Dôvodom prečo je o Ježišovom detstve v evanjeliách tak málo správ je ten, že legiend o zázračných schopnostiach malého betlehemského dieťaťa bolo mimo Biblie mnoho. Až priveľa. Boli neuveriteľné. Nepravdivé. Napísané ľuďmi, ktorí nemali odkiaľ mať dôveryhodné informácie o Kristovom narodení. Paradoxne sa prvé herézy nepokúšali vyvrátiť Ježišovo Božstvo. Každá sa snažila dosvedčiť, že sa v jasličkách narodil mocný Boh. Avšak čo jeho ľudstvo? Lukášov text sa snaží všetky prehnané predstavy o Božom dieťati uviesť na pravú mieru. Áno Ježiš je Boží Syn, je pravý Boh; a ako potvrdili koncily a reformátori Ježiš je zároveň pravý človek.
Môžeme namietať, že i tento Lukášov príbeh je len legendou. Napokon ostatní evanjelisti o tejto udalosti mlčia. Lukáš ale svoj zdroj prezrádza - Mária „však uchovávala všetky jeho slová vo svojom srdci.“ Kto iný môže lepšie dosvedčiť, čo sa dialo počas Ježišovho detstva, ako práve jeho matka?
Toľko k otázkam, prečo je tento text v Biblii a čím je vlastne dôležitý. Čo však tento text hovorí, k čomu nás pozýva, k čomu nás vyzýva, aké otázky nám kladie, na čo upozorňuje?
Mária a Jozef boli zbožní židia. V čase Paschy – v čase pamiatky oslobodenia Izraelitov z egyptského otroctva, kedy si židia pripomínajú, že Boh „prekročil“ domy Izraelitov, ušetril ich a zachránil pred anjelom smrti – Mária a Jozef navštevovali Jeruzalemský chrám. Robili tak každý rok. Chodila i Mária, ktorá podľa predpisu nemusela. A tento krát vzali so sebou i dvanásťročného Ježiša. Chlapci mali povinnosť navštevovať chrám až od trinástich. Takže tam ide Ježiš predčasne, v čase, keď nemusí.
Všetko sa zdalo byť v poriadku, ba až prehnane dokonalé. Rodičia vedú dieťa do chrámu. A tým dávajú príklad i nám – učia nás privádzať do zhromaždenia nielen svoje manželky, manželov, partnerov, ale i naše deti, tiež našich teenagerov – synov, dcéry, vnukov i vnučky.
Avšak títo bohabojní manželia, nábožní ľudia sa vracajú domov z kostola, teda z chrámu - a deje sa čosi nemysliteľné. Prejdú celý deň cesty – bez toho, aby vedeli, kde je Ježiš. A tu je prvá výstraha i pre nás, bratia a sestry. Koľko dní kráčame bez toho, aby sme vedeli, kde je Ježiš? Koľko krát uplynú dni, kým si spomenieme na ten najcennejší dar, ktorý sme dostali? Kým si spomenieme na Ježiša?! Tragédia tohto príbehu je v tom, že bohabojní zabudli na Ježiša. Bohabojní šli s prúdom veriacich, a pritom sa Ježišovi vzďaľovali. On ostával kdesi tam v diaľke a oni si šli vlastnou cestou. Kde sme zabudli Ježiša? To je otázka, ktorá rezonuje týmto príbehom. Kde sme ho nechali? A to je otázka pre Teba i pre mňa, milý brat, milá sestra. Ako je možné, že Neho zabúdame?
Aby sme ospravedlnili Máriu a Jozefa, môžeme povedať, že predsa vedeli, že Ježiš musí byť kdesi v tom zástupe. Možno s inými deťmi, možno s príbuznými, či priateľmi. A z toho by sme potom mohli odvodiť i naše ospravedlnenie. Veď predsa vieme, že Ježiš je v tej cirkvi, je v kostole, je určite s našim dedkom, či iným zbožným príbuzným, je s našim dobrým priateľom, alebo známym. Ale to nestačí! Mária s Jozefom si mohli povedať, určite je kdesi tu, keď ho budeme potrebovať až potom ho budeme hľadať. A tak i nás to zvádza povedať si, keď ho budeme potrebovať, zájdeme za niekým, kto by ho mohol poznať. Ale pozor! Veď si spomeňte! Keď ho Mária s Jozefom začali hľadať, nemohli ho nájsť. Lebo tam nebol. A trvalo to dlho, kým ho našli! Stratili Ježiša z očí a potom ho nevedeli dlho nájsť. A to sa môže stať i nám keď svoj pohľad nebudeme mať upriamený na Ježiša Krista. Môže sa stať, že ho niekedy neskôr budeme chcieť nájsť ale zúfalo zistíme, – tak ako Ježišovi rodičia – že on tam nie je. Zistíme, že to moje spoločenstvo cirkvi ho už dlho nevidelo, že ten náš zbožný príbuzný, či priateľ s ním v kontakte nie je. Veta: Ježiš musí byť kdesi v tom zástupe veriacich, je nebezpečná. Žiaľ, stáva sa, že práve tam Pán Ježiš nie je. Možno sme to už zažili. Obrátili sme sa s niečím na kresťanov a boli sme odmietnutí – akoby tí kresťania žili bez Krista. Je v našom spoločenstve Kristus prítomný? Je viditeľný v našich vzťahoch? V našich rodinách? V našom postoji k ľuďom? Máme ho pred očami? Nasledujeme ho? Alebo sa spoliehame slepo, že tu kdesi musí byť?
Radostná správa je, že Mária s Jozefom, Ježiša po niekoľkých prebdených nociach skutočne našli. Síce to trvalo, síce si to museli – v zúfalstve nad strateným dieťaťom – odtrpieť. Ale našli ho. Kde? V Chráme! Ako rád by som použil paralelu, že ho našli v kostole, a že i my ho môžeme nájsť v kostole. Áno, môže to byť pravda. Mala by to byť pravda. Ak platí nasledovné slovo dvanásťročného, nedospelého Ježiša: „Ako to, že ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že sa mám zaoberať tým, čo patrí môjmu Otcovi?“. Česká ekumenická biblia má krásny preklad: „Což jste nevěděli, že musím být tam, kde jde o věc mého Otce?“ A skutočne Ježiša Krista nachádzame tam, kde ide o vec Hospodinovu. Tam, kde ide o vec tých, ktorí sú v duchu svätom nazývaní deťmi Božími. Ježiš je tam, kde ide o Hospodina. Kde ide o Jeho slovo.
Ježiša to ťahalo naspäť do chrámu, pretože tam boli učitelia zákona. Tam sa všetci zaoberali Božím slovom. To bolo tým lákadlom, pre mladého Ježiša. Preto sa v príbehu javí ako mladý chuligán, ktorý neposlúcha svojich rodičov. A naozaj. I v Skutkoch Apoštolských Pavol vraví, že máme poslúchať viac Boha ako ľudí. A to je presne to, čo mladý Ježiš robí. Autorita rodičov je dôležitá. To nie, že nie. Ale Božia autorita je nadradená. Autorita rodičov, starých rodičov, učiteľov, farárov je vždy podriadená autorite Božej. Rodičia ho ťahali preč od Slova. Ježiš sa zachová správne. Počúva svojho rodiča – svojho Boha. Ide tam, kde znie Jeho slovo. Kiež by i v našich kostoloch zaznievalo slovo, ktoré by nás priťahovalo. Slovo pravdivé a čisté. Za to sa prosím nezabúdajme modliť.
V prvom čítaní sme počuli príbeh o mladom Samuelovi, ktorému sa Hospodin prihováral. On si však, ako vieme, nezvolil svoj osud sám. Jeho matka ho dala do chrámovej služby. Bol tam akoby nedobrovoľne. A napriek tomu mu zaznelo slovo. To nech je útechou všetkým, ktorí chodia do kostola akoby nedobrovoľne. Naopak mladého Ježiša to ťahá do chrámu až tak, že dobrovoľne zanecháva rodičov a náhli sa učiť sa Božiemu Slovu. Samuel mal skvelého učiteľa - Eliho. A čo mladý Ježiš? Ježiš sa tiež učí. Čože? I Ježiš sa učí? Niektorí vykladači Písma sa snažia poukázať na to, že je to práve Ježiš, kto vyučuje učiteľov zákona. Dokazovali to najmä vetou: „Všetci, čo ho počúvali, boli ohromení jeho rozumnosťou a odpoveďami. “ Ale naozaj platí to ľudské, že nikto učený z neba nespadol. Ani Pán Ježiš. I on ako pravý človek sa musel vzdelávať. Sedel medzi učiteľmi a pýtal sa. Nie, že by ich skúšal. Ale bol zvedavý. Zaujímal sa o Slovo. Síce dostal do vienka múdrosť a vzácne porozumenie zákonu, ktorými ohromoval všetkých, ktorí ho počúvali, no i tak sa Božiemu zákonu musel naučiť. Toto je ďalší bod, ktorým sa Lukáš snaží vymedziť voči heretikom. Áno, Ježiš je pravý Boh, áno ako pravý človek si to tiež musel v škole odmakať. To je príklad i pre nás, aby sme študovali a študovali a študovali. Aby sme sa nikdy neprestali pýtať, aby sme nikdy neprestali Božie slovo skúmať.
Na záver mi dovoľte zopakovať niekoľko výziev – možno triviálnych, ale kľúčových, ktorými nás chce Pán Boh osloviť: Verme v Pána Ježiša. On nie je len Bohom, ktorý by sa len hral na našu záchranu. On si naše ľudstvo skutočne odžil na vlastnej koži. Majme Krista pred očami. Dajme pozor. Aj my, zbožní ľudia, sa môžeme pozabudnúť a ocitnúť sa v zástupe, ktorý kráča smerom od Boha. Nespoliehajme sa, že ho vždy nájdeme v zástupe kresťanov. Prichádzajme priamo ku zdroju. Tam kde to lákalo i mladého Ježiša. K Božiemu Slovu. To študujme. O to prosme. A privádzajme k nemu i naše deti a priateľov. Amen.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára