sobota 23. novembra 2013

Cez smrť


Peter, Jakub a Ján so svojim Majstrom zostupujú z vysokého vrchu dolu do údolia. Tam, na tom vrchu s Ním zažili niečo zvláštne. „Zjavil sa oblak, zastrel ich a z oblaku zaznel hlas: Toto je môj milovaný Syn: Jeho poslúchajte;“ Aj tu dole znejú hlasy. Hlasy ľudí, ktorí sa hádajú. Božia sláva, ktorú zažili na vrchu je vystriedaná utrpením človeka, ktorého syn má nemého ducha.

Ježiš sa pýta o čom sa hádajú. Otec chlapca odpovedá. Vysvetľuje: „Majstre, priviedol som k Tebe svojho syna, ktorý má nemého ducha, 18a kde ho len pochytí, lomcuje ním; penia sa mu ústa, škrípe zubami a chradne. I povedal som Tvojim učeníkom, aby ho vyhnali, ale nemohli.“ Otec prichádza za Ježišom. Nazýva Ho Majstrom. Azda verí, že Ježiš Jeho syna uzdraví, že má takú moc. Veď by to nebolo prvý raz. Ježiš predsa uzdravoval. Dokonca vyháňal nečistých duchov. Marek svedčí o dvoch takýchto prípadoch. Najprv Ježiš vyhnal nečistého ducha z človeka v meste Kafarnaum. Ľudia boli užasnutí. A rozniesla sa o Ňom zvesť, že aj nečistým duchom rozkazuje a poslúchajú Ho. Podobne robí v kraji Gerazénov, kde z biedneho človeka vyháňa nečistého ducha menom Légia a posiela ho do svíň, ktoré sa pasú neďaleko.

Tento nešťastný otec možno pozná tieto zvesti. Dúfa. Prichádza s nádejou, že Ježiš uzdraví aj Jeho dieťa. Nachádza však iba Ježišových učeníkov. No ako Marek píše, Ježiš im dal moc nad nečistými duchmi a oni predsa tiež vyháňali mnohých démonov, olejom pomazali mnohých chorých a uzdravovali ich... Ale učeníci mu nevedia pomôcť.

Teraz by sme určite očakávali, že sa Ježiš svojich učeníkov zastane. Veď šlo zjavne o veľmi ťažký prípad. Ten chlapec nemôže hovoriť, z úst sa mu valí pena, škrípe zubami, chradne. Symptómy ukazujú na epileptický záchvat. Otec je však presvedčený, že pôvodcom tohto utrpenia je nečistý duch. Pre dnešnú modernú medicínu je to určite diagnóza veľmi primitívna a neprijateľná. Ale aj dnes môže človeka, spoločenstvá, ba i celé národy ovládnuť sila, ktorá ubližuje druhým, i človeku samému. Nečistý duch! Ak chlapca zráža do ohňa i do vody, aby ho zahubil, ako to vysvetľuje Pánu Ježišovi otec dieťaťa, tak sa prejavuje vlastne jeho ničivá sila. A učeníci s tým skutočne nedokážu nič urobiť. No Ježiš by mohol aspoň oceniť ich snahu.

Pán Ježiš však hovorí neobyčajne tvrdé slová: „Neveriace pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokiaľ vás budem trpieť?“ alebo inak do kedy vás bude trpieť? Aká frustrácia znie z týchto slov! Znovu a znovu Ježiš naráža na nepochopenie svojich žiakov. A ono sa zdá, že sa to netýka len samotných učeníkov, ale i všetkých ostatných prítomných. Všetci predsa pochádzajú z jednej a tej istej liahne, sú Mu na príťaž tou svojou nekonečnou neverou - zástup, zákonníci, aj učeníci.

Ale príbeh tu nekončí. Nekončí Ježišovou výčitkou. Práve naopak. Pán Ježiš prekonáva svoj hnev a berie celú situáciu do svojich rúk. Prineste ho ku mne! Chce chlapca uzdraviť a otcovi darovať pokoj. Ani v tomto svedectve Písma Svätého Pán Ježiš neodchádza od tých, ktorí sú v núdzi. Zostáva s celou bezmocnou spoločnosťou neveriaceho pokolenia. Zostáva, aby sa človeka dotkol svojim Slovom a prebudil v ňom vieru. Pravú vieru. Zostáva, aby v človeku zažiaril znovu Boží obraz, na ktorý bol stvorený. Zostáva aby dal svojim učeníkom uistenie, že modlitba je mocnejšia, než nečistý duch. A toto povzbudenie bratia a sestry, potrebujeme aj my, aj dnes, znovu.

Keď chlapca priniesli, začali sa diať veci. Ako ten duch uzrel Ježiša, hneď lomcoval (chlapcom); tento padol na zem, zvíjal sa a ústa sa mu penili. Ježiš sa pýta. Od kedy sa mu to stáva? Od detstva. 22A často ho hodil aj do ohňa, aj do vody, aby ho zahubil. Skúsme si to predstaviť. Tento chlapec nezažil nič iné, iba toto. Zmietaný akýmsi nemým duchom väčšinu svojho života. Bez ohľadu na to, čo si dosadíme za označenie „nečistý duch“, čím sme posadnutí my, bratia a sestry? Túžbou byť lepší ako všetci ostatní? Túžbou mať všetko lepšie, honosnejšie, drahšie? Žiadostivosťou? Peniazmi? Mocou? Túžbou manipulovať? Alebo ako tento chlapec. Ovláda nás nemý duch? Je predsa toľko spôsobov ľudskej posadnutosti „niečím“. Niečím nečistým, čo doslova nahráva zlu a manipuluje ľudskou dušou. To všetko tu je, rovnako, ako mocnosti, o ktorých píše Pavel v liste do Ríma: „38Lebo som presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, 39ani vysokosť, ani hlbokosť, ani nijaké iné stvorenstvá nemôžu nás odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ Ale ani tie nadpozemské sily, ktorým do tváre priamo nevidíme, nemajú nad Kristovým učeníkom poslednú moc. Aj keď nám naháňajú strach, aj keď nás ničia tak, že vädneme a chradneme, nedokážu nás odlúčiť od Božej lásky. Nie povery, či rituály, ale dôverujúca prosba o Božiu pomoc v mene Pána Ježiša vyháňa nečistého ducha, nech už si privlastnil akúkoľvek podobu.

Ale k tomu je potrebná skutočná viera. A to je hlavný motív tohto príbehu. Ale ak môžeš, pomôž nám, zľutuj sa nad nami! Strach a nádej priviedli tohto človeka za Ježišom. Sklamaný učeníkmi sa s prosbou o pomoc obracia už priamo na Ježiša. Ak môžeš, pomôž nám. Neprosí iba za seba. Prosí za svoje dieťa, ktoré túto prosbu samo vysloviť nemôže, lebo nemý duch mu to nedovolí...

Ježiš odpovedá: Veriacemu je všetko možné! A práve tu sa rodí viera, keď človek vezme vážne slovo svojho Spasiteľa, tak ako to urobil aj otec posadnutého chlapca. Aj on patril dovtedy k neveriacemu pokoleniu. No Ježišova odpoveď v tom mužovi prebudí skutočnú vieru. Jej poznávacím znamením je pokorné vedomie, že je slabá; a že človek potrebuje Ježišovu pomoc: „Verím! Pomôž mojej nevere!“. Je to snáď najznámejší výrok Nového Zákona. Vyjadruje rôznorodú povahu viery. Len ten, kto skutočne verí Pánu Ježišovi, vie o hĺbke svojej nevery. Ak verím, tak nie zo svojej sily, ale len s Božou pomocou! Otec svoje vyznanie viery v Ježiša Krista nešepká. Zvolal: „Verím! Pomôž mojej nevere!“ A nečistý nemý duch sa musí utíšiť, pretože to hlasné a zvučné vyznanie viery Ježiš berie vážne, prijíma ho. Otec prosí za svojho syna a duch musí opustiť chlapca. Nie kvôli tomuto hlasnému vyznaniu, ale pre jeho vieru! Ježiš „pohrozil nečistému duchu a povedal mu: Nemý a hluchý duch, ja ti rozkazujem: Vyjdi z neho a nikdy viac nevojdi doňho! A nemý a hluchý duch zrazu počuje. Vníma Ježišov rozkaz a poslúchne. Nielen že má chlapca opustiť, ale Ježiš zaisťuje, aby sa už nikdy nevrátil. 26Nato skríkol (ten duch), veľmi ním zalomcoval a vyšiel.“

Ale happyend sa ešte nekoná. A (chlapec) ostal ako mŕtvy, takže mnohí hovorili, že umrel. Nemal mu Ježiš vrátiť život? Že by Ježiš zlyhal? Nevyzerá to s nami často podobne? Bojujeme svoje boje s Ježišom a výhra je zatiaľ v nedohľadne. Skôr to vyzerá, že naša nádej zomiera spolu s týmto chlapcom. Je naozaj všetka snaha o nápravu márna? A možno je to inak. Možno je treba zomrieť, aby sa niečo zmenilo.

Keď sa zdá, že už je po všetkom, Ježiš ho chytil za ruku a zodvihol, a on vstal. Zodvihol (ho) a vstal. Obe slovesá pripomínajú predstavu vzkriesenia. Na myseľ prichádzajú slová: Umrieť hriechu a žiť nový život. „Ak sme však umreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť.... Lebo čo umrelo, umrelo hriechu raz navždy; čo však žije, žije Bohu.“

Posadnutý syn vstal. Je konečne slobodný. Je uzdravený a vrátený do plnohodnotného života. Pre vieru otca je Pán Ježiš Záchrancom syna. Nemáme aj my, bratia a sestry, v našom okolí niekoho podobného? Niekoho, kto je hriechom, nečistým duchom či hocičím tak posadnutý, že nemôže sám volať o pomoc? Kde má byť naše miesto? Prichádzajme s našimi problémami za Ježišom. Prosme. Buďme vytrvalí na modlitbách. Naše rodiny, naše deti, naši priatelia potrebujú našu vieru, ktorá i za nich hlasno volá: „Verím, pomôž mojej nevere!“