcem žiť pod Božou vládou. Áno, Hospodin je môj kráľ. A medzi kráľovské povinnosti patrilo postarať sa o svoj ľud, totiž zabezpečiť mu ochranu a všetky prostriedky potrebné na život. Ale ako vieme, povinnosti sú jedna vec, ich plnenie však vec druhá. A tak sa často dialo, že sa králi o svoj ľud nestarali. A Hospodin je nám tu predstavený ako ten, kto stojí s týmito nespoľahlivými kráľmi v priamom kontraste. On je ten pán Pastier. On je ten, ktorý robí všetko to, čo pastier robiť má. A jeho kráľovskému ľudu, žalmistovi a teda i nám preto nič nechýba.
Ale je to naozaj tak? Vedeli by sme s čistým svedomím so žalmistom súhlasiť? Ale ako by sme mohli, keď to s nami často vyzerá tak, že vlastne nemáme nič... Či sme ani raz v živote nezažili pocit, že nám niečo chýba? Ako to, že tento žalmista je skalopevne presvedčený, že nám nechýba nič?
Jeho výrok o pastierovi je vyznaním. Rozvádza túto metaforu ďalej. Hospodin „Vodí na zelené pastviny, privádza ma k tichým vodám. Obnovuje mi život, vodí ma správnymi cestami pre česť svojho mena.“ Žalmista tu vyznáva, že Hospodin ho sýti, napája a vodí správnymi cestami. Poskytuje mu teda všetko potrebné na život! Áno bratia a sestry. Pre ovcu pastviny znamenajú dostatok jedla, pokojné vody dostatok pitia. Smäd a hlad sú vylúčené. A dokonca cesty, ktoré pastier pre ovečky vyberá sú správne, teda nie nebezpečné, nie nezdolateľné. Hospodin síce nedáva človeku všetko, čo si človek zmyslí, ale dáva mu to, čo potrebuje. A tak žalmista dodáva: Hospodin doslova: obnovuje mi život! Drží ma pri živote! On je ten, ktorý má môj život v rukách! On je ten, ktorý sa o mňa postará v každej situácii. Akoby nám znelo pripomenutie: Či sa nepamätáš? Veď Hospodin, Ten, ktorý nás vyviedol z Egypta sa o nás vždy stará! Ako píše Nehemiáš v 9. kapitole: „19Ty si ich vo svojom prehojnom milosrdenstve neopustil na púšti. Vo dne neodstúpil od nich oblak, aby ich viedol cestou, a ohnivý stĺp im v noci neprestal svietiť na cestu, ktorou mali ísť. 20Dal si im svojho dobrého ducha, aby ich priviedol k rozumu. Ich ústam si neodoprel svoju mannu a dal si im vodu, keď mali smäd. 21Štyridsať rokov si ich opatroval na púšti; nemali nedostatok. Plášte sa im nezodrali, ani nohy im nenapuchli.“ Teda žalmistovo uistenie, jeho dôvera nepramení z niečoho nereálneho! Jeho viera je založená na skúsenosti s týmto Bohom. Aj na tej púšti sme mali dostatok vody. Aj na tej púšti sme mali dostatok jedla. Aj tá cesta, 40 ročná cesta, nebola nezmyslom. Bola správna. Lebo tak o tom rozhodol môj kráľ a náš kráľ! A Hospodin sa o nás nestará len tak pre nič za nič. Nie. Robí tak pre česť svojho mena. Pretože on svoje sľuby vždy plní. Nemôže inak. Nemôže ísť sám proti sebe.
Ale to privádzanie k vodám a na pastviny, bratia a sestry, neznamená, že budeme neustále žiť v blahobyte. Hovorí to o pohybe. Áno, Hospodin nás nenechá hladovať a žízniť. Dá nám možnosť načerpať nových síl. Ale potom treba ísť znovu ďalej. A to je i naša skúsenosť bratia a sestry. Nie každý deň je nedeľa. Nie každý deň v živote je prechádzka idylickou krajinou plnou prekrásnych pastvín a pokojných vôd. A žalmista o tom dobre vie. A preto ďalej vyznáva: „Nebudem sa báť zlého, hoc by som šiel temným údolím.“ Akoby tým hovoril, viem, že príde i trápenie, bratia a sestry, starosti a skúšky. Viem, že príde aj čas sucha. Čas, keď všetko naokolo bude vyprahlé. Temné. Čas, keď prídu starosti a pochybnosti. Keď pôjdem údolím, kde svetlo jakživ nezavítalo. Keď sa budem musieť rozhodnúť bez toho, aby som vedel tú správnu odpoveď. Keď v tej tme nebudem vidieť ani na špičku svojho nosa... Ani vtedy nemám dôvod sa báť, vyznáva žalmista. A prečo? Lebo Ty, Hospodine si so mnou. „Veď Ty si so mnou, tvoj prút a tvoja palica sú mi útechou.“ A sme znova pri probléme metafory... Čo znamená ten prút a palica? A prečo mi majú byť útechou? Pastier totiž nesie v jednej ruke prút. Nie však prút na ryby... Je to akýsi kyjak či porisko, ktorým bojuje proti divej zveri. A tá druhá palica? Tá udáva ovečkám smer. Ňou ich pastier usmerňuje, kam majú ísť. A preto sú obe palice útechou. Hospodin aj v temnote kráča s nami. Vedie nás po ceste tak, aby sme si neublížili, aby sme sa nestratili. A jeho prút nás chráni od všetkého zlého. Od všetkého, čo v tom údolí úzkostí neistôt a strát môžeme stretnúť. On je ten, ktorý za nás bojuje, keď na nás znenazdania zaútočí nejaká zver, alebo divý človek, myšlienka alebo sám satan. Nech už má zlo akúkoľvek podobu, má nám text byť uistením o tom, že náš pastier je vždy v strehu, aby svojim prútom vyprášil kožuch každému, kto by si na nás vyskakoval... A nikto nás pred zlom neochráni lepšie ako On.
Žalmista pokračuje: „Prestieraš mi stôl pred mojimi protivníkmi, hlavu mi natieraš olejom, môj kalich preteká.“ Metafora pastiera v tomto momente akosi plynule prechádza do role hostiteľa. Hospodine, ty ma sýtiš, ty ma činíš hodným tvojej prítomností, ty napĺňaš môj kalich po okraj, takže už nebudem žízniť. A čo viac! „Áno, dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života.“ Aké nádherné uistenie! Bez ohľadu na to, aká je moja momentálna situácia: Či sa prechádzam pastvinami a mám sa veľmi dobre, alebo či blúdim temným údolím a neviem si sám rady. Či mám starosti a nevidím východisko. Či vidím a prežívam momentálne Božiu prítomnosť alebo ma trápi neistota a pochybnosti. Či prežívam v tejto chvíli radosť z toho, že patrím do Hospodinovho stáda alebo som tú radosť z evanjelia pod ťarchou okolností stratil už dávno... Či je toho na mňa veľa alebo teším z práve maličkostí... Práve teraz je, bratia a sestry, čas si pripomenúť, čo všetko pre mňa učinil môj pastier. Spomenúť si na pastierov plán záchrany. Spomenúť si na cestu, ktorou ma doteraz bezpečne viedol. Na život, na malé radosti a starosti, ktoré som pod jeho ochranou mohol prežiť. Na dobrotu a milosť, ktorou ma obdaroval. A s nádejou očakávať a veriť v zasľúbenie, že tá jeho milosť a dobrota, či ju dnes vidím, alebo nie, ma budú sprevádzať do konca môjho života. A ja sa s nádejou, podobne ako žalmista, budem môcť vracať do Hospodinovho domu, do jeho prítomnosti, pokiaľ budem žiť.
Čím je teda pre nás tento text tak dôležitý? Ako sa môže stať tento text aj našim vyznaním? Najprv treba prijať to, že som ovca. Že aj napriek svojmu postaveniu v spoločnosti, napriek sile, majetku a moci, ktorá mi je daná... som stále ovca, ktorá bez pastiera neprežije ani deň. A kto je pre nás ten pastier? Ako tí, ktorí o sebe vyhlasujeme, že patríme Kristovi predsa vieme, komu sme uverili. Poznáme hlas nášho pastiera. Sám nás o tom uisťuje slovami: „Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier život kladie za ovce.“ Vieme, čo pre nás na dreve kríža učinil. Ako tam svojim prútom- svojou krvou- zvíťazil nad každým zlom, nad každou mocou temna. A predsa na to tak často zabúdame a prepadáme skepse a pochybnostiam. A práve do tejto situácie zaznievajú slová žalmistu. A my smieme spolu s ním vyznávať, veriť a dúfať, že Hospodin je môj pastier, nič mi nechýba. Amen.
