2Kron 26: 16 – 23; Lk 24: 28 – 35
Uzzija bol silný kráľ, ktorý pod vedením
duchovného radcu Zecharju začal svoju vládu veľmi dobre. Robil, čo je správne v
očiach Hospodina podobne ako jeho otec Amacja – hľadal Boha a učil sa bázni
Hospodinovej. Boh mu prial úspech. Vymyslel dômyselné bojové stroje a víťazil
nad nepriateľmi. Žiaľ, podobne ako mnohí iní dobrí ľudia v histórii, i on sa
stal obeťou vlastného úspechu a moci. Bol dokonca taký pyšný, že sa ujal role
kňaza, ktorá mu neprináležala. Ako bojom ošľahaný panovník mal predsa krv na
svojich rukách a nebol na túto úlohu Hospodinom posvätený, oddelený. Kňazi to
rozpoznali a chceli ho varovať. On to však kvôli svojmu egu neprijal a nahneval
sa na nich. Hospodin ho ranil malomocenstvom a tým ho vyčlenil z vtedajšej
spoločnosti. Uzzija je i pre nás veľkou výstrahou. Jedným krokom vedľa prišiel
o všetko, čo mal – kráľovstvo, česť a uznanie ľudí, prístup do chrámu, vlastnú
dôstojnosť, no najmä požehnanie. Hospodin dáva. Hospodin berie. Je na nás či
rozpoznáme svoje postavenie. Nie my sme pánmi, ale On. Nie pýcha, ktorá vedie
do hriechu ale vďačnosť prinášajúca požehnanie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára