Traja adepti

Lukáš 9, 57-62

Milí bratia a drahé sestry. Dnešná perikopa, nie je žiadnym súvislým rozprávaním, ale sú to akési tri samostatné rozhovory Pána Ježiša s troma adeptmi na učeníkov. Tri miniatúrne scénky a každá trochu inak hovorí o tom, čo to znamená ísť za Ježišom.

„Pôjdem za Tebou, kamkoľvek by si šiel,“ takto ktosi odhodlane oslovuje Pána Ježiša. Zdá sa, že je to obdivuhodný výrok. Veď kto z nás by bol ochotný také niečo vysloviť? Kto by bol ochotný kvôli Ježišovi opustiť svojich blízkych a vydať sa na cestu za Nazaretským do cudzej zeme, medzi cudzích ľudí? Neznámy nasledovník stavia latku poriadne vysoko. Je ochotný ísť s Ježišom kamkoľvek. Je to podobné odhodlanie ako mali aj anglickí puritáni, ktorí sa vydali na neistú cestu do Novej Zeme, do Ameriky hľadať tam slobodu pre svoju vieru a pre život podľa Biblie. No tohto nasledovníka, ktorý túži ísť za Ježišom kamkoľvek, nečaká Amerika, veď „Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu.“ Čítame: „Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu.“ Zvieratá sa vracajú do svojich nor a brlohov, my sa odtiaľ tiež poberieme domov alebo na miesto, ktoré tak zvykneme už nejakú dobu volať. Ježiš také miesto nemal. Nemal, kde by si odpočinul, nemal kde by uložil hlavu, kde by si po dobrom obede schrúpol, nemal svoj vlastný kútik, kde by sa zašil s knižkou, keď ho nič neteší... Ježiš nemal domov.

Celá táto perikopa začína krátkou vedľajšou vetou „Keď išli cestou...“ Keď sa zamyslíme nad Jeho životom, tak si možno všimneme, že Ježiš vždycky odniekiaľ niekam ide. Neustále niekam putuje. Už starozákonný Izrael putoval. Bol ľudom, ktorého domovom bol stan, púšť a cesta. My žijeme v inej kultúre, máme svoje domovy, svoje záhrady, svoj panelák, privát, či izbu na koleji. Montujeme si poplašné zariadenia, aby nás nevykradli a sme presvedčení, že sme tu doma, že nám to tu patrí a cudzinci, tak hovoríme ľuďom, ktorí sa narodili náhodou trochu ďalej. Ježiš bol všade cudzincom, nikde nebol doma.

Ježiš teda kráča cestou a zrazu na neho ktosi volá: „Pôjdem za Tebou, kamkoľvek by si šiel,“ Prečo vôbec také niečo hovorí? Prečo sa jednoducho nepridá k Ježišovmu zástupu a nenasleduje ho? A potom mi to došlo. Tento človek nám je veľmi podobný, omnoho podobnejší, než by sa na prvý pohľad zdalo. Veď aj my radšej o nasledovaní hovoríme. Radšej stojíme pri ceste, po ktorej kráča Ježiš, snažíme sa Ho na seba upozorniť a kričíme za Ním: „Tu sme, a budeme Ťa nasledovať, kamkoľvek, kamkoľvek by si šiel.“ A predsa radšej stojíme pri ceste, než by sa na ňu vydali.

Ježiš je na ceste stále, putuje od mesta k mestu a možno by sa zdalo, že svojich verných nemá kam zaviesť. Avšak jeho cesta má svoj smer. Pozornému čitateľovi neunikne, že mieri do Jeruzalema, mieri ku zrade od priateľa, ku krížu, ku smrti, k odpusteniu. Sme ešte stále ochotní sebavedome volať „Pôjdem za Tebou, kamkoľvek by si šiel,“ ?

A je tu ďalší kandidát na učeníka. Tento sa však, na rozdiel od toho predchádzajúceho, sám neponúka. Ježiš ho volá. Naozaj neexistuje jednoduchý predpis, predloha, či vzor toho ako sa dostávame ku Kristu. „59Inému zas riekol: Poď za mnou! Ale ten povedal: Dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca. 60Odpovedal mu: Nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych; ale ty choď a zvestuj kráľovstvo Božie!“ Táto Ježišova odpoveď nás môže zarážať, ba až šokovať. Či by azda mohol byť Pán Ježiš, ktorý sám hovoril o láske k rodičom, zrazu takýto necitlivý? Prikázať niekomu, koho otec je na smrteľnej posteli, aby ho len tak nechal a nasledoval ho? Ozaj by bol Ježiš, takýto krutý?

Niektorí vykladači, si pri výklade tohto výroku všimli, že tam nie je zmienka o tom, že by dotyčný otec umrel, alebo že by umieral. To by však vrhalo na celú vec úplne iné svetlo. Veď ten otec mohol byť zdravý a plný síl. Potom by prekážkou v nasledovaní nebola smrť v rodine, ale možno priveľká závislosť na rodičovskej autorite. Akoby ten nasledovník hovoril: „Teraz Ťa nemôžem nasledovať, otec by mi nedovolil, ale pozhovej, po jeho smrti sa už budem rozhodovať sám za seba, a potom, potom za Tebou pôjdem. Počkaj až skončím školu, potom si prečítam Bibliu. Počkaj, keď budem v dôchodku, keď zmením zamestnanie, keď deti vyrastú, keď budem mať viacej času, potom budem chodiť aj do zboru. Určite. Ale až potom.

A čo veta: „Nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych“? To je predsa nezmysel: Slepý slepého snáď ešte môže ako tak viesť, to si vieme predstaviť, ale ako pochová mŕtvy mŕtveho? Neunáhlime sa a nehovorme hneď, že Ježiš myslí duchovne mŕtvych. Veď z vlastnej skúsenosti dobre vieme, že rozdeliť ľudí na duchovne živých a duchovne mŕtvych, ono to predsa nejde tak ľahko. Mŕtvy aby pochovával mŕtveho. Je to absurdne. Aký mal Ježiš zámer s touto vetou? Možno chcel šokovať: Tvrdíš, že máš tu najpádnejšiu výhovorku aká len môže byť, úmrtie v rodine. Dobre. Tak vedz, že tu naozaj ide o život. „Nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych; ale ty choď a zvestuj kráľovstvo Božie!“

61A ešte iný povedal: Pôjdem za Tebou, Pane, ale dovoľ mi najprv rozlúčiť sa s domácimi.“ No povedzte, či to nie je pochopiteľne? Chce nasledovať, len sa chce rozlúčiť s rodinou. Napred. Kto z nás by dokázal úprimne povedať, že cesta viery je pre neho dôležitejšia ako rodina? Sme podobní človeku, ktorý túži ísť za Ježišom putovať, s ním, ale pritom sme zakorenení doma. Veľmi sme si zvykli na pohodlie a teplo domova, zboru, či cirkvi, kde nám nič nechýba a už sa nám akosi nechce nasledovať toho, ktorý nemá, kde by sklonil hlavu. Ale čo je to za pútnika, keď ho to tiahne viacej domov ako na cestu?

Bratia a sestry, sú veci, ktoré človek vie, bez toho, aby mu ich niekto musel nejako zvlášť vysvetľovať. Aj ten, kto nikdy nesedel za volantom, rozumie, že ak chce autom niekam dôjsť, šofér sa musí dívať hlavne dopredu. I ten kto nikdy neoral pluhom s volmi, rozumie, že ak chce orať, musí hľadieť dopredu a nie sa neustále obzerať dozadu. A predsa, ak ide o nasledovanie, tak sa dívame späť tak často, že keby sme orali, nevyorali by sme ani brázdu. Ježišov výrok: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie,“ nám pripomína okamžik, keď prorok Eliáš povoláva svojho nasledovníka Elizea. Ten tiež najprv žiada o dovolenie rozlúčiť sa s rodičmi. Potom však už neváha. Je rozhodnuté. Elizeus vezme záprah volov a zabije ho. Akoby tak rozsekával väzby so svojou rodinou, zo všetkým čo bolo predtým, zo všetkým kým bol. Potom rozštiepi záprah a na jeho dreve voly uvarí. Pripraví tak obetnú hostinu, akési vďakyvzdanie Hospodinu. Elizeus tak obetuje Hospodinu to, čo naplňovalo každý jeden jeho deň. S rozštiepaným záprahom a uvarenými obetovanými volmi sa už orať nedá. Nie je cesta späť. Elizeus za sebou spálil mosty a symbolicky tak znázornil odhodlanie nevracať sa už nikdy späť.

Nie každý z nás musí takto radikálne opustiť svoj spôsob života a rozísť sa zo svojimi blízkymi. Mnohí máme ostať tam kde sme, medzi svojimi a pôsobiť tam ako Hospodinovi svedkovia. Pre nás všetkých však platí, že nestačí o nasledovaní iba hovoriť, ale je treba skutočne sa vydať na cestu za Pánom Ježišom. Amen.