2Kron 27; Lk 24: 36 – 49
Keď Hospodin Uzziju potrestal malomocenstvom, stal sa kráľom v Jeruzaleme 25 ročný mladík, Uzzijov syn, Jótam. Ten je hrdinom dnešného oddielu. S touto epochou sú spojení i traja proroci. Ozeáš pôsobil už za Uzziju (Oz 1,1). Po Uzzijovej smrti povstal Izaiáš (Iz 6) a za vlády Jótama povstal Micheáš (Mich 1,1). Tiež je zaujímavé, že králi Uzzija-Jótám-Áchaz sú natoľko dôležití, že sa dostali do Matúšovho rodokmeňa Pána Ježiša. Ale späť k Jótamovi. Ten bol „dobrým“ kráľom, robil čo je správne v Hospodinových očiach ako jeho otec, ale na rozdiel od neho neprekročil svoje kráľovské právomoci tak ako Uzzija. To je veľmi dôležité. Pokračoval v rozširovaní územia, Boh mu žehnal. Potiaľ bol Jótám verný pamiatke svojho slávneho otca. Vzal si príklad hodný nasledovania, ale to zlé neprijal. Poučený otcovým osudom sa pridŕžal Hospodina a chránil sa prekročiť jeho príkaz. V tom sa stal príkladom i nám. Jednak prijímať z rodičovskej výchovy len to dobré, len to, čo je správne v Hospodinových očiach a jednak vyhýbať sa chybám, ktoré mali neslávny koniec.
streda 30. septembra 2015
nedeľa 20. septembra 2015
Krok vedľa
2Kron 26: 16 – 23; Lk 24: 28 – 35
Uzzija bol silný kráľ, ktorý pod vedením duchovného radcu Zecharju začal svoju vládu veľmi dobre. Robil, čo je správne v očiach Hospodina podobne ako jeho otec Amacja – hľadal Boha a učil sa bázni Hospodinovej. Boh mu prial úspech. Vymyslel dômyselné bojové stroje a víťazil nad nepriateľmi. Žiaľ, podobne ako mnohí iní dobrí ľudia v histórii, i on sa stal obeťou vlastného úspechu a moci. Bol dokonca taký pyšný, že sa ujal role kňaza, ktorá mu neprináležala. Ako bojom ošľahaný panovník mal predsa krv na svojich rukách a nebol na túto úlohu Hospodinom posvätený, oddelený. Kňazi to rozpoznali a chceli ho varovať. On to však kvôli svojmu egu neprijal a nahneval sa na nich. Hospodin ho ranil malomocenstvom a tým ho vyčlenil z vtedajšej spoločnosti. Uzzija je i pre nás veľkou výstrahou. Jedným krokom vedľa prišiel o všetko, čo mal – kráľovstvo, česť a uznanie ľudí, prístup do chrámu, vlastnú dôstojnosť, no najmä požehnanie. Hospodin dáva. Hospodin berie. Je na nás či rozpoznáme svoje postavenie. Nie my sme pánmi, ale On. Nie pýcha, ktorá vedie do hriechu ale vďačnosť prinášajúca požehnanie.
Uzzija bol silný kráľ, ktorý pod vedením duchovného radcu Zecharju začal svoju vládu veľmi dobre. Robil, čo je správne v očiach Hospodina podobne ako jeho otec Amacja – hľadal Boha a učil sa bázni Hospodinovej. Boh mu prial úspech. Vymyslel dômyselné bojové stroje a víťazil nad nepriateľmi. Žiaľ, podobne ako mnohí iní dobrí ľudia v histórii, i on sa stal obeťou vlastného úspechu a moci. Bol dokonca taký pyšný, že sa ujal role kňaza, ktorá mu neprináležala. Ako bojom ošľahaný panovník mal predsa krv na svojich rukách a nebol na túto úlohu Hospodinom posvätený, oddelený. Kňazi to rozpoznali a chceli ho varovať. On to však kvôli svojmu egu neprijal a nahneval sa na nich. Hospodin ho ranil malomocenstvom a tým ho vyčlenil z vtedajšej spoločnosti. Uzzija je i pre nás veľkou výstrahou. Jedným krokom vedľa prišiel o všetko, čo mal – kráľovstvo, česť a uznanie ľudí, prístup do chrámu, vlastnú dôstojnosť, no najmä požehnanie. Hospodin dáva. Hospodin berie. Je na nás či rozpoznáme svoje postavenie. Nie my sme pánmi, ale On. Nie pýcha, ktorá vedie do hriechu ale vďačnosť prinášajúca požehnanie.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)