2Kron 27; Lk 24: 36 – 49
Keď Hospodin Uzziju potrestal malomocenstvom, stal sa kráľom v Jeruzaleme 25 ročný mladík, Uzzijov syn, Jótam. Ten je hrdinom dnešného oddielu. S touto epochou sú spojení i traja proroci. Ozeáš pôsobil už za Uzziju (Oz 1,1). Po Uzzijovej smrti povstal Izaiáš (Iz 6) a za vlády Jótama povstal Micheáš (Mich 1,1). Tiež je zaujímavé, že králi Uzzija-Jótám-Áchaz sú natoľko dôležití, že sa dostali do Matúšovho rodokmeňa Pána Ježiša. Ale späť k Jótamovi. Ten bol „dobrým“ kráľom, robil čo je správne v Hospodinových očiach ako jeho otec, ale na rozdiel od neho neprekročil svoje kráľovské právomoci tak ako Uzzija. To je veľmi dôležité. Pokračoval v rozširovaní územia, Boh mu žehnal. Potiaľ bol Jótám verný pamiatke svojho slávneho otca. Vzal si príklad hodný nasledovania, ale to zlé neprijal. Poučený otcovým osudom sa pridŕžal Hospodina a chránil sa prekročiť jeho príkaz. V tom sa stal príkladom i nám. Jednak prijímať z rodičovskej výchovy len to dobré, len to, čo je správne v Hospodinových očiach a jednak vyhýbať sa chybám, ktoré mali neslávny koniec.
streda 30. septembra 2015
nedeľa 20. septembra 2015
Krok vedľa
2Kron 26: 16 – 23; Lk 24: 28 – 35
Uzzija bol silný kráľ, ktorý pod vedením duchovného radcu Zecharju začal svoju vládu veľmi dobre. Robil, čo je správne v očiach Hospodina podobne ako jeho otec Amacja – hľadal Boha a učil sa bázni Hospodinovej. Boh mu prial úspech. Vymyslel dômyselné bojové stroje a víťazil nad nepriateľmi. Žiaľ, podobne ako mnohí iní dobrí ľudia v histórii, i on sa stal obeťou vlastného úspechu a moci. Bol dokonca taký pyšný, že sa ujal role kňaza, ktorá mu neprináležala. Ako bojom ošľahaný panovník mal predsa krv na svojich rukách a nebol na túto úlohu Hospodinom posvätený, oddelený. Kňazi to rozpoznali a chceli ho varovať. On to však kvôli svojmu egu neprijal a nahneval sa na nich. Hospodin ho ranil malomocenstvom a tým ho vyčlenil z vtedajšej spoločnosti. Uzzija je i pre nás veľkou výstrahou. Jedným krokom vedľa prišiel o všetko, čo mal – kráľovstvo, česť a uznanie ľudí, prístup do chrámu, vlastnú dôstojnosť, no najmä požehnanie. Hospodin dáva. Hospodin berie. Je na nás či rozpoznáme svoje postavenie. Nie my sme pánmi, ale On. Nie pýcha, ktorá vedie do hriechu ale vďačnosť prinášajúca požehnanie.
Uzzija bol silný kráľ, ktorý pod vedením duchovného radcu Zecharju začal svoju vládu veľmi dobre. Robil, čo je správne v očiach Hospodina podobne ako jeho otec Amacja – hľadal Boha a učil sa bázni Hospodinovej. Boh mu prial úspech. Vymyslel dômyselné bojové stroje a víťazil nad nepriateľmi. Žiaľ, podobne ako mnohí iní dobrí ľudia v histórii, i on sa stal obeťou vlastného úspechu a moci. Bol dokonca taký pyšný, že sa ujal role kňaza, ktorá mu neprináležala. Ako bojom ošľahaný panovník mal predsa krv na svojich rukách a nebol na túto úlohu Hospodinom posvätený, oddelený. Kňazi to rozpoznali a chceli ho varovať. On to však kvôli svojmu egu neprijal a nahneval sa na nich. Hospodin ho ranil malomocenstvom a tým ho vyčlenil z vtedajšej spoločnosti. Uzzija je i pre nás veľkou výstrahou. Jedným krokom vedľa prišiel o všetko, čo mal – kráľovstvo, česť a uznanie ľudí, prístup do chrámu, vlastnú dôstojnosť, no najmä požehnanie. Hospodin dáva. Hospodin berie. Je na nás či rozpoznáme svoje postavenie. Nie my sme pánmi, ale On. Nie pýcha, ktorá vedie do hriechu ale vďačnosť prinášajúca požehnanie.
streda 24. júna 2015
Búrka
Prvé čítanie: Žalm 107, 1; 23-32; 43
Text kázne: Mk 4, 35-41
Milí bratia, drahé sestry. Už len necelé dva týždne nás delia od toho vytúženého obdobia oddychu a dovoleniek. More, slnko, pohoda. Snáď i preto nám ekumenický lekcionár ponúka za základ kázne práve dnešný prečítaný biblický text. Je v ňom reč o mori. Má názov Genezaretské, Galilejské, Kyrenejské alebo Tiberiadské – záleží, z ktorej strany sa k nemu približujete. A vlastne sa nejedná o more ale o veľké sladkovodné jazero. Dnes má rozlohu 166km2 a jeho obvod je 53km. Je dlhé 21km, široké 13km a je hlboké 43m, čo je dostatočná hĺbka na potopenie asi 14. poschodového paneláku.
Slnko páli v danej oblasti veľmi silno, voda sa vyparuje a vznikajú náhle búrky s víchricami. Jedna takáto bežná búrka sa stáva pozadím nášho dnešného príbehu, ktorý hľadá odpoveď na dve otázky: Kto je Ježiš? A ako je to s našou vierou?
Jedného dňa, tak ako inokedy, Ježiš učí v podobenstvách mnohé zástupy ľudí. Učí o rozsievačovi, o svetle, o meraní a nameraní, o zrnku, ktoré rastie i o horčičnom zrnku. Keď sa zvečerilo, chcel sa vzdialiť od zástupu, aby si On i jeho učeníci mohli trochu oddýchnuť. Vraví im: Prejdime na druhú stranu jazera. A učeníci poslúchnu, opustia zástup, vezmú ho so sebou na jednu so svojich lodičiek a v sprievode ďalších lodiek vyplávajú na jazero. Židia ale obecne nemali radi vodné plochy, jazerá či moria. Chápali more ako miesto, kde žili rôzne príšery a zlé až démonické sily. More vnímali ako čosi kruté a nebezpečné, čosi, čo Hospodin musí krotiť. A predsa učeníci poslúchnu a pod rúškom tmy na to nevyspytateľné jazero vyplávajú. Veria Ježišovmu Slovu, dôverujú jeho úsudku. Pán vraví: Plavme sa, A oni idú a plavia sa. To je príkladom i pre nás. Keď nás Pán Ježiš volá, keď nás posiela do služby v zbore, v zamestnaní v rodine a hoci by to bolo podobne nevyspytateľné a nebezpečné miesto ako to more, dôverujme mu. Verme jeho slovu. Poslúchnime.
No vzápätí sa zdá, že to vôbec nie je dobrá rada. Lepšie by im bolo, keby nikam nešli, keby sa neplavili, keby toho Ježiša neposlúchli. Veď sa ocitnú v strede búrky. Steny loďky praskajú pod váhou vĺn, vrchom sa valí voda a zaplavuje loď. Hrozí nebezpečenstvo utopenia! 43 metrov hlboká voda a kilometre vzdialené brehy.
Búrka na mori symbolizuje nebezpečenstvo, ohrozenosť, krehkosť a vratkosť ľudského života. Prichádza náhle a bez varovania. Nečakaná udalosť, nešťastie, nejaká zlá správa či tzv. Jóbovka. A my sme zrazu bezmocní, bezradní, plní strachu a strácame vieru vo vlastné schopnosti a dokonca i vieru v toho Krista, ktorý nás na to more poslal.
Na lodi je Ježiš a učeníci. Medzi nimi boli Peter, Jakub a Ján. A o nich predsa vieme, že to boli rybári. Teda, minimálne traja mali s jazerom mnohoročné skúsenosti. Veď ich to jazero živilo. Poznali každú jeho piaď, každý centimeter štvorcový. Zažili na ňom už všeličo. Kadejaké rozmary počasia. Nie sú to amatéri. Vedia, čo robiť. Ako s búrkou bojovať. Ako loď zachrániť. Avšak teraz sa zdá, že búrka je tak silná, a vlny tak veľké, že je to nad ich schopnosti. Že sa to určite nedá zvládnuť. Sú zúfali a podľahnú strachu. A ten strach im zväzuje ruky. Boja sa. „Zahynieme. My tu zahynieme. Nevieme si pomôcť. Je to nad naše sily.“
Vidíme na tej lodi Ježiša. Ježiš je tam s nimi. Jeho prítomnosť totiž neznamená automaticky, že sú učeníci pred búrkou, pred tragédiou, pred ohrozením smrti, chránení. To je veľmi dôležité. Viera v Krista neznamená nejaký ochranný obal, ktorý nás v pohodlí a v suchu prevedie cez pokojné jazierko. Viera v Krista nie je zárukou či imunitou voči problémom, voči zmätkom, neistotám a ohrozeniu života, voči bankrotu. Nie sme uchránení pred búrkami, ani pred vlnobitím ani pred víchricou. Všimnime si, že ani Ježiš nebol. Bol na tej loďke s nimi. Bol v tej búrke s nimi. A o pár kapitol neskôr ho lovili ako štvanú zver a skončil ponížený na kríži. Nemyslime si, bratia a sestry, že Boží ľud nemá žiadne ťažkosti. Mnohí z nás dennodenne zápasia o holý život uprostred nejakej búrky, prenasledovania, či finančných problémov.
Loď sa napĺňa vodou. Ideme ku dnu. Učeníci vynakladajú všetko úsilie na to, aby sa loďka nepotopila úplne. A on? A on ani prstom nepohne. On si proste pokojne spí na vankúši v zadnej časti lode. Unavený celodenným kázaním zaspal. Je nám podobný i v tomto. Býva denne hladný ako my, je často v ohrození života ako my a podľahne únave úplne rovnako ako my. A učeníci sa v danej situácii nie len boja o život, ale sa i hnevajú a sú frustrovaní. Považujú Ježišov spánok za ľahkomyseľnosť. Kto by v takej búrke spal? „Zobudili ho a povedali mu: Učiteľ, nedbáš, že hynieme?“ Je ti jedno, čo sa s nami deje? Tebe je jedno, že zahynieme? Tebe je jedno, že keď prídeme o túto loďku tak prídeme o živobytie a neostane nám nič?
Ešte sme len v 4. Kapitole Evanjelia podľa Marka. Učeníci ho zažili ako liečiteľa, ako učiteľa, ako kazateľa. Cítia sa dobre v jeho spoločnosti. Posluhujú mu, poslúchajú ho, avšak stále je pre nich veľkou neznámou.
„On vstal, pohrozil víchru a prikázal moru: Mlč, utíš sa! Vtedy víchor ustal a nastalo veľké ticho.“ Toto učeníci nečakali. Tu sa ukazuje odpoveď na otázku, kto je Ježiš. Sme svedkami epifanie, božieho zjavenia sa. Kto je Ježiš? Ježiš spí ako človek, ale keď vstane, koná ako Boh. Je pánom nie len človeka ale i prírody. Vládne nad rybami, vtákmi, nad nebom i zemou, nad vetrom i morom. V knihe Jób je napísané, Hospodin vraví:„ 8 Kto uzatvoril more vrátami, keď vyvrelo z lona zeme, 9 keď som mu dal oblak za odev a temné mračno ho obvinulo, 10 keď som mu stanovil medzu, a dal závoru a vráta, 11 keď som povedal: Potiaľto smieš prísť, ďalej nie, tu sa zlomí pýcha tvojich vĺn?“ (Jób 38, 8-11) Kto je Ježiš? Ježiš vládne nad živlami rovnako ako Hospodin!
A to je tá naša obrovská výhoda, bratia a sestry. Plavíme sa na loďke, ktorá je síce vystavená búrke, ale s nami cestuje ten, ktorý je Pánom nad každou búrkou. V ťažkostiach, v našich slabostiach, máme možnosť vidieť ako Pán Boh koná! Máme možnosť sa tešiť a radovať zo slávy a moci Pána Ježiša Krista.
„ 40 A im povedal: Čo ste takí vystrašení? Ešte stále nemáte vieru?“ Priatelia, strach je v dnešnom príbehu protikladom viery, protikladom dôvery. Veď či sa nemá viera naplno ukázať práve v životnej búrke? Učeníci nám však nedávajú príklad viery. Práve naopak. Ukazujú ako sa to nemá robiť. Poviazaný strachom Ježišovi vyčítajú jeho nečinnosť, že spí. Podobne i my a spolu s nami mnohí neveriaci vyčítame Pánu Bohu, že našu situáciu nevidí, že spí, že mu je jedno, čo sa s nami deje. Pane, Bože, tebe je jedno, že zahynieme? Na to Pán Ježiš odpovedá mocným činom a otázkou: Čo ste takí vystrašení, či mi neveríte? Odpoveď na otázku, prečo Pán Boh dovolí búrku je zložitá. Jedno je však isté: V Kristovi je Boh s nami. Áno. Aj v utrpení. Áno. Aj v búrke. Je s nami na jednej lodi a zostáva s nami i dnes, kdekoľvek sme.
Čo máme teda robiť? Máme si vziať príklad od učeníkov a vyčítať Ježišovi, že nám v našom probléme nepomáha? Alebo máme pokojne spať ako Ježiš? Myslím, že nie. Máme čakať, že nás Boh alebo jeho Syn zachráni z každej búrky? Že zavolá na more i vodu a toto šialenstvo, ktoré sa okolo nás deje pominie? Myslím, že takéto čítanie textu – akokoľvek lákavé - by bolo veľmi povrchné. Odvádzalo by nás od aktivity, od konania, od pokusu zachrániť tú svoju loďku. Verím, že príbeh predovšetkým vyzýva, aby sme vzali pána Ježiša na palubu, aby sme si uvedomili, že Boh sám už na našej palube je, hoci by pôsobil ako tichý a spiaci a hoci by ho bolo možné, v tej zadnej časti lode, prehliadnuť. Kde je naša viera? Veriť znamená uvedomiť si jeho prítomnosť v našom živote a vnímať Ježiša ako zdroj pokoja a sily. Nemáme sa báť. Máme veriť Pánu Bohu, ktorý je v tom našom probléme s nami.
„Čo ste takí vystrašení? Ešte stále nemáte vieru?“ Veď je to len obyčajná búrka... Myslím, že je dôležité, aby to tu zaznelo. Bez toho aby sme zmenšovali vážnosť situácie, uvedomme si, že búrky sú na jazere úplne bežnou vecou. Nie je to nič výnimočné. Nie je to nič, čo by priamo a aktívne chcelo ohroziť práve nás, a jedine nás. Bratia a sestry, sme rybári. S Jazerom ,po ktorom sa plavíme máme bohaté skúsenosti. Búrku zvládneme. Pán Boh nedopustí čosi, čo by bolo nad naše sily. Veď je to len obyčajná búrka. A nie sme v tom sami.
Súhlasím s profesorom Halíkom, ktorý vo svojom výklade píše, že veriť znamená porozumieť svojej situácii nanovo, inak. Niekedy pravda, nie je možné zmeniť vonkajšie okolnosti. Nie vždy Pán Ježiš búrku zázračne zastaví a utíši. Často krát je bankrot nezvratný, choroba neliečiteľná, rana po smrti blízkeho človeka nezahojiteľná. Pán Ježiš vraví, bez toho aby to zľahčoval: To nič nie je. Je to len búrka. Nie si v tom sám. Ja som s tebou. Sme dvaja. Naozaj tým Ježiš nechce zľahčovať situáciu. To vôbec nie. Z vonkajšieho pohľadu sa možno situácia nijak nezmení a stále tu budú veci, ktoré sa nás budú snažiť pripraviť o pokoj. Viera si ale nevšíma len tieto vonkajšie okolnosti! Viera pozerá do hĺbky. Viera rozpoznáva, že za tým všetkým, čo sa s nami deje, je Hospodin, ktorý je Pánom nad každou búrkou. On nás má v rukách. To nič nie je. Je to len búrka. Ja som s tebou po všetky dni až do skonania sveta. Nič ťa nemôže odlúčiť od Kristovej lásky. Preto, buď slobodný od strachu a ver mi.
Pán Ježiš nám nikde a nikdy nesľúbil, že nám odstráni všetky prekážky a že budeme mať nad hlavou vždy jasné nebo... Dáva nám ale možnosť vierou nanovo porozumieť vlastnej situácii a tým ju vnútorne premeniť a zvládnuť. Nenechajme sa zožierať strachom o to ako to všetko dopadne. Nebojme sa. Či nemáme vieru?
Pán Ježiš je ten, kto utišuje rozbúrené more. Niekedy tak robí už na tomto svete. Avšak príde čas, keď búrky prestanú definitívne. V Jeho kráľovstve, ktoré bude bez konca. Nateraz nám však musí stačiť, že na tej našej lodičke, ktorá je zmietaná vetrom a dažďom, nie sme sami. Je s nami niekto omnoho väčší, než si vieme predstaviť. Niekto mocný, kto zasahuje, kto zachraňuje. Sme na jednej lodi s tým, kto utišuje búrky. Čo sme takí vystrašení? Ešte stále nemáme vieru? Amen.
nedeľa 26. apríla 2015
Ja som pravý vínny kmeň
Ján 15, 1-8
Drahé sestry, milí bratia, priatelia vo viere. Evanjelisti Matúš, Marek a Lukáš sú niekedy nazývaní odborným slovom – synoptici. Je to starý pojem, ktorý vyjadruje jednoduchú myšlienku, totiž že sa na Ježiša pozerajú rovnakou optikou, rovnakými okuliarmi. Používajú rovnaké príbehy, rovnakú štruktúru, slovník. Ježišove výroky sú zaznamenané akoby cez kopirák.
V tom dnešnom texte Pán Ježiš prirovnáva sám seba k pravému vínnemu kmeňu. Obraz je celkom jasný, pochopiteľný aj človeku, ktorý na vinici nikdy nebol. Avšak, čo nás môže poburovať je Ježišov výrok: „Ja som“ pravý vínny kmeň. Ježišove „Ja som“ výroky nájdeme len v Jánovom evanjeliu. Znejú arogantne. Samoľúbo. Akoby boli prejavom Ježišovho nezdravého sebavedomia. Prvý raz zaznejú ako reakcia na ženu samaritánku, ktorá vraví: „Viem, že prichádza Mesiáš, ktorý sa menuje Kristus, keď Ten príde, oznámi nám všetko. Ježiš jej riekol: Ja som to, ktorý rozprávam s tebou.“ A následne slová „Ja som“ zaznejú v ďalších siedmich dôležitých a kľúčových obrazoch. Ježiš vraví: „Ja som“ chlieb života, svetlo sveta, dvere k ovciam, dobrý pastier, vzkriesenie a život; cesta, pravda a život, Ja som pravý vínny kmeň.
Drahé sestry, milí bratia, priatelia vo viere. Evanjelisti Matúš, Marek a Lukáš sú niekedy nazývaní odborným slovom – synoptici. Je to starý pojem, ktorý vyjadruje jednoduchú myšlienku, totiž že sa na Ježiša pozerajú rovnakou optikou, rovnakými okuliarmi. Používajú rovnaké príbehy, rovnakú štruktúru, slovník. Ježišove výroky sú zaznamenané akoby cez kopirák.
Dnes máme pred sebou text z evanjelia podľa Jána. Ján je iný, svojský. Nepatrí medzi synoptikov. Okuliare cez, ktoré hľadí a cez ktoré nám predstavuje Ježiša sú iné. Používa tzv. obrazný spôsob reči. Viacej než termíny či pojmy ho zaujímajú obecnejšie obrazy.
V tom dnešnom texte Pán Ježiš prirovnáva sám seba k pravému vínnemu kmeňu. Obraz je celkom jasný, pochopiteľný aj človeku, ktorý na vinici nikdy nebol. Avšak, čo nás môže poburovať je Ježišov výrok: „Ja som“ pravý vínny kmeň. Ježišove „Ja som“ výroky nájdeme len v Jánovom evanjeliu. Znejú arogantne. Samoľúbo. Akoby boli prejavom Ježišovho nezdravého sebavedomia. Prvý raz zaznejú ako reakcia na ženu samaritánku, ktorá vraví: „Viem, že prichádza Mesiáš, ktorý sa menuje Kristus, keď Ten príde, oznámi nám všetko. Ježiš jej riekol: Ja som to, ktorý rozprávam s tebou.“ A následne slová „Ja som“ zaznejú v ďalších siedmich dôležitých a kľúčových obrazoch. Ježiš vraví: „Ja som“ chlieb života, svetlo sveta, dvere k ovciam, dobrý pastier, vzkriesenie a život; cesta, pravda a život, Ja som pravý vínny kmeň.
Skúste si ich doma nalistovať.
Je veľmi dôležité, aby sme týmto slovám správne porozumeli. Tieto slová, tak ako ich máme u Jána zaznamenané, totiž nie sú doslovným zápisom Ježišových slov. Podľa novozákonnej vedy ich Ježiš určite nepovedal. Pretože historicky i psychologicky sú v priamom rozpore s tým, čo o pozemskom Ježišovi vieme. Veď vieme, že i napriek svojej autorite, svojmu božstvu, odmietal čo i len úctivé oslovenie „dobrý majster“. Tak teda prečo dávať Kristovi do úst slová, ktoré nepovedal?
Jánovo evanjelium je zo všetkých biblických evanjelií tým najmladším. Vzniklo už niekoľko desaťročí po Kristovej smrti a vzkriesení. Teológ Ján potrebuje svojej dobe objasniť Kto je Ježiš. Ide na to šikovne a používa takzvaný „seba zjavujúci typ reči“ na to aby doložil, že pán Ježiš je Boh. Výrok „Ja som“ nás totiž odkazuje do Druhej knihy Mojžišovej, priamo do príbehu istého Mojžiša, ktorý videl horieť akýsi ker, ktorý ale nezhorel; a z toho kra sa prekvapivo ozval Hospodin: „Ja som, ktorý som; a Izraelitom povieš „Ja som“ ma poslal k vám.“ Toto Hospodinovo seba zjavenie v horiacom kre je kľúčom k porozumeniu, prečo Ján kladie Ježišovi do úst tieto výroky. Sú vyjadrením Jánovej pevnej viery, že Ježiš Kristus je Boh.
Späť k textu. „Ja som“ pravý vínny kmeň. Vinica je obľúbeným starozákonným symbolom. Na moment si predstavte nomádov, ktorí putujú púšťou a hľadajú pastviny pre svoje stáda. Nájsť to pravé miesto, usadiť sa tam, pestovať vlastnú vinicu, kochať sa ňou, radovať sa z jej plodov a vína a odpočívať tam – to je pre nomáda vrcholom blaha. A odtiaľ pramení i predstava vinice ako požehnania. A Izrael je tou Hospodinovou vinicou. Hospodin je vinohradník, ktorý sa raduje zo svoje vinice, z jej plodov, z toho, že rodí dobré ovocie... Avšak najznámejší text, ktorý používa obraz vinice je u Izaiáša (5) a popisuje vinicu, ktorá nepriniesla úrodu napriek všetkej starostlivosti, ktorú jej vinohradník venoval. A preto ju Hospodin zavrhol. Smutnú kajúcu pieseň tejto zavrhnutej vinice sme čítali v prvom čítaní z 80. Žalmu.
Na tieto obrazy nadväzuje i Ján v príbehu o Ježišovi, o tom pravom vínnom kmeni. Otec je vinohradník. Ježiš je vínny kmeň. My ľudia sme ratolesti, vetvičky, ktoré z toho kmeňa vyrastajú. Áno, my sme súčasť tej vinice. My sme tí požehnaní. Tí, ktorí majú prinášať vinohradníkovi radosť. Avšak i v Ježišovom rozprávaní o viniči zaznieva výstraha. Vetvy a ratolesti, ktoré neprinášajú ovocie, tie budú posúdené ako neužitočné ba až škodlivé pre výslednú úrodu a vinohradník ich z kmeňa odreže, vyhodí, znehodnotí a zhoria v ohni ako palivo. Podobne ako tá vinica z Izaiáša, ktorá prinášala trpké plody. Našťastie to ale nie je hlavnou výpoveďou Ježišovho príbehu. Pán Ježiš nás nenúti pod hrozbou smrti prinášať ovocie. Spomína to síce dvakrát, ale okrajovo. Ako možnosť. Ako dôsledok. A ozaj, mimochodom, ak nechceš prinášať ovocie, tak neprinášaj. Tvoja vec. Vinohradník predsa vidí, ktoré vetvičky zachovať a ktoré skántriť.
Čo je teda hlavnou výpoveďou Ježišovho príbehu? Aké má vetvička viniča poslanie? Pán Ježiš vraví: „Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia.“ A zrazu sa nám tento text otvára. Zvláštnym spôsobom Ježiš odpovedá na otázku, ktorá trápi človeka od nepamäti: „Aký je zmysel môjho života? Na čo tu som?“ Pán Ježiš vraví: Si vetvička, ratolesť na vínnom kmeni, ktorým je Pán Ježiš, a tak teda prinášaj veľa ovocia, hojnú úrodu na oslavu svojho Vinohradníka. Skrátka, buď užitočný, aby mal z teba tvoj Vinohradník radosť.
Všimli ste si, že v tom obraze - Vinohradník, vínny kmeň, vetvička - niečo chýba? Vinohradník je jasný. Je ním Hospodin. Vínny kmeň je Pán Ježiš. Vetvička som ja. Zvláštne, že sa pred našim pohľadom tretia osoba Svätej Trojice akoby ukrývala. Alebo nie?
Ako mám teda prinášať ovocie? Čo je tým ovocím? Pán Ježiš vraví: „Zostaňte vo mne a ja vo vás. Podobne ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak nezostane na viniči, tak ani vy, ak nezostanete vo mne.“ Prinášať ovocie môžeme len vtedy ak budeme napojení na zdroj, na koreň života. Tým koreňom je Kristus. Zostávaj v Kristovi, napojený na Krista, a Kristus svojím Svätým Duchom zostane v tebe. To je to tajomstvo miazgy, ktorá vyživuje vetvičku z vínného kmeňa.
Zdá sa, že Ján má naozaj rád obrazy. Čo znamená byť napojený na Krista? Pán Ježiš Vysvetľuje: Zostávaš vo Mne vtedy, keď Moje Slová zostávajú v tebe. Keď zachovávaš Moje prikázania, keď zostávaš v mojej láske. Keď zachovávaš moje prikázania... Spomeňme si na jedného mládenca z Matúšovho evanjelia? Bol bohatý. Bol študovaný. Bol dobrým židom, ktorý zachovával prikázania. A predsa odchádzal od Pána Ježiša smutný. Lebo miloval peniaze viac než ľudí. Nezostával v Kristovej láske. A i napriek tomu, že robil mnoho dobrého – plnil prikázania – bol duchovne neplodný. Odchádza smutný, s pocitom nezmyselnosti bytia. Bez lásky to proste nejde.
Ale to evanjelium, ktoré zaznieva z dnešného textu znie: Keď zostávaš v Kristovej láske smieš naplniť svoje poslanie byť vetvou. Smieš prinášať bohaté ovocie, na ktoré si bol určený. Toto poslanie sme si nezvolili sami. Ježiš vraví: Nie vy ste si mňa vyvolili, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste prinášali ovocie.“
Na záver. Čo je teda tým ovocím, ktoré mám prinášať? Tým ovocím sú skutky lásky. Lásky, ktorá nesie kríž. Ktorá sa vydáva za blížneho. Ktorá sa vydáva za hriešneho. Je to ovocie miazgy, ktorá pramení z vínného kmeňa. Ovocie Ducha, ktoré menuje Pavol v liste Galaťanom: „ láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, sebaovládanie.“
Prajem nám, aby sme sa aj my stotožnili s Jánovým vyznaním, že Ježiš je Pravý vínny kmeň. Prajem nám, aby sme nachádzali zmysel svojho života v oslave nášho dobrého Vinohradníka tým, že budeme prinášať ovocie lásky. Amen.
Späť k textu. „Ja som“ pravý vínny kmeň. Vinica je obľúbeným starozákonným symbolom. Na moment si predstavte nomádov, ktorí putujú púšťou a hľadajú pastviny pre svoje stáda. Nájsť to pravé miesto, usadiť sa tam, pestovať vlastnú vinicu, kochať sa ňou, radovať sa z jej plodov a vína a odpočívať tam – to je pre nomáda vrcholom blaha. A odtiaľ pramení i predstava vinice ako požehnania. A Izrael je tou Hospodinovou vinicou. Hospodin je vinohradník, ktorý sa raduje zo svoje vinice, z jej plodov, z toho, že rodí dobré ovocie... Avšak najznámejší text, ktorý používa obraz vinice je u Izaiáša (5) a popisuje vinicu, ktorá nepriniesla úrodu napriek všetkej starostlivosti, ktorú jej vinohradník venoval. A preto ju Hospodin zavrhol. Smutnú kajúcu pieseň tejto zavrhnutej vinice sme čítali v prvom čítaní z 80. Žalmu.
Na tieto obrazy nadväzuje i Ján v príbehu o Ježišovi, o tom pravom vínnom kmeni. Otec je vinohradník. Ježiš je vínny kmeň. My ľudia sme ratolesti, vetvičky, ktoré z toho kmeňa vyrastajú. Áno, my sme súčasť tej vinice. My sme tí požehnaní. Tí, ktorí majú prinášať vinohradníkovi radosť. Avšak i v Ježišovom rozprávaní o viniči zaznieva výstraha. Vetvy a ratolesti, ktoré neprinášajú ovocie, tie budú posúdené ako neužitočné ba až škodlivé pre výslednú úrodu a vinohradník ich z kmeňa odreže, vyhodí, znehodnotí a zhoria v ohni ako palivo. Podobne ako tá vinica z Izaiáša, ktorá prinášala trpké plody. Našťastie to ale nie je hlavnou výpoveďou Ježišovho príbehu. Pán Ježiš nás nenúti pod hrozbou smrti prinášať ovocie. Spomína to síce dvakrát, ale okrajovo. Ako možnosť. Ako dôsledok. A ozaj, mimochodom, ak nechceš prinášať ovocie, tak neprinášaj. Tvoja vec. Vinohradník predsa vidí, ktoré vetvičky zachovať a ktoré skántriť.
Čo je teda hlavnou výpoveďou Ježišovho príbehu? Aké má vetvička viniča poslanie? Pán Ježiš vraví: „Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia.“ A zrazu sa nám tento text otvára. Zvláštnym spôsobom Ježiš odpovedá na otázku, ktorá trápi človeka od nepamäti: „Aký je zmysel môjho života? Na čo tu som?“ Pán Ježiš vraví: Si vetvička, ratolesť na vínnom kmeni, ktorým je Pán Ježiš, a tak teda prinášaj veľa ovocia, hojnú úrodu na oslavu svojho Vinohradníka. Skrátka, buď užitočný, aby mal z teba tvoj Vinohradník radosť.
Všimli ste si, že v tom obraze - Vinohradník, vínny kmeň, vetvička - niečo chýba? Vinohradník je jasný. Je ním Hospodin. Vínny kmeň je Pán Ježiš. Vetvička som ja. Zvláštne, že sa pred našim pohľadom tretia osoba Svätej Trojice akoby ukrývala. Alebo nie?
Ako mám teda prinášať ovocie? Čo je tým ovocím? Pán Ježiš vraví: „Zostaňte vo mne a ja vo vás. Podobne ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak nezostane na viniči, tak ani vy, ak nezostanete vo mne.“ Prinášať ovocie môžeme len vtedy ak budeme napojení na zdroj, na koreň života. Tým koreňom je Kristus. Zostávaj v Kristovi, napojený na Krista, a Kristus svojím Svätým Duchom zostane v tebe. To je to tajomstvo miazgy, ktorá vyživuje vetvičku z vínného kmeňa.
Zdá sa, že Ján má naozaj rád obrazy. Čo znamená byť napojený na Krista? Pán Ježiš Vysvetľuje: Zostávaš vo Mne vtedy, keď Moje Slová zostávajú v tebe. Keď zachovávaš Moje prikázania, keď zostávaš v mojej láske. Keď zachovávaš moje prikázania... Spomeňme si na jedného mládenca z Matúšovho evanjelia? Bol bohatý. Bol študovaný. Bol dobrým židom, ktorý zachovával prikázania. A predsa odchádzal od Pána Ježiša smutný. Lebo miloval peniaze viac než ľudí. Nezostával v Kristovej láske. A i napriek tomu, že robil mnoho dobrého – plnil prikázania – bol duchovne neplodný. Odchádza smutný, s pocitom nezmyselnosti bytia. Bez lásky to proste nejde.
Ale to evanjelium, ktoré zaznieva z dnešného textu znie: Keď zostávaš v Kristovej láske smieš naplniť svoje poslanie byť vetvou. Smieš prinášať bohaté ovocie, na ktoré si bol určený. Toto poslanie sme si nezvolili sami. Ježiš vraví: Nie vy ste si mňa vyvolili, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste prinášali ovocie.“
Na záver. Čo je teda tým ovocím, ktoré mám prinášať? Tým ovocím sú skutky lásky. Lásky, ktorá nesie kríž. Ktorá sa vydáva za blížneho. Ktorá sa vydáva za hriešneho. Je to ovocie miazgy, ktorá pramení z vínného kmeňa. Ovocie Ducha, ktoré menuje Pavol v liste Galaťanom: „ láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, sebaovládanie.“
Prajem nám, aby sme sa aj my stotožnili s Jánovým vyznaním, že Ježiš je Pravý vínny kmeň. Prajem nám, aby sme nachádzali zmysel svojho života v oslave nášho dobrého Vinohradníka tým, že budeme prinášať ovocie lásky. Amen.
nedeľa 18. januára 2015
Ty si však zachoval dobré víno až doteraz.
Ján 2, 1-12
Milí bratia a drahé sestry, priatelia vo viere.
Evanjelista Ján vo svojej knihe zaznamenal sedem pozoruhodných príbehov, kde Pán Ježiš koná akýsi zázrak. Ján ich prevzal zo staršieho zdroja; z knihy, ktorá má pracovný názov kniha Znamení. Dnes sa budeme zaoberať prvým z týchto Mesiášskych znamení. Prvým z príbehov, ktoré nepopisujú len to, čo sa stalo, ale ktoré ukazujú, osvetľujú KTO je Pán Ježiš; a ktoré dokazujú Ježišovu božskú moc. V tom dnešnom sa dozvedáme, že učeníci uverili. Kiež to pomôže i našej viere.
Vo väčšine príbehov Pán Ježiš stretá spodinu. Vidíme ho ako stretáva chudákov; chorých ľudí, ktorých uzdravuje; hladných, ktorých sýti; malomocných, ktorých očisťuje; rodičov a pánov, ktorým niekto blízky umiera. Väčšinou sa na neho obracajú tí, ktorí sa už nemajú na koho obrátiť. Ako napríklad mrzák pri rybníku Betesda, ktorý doslova nemal človeka, ktorý by ho hodil do vody, aby zázračne ozdravel. Takéto príbehy nás vedú k myšlienke, že Ježiša, že Pána Boha, potrebujú len tí slabí. Tí, čo sú na dne. Tí, čo sú v naozaj zúfalej situácii. A to nás môže zviesť z cesty. Povieme si, keďže na tom, pravdupovediac, až tak zle nie sme, tak Pána Boha nepotrebujeme. Dnešný príbeh nám ale ukazuje, že tomu tak úplne nie je.
Sledujeme Ježiša, ktorý je na svadbe. Svadba je honosná udalosť. Nevieme na koho svadbe. Nepochybne nie na svojej. Je jasné, že je tam pozvaný ako hosť. Určite ste už boli na nejakej svadbe, alebo ste organizovali tú svoju. Väčšinou sú ľudia veselí, radujú sa. Ženích, nevesta, rodičia, priatelia, rodina. Všetko je tip-top. Jedla a vína je vyše hlavy. Nasleduje jeden chod za druhým. Dokonalá logistika. Každý má svoje miesto, svoj pohár, svoj tanier. Proste úžasná svadba.
Avšak schyľuje sa ku katastrofe. Podľa zvyklostí, trvala svadba sedem dní. A zdá sa, že dochádza víno. To bude hanby! Svadba bez vína! To nech nám je výstrahou! Akokoľvek dobre veci vyzerajú, a zdá sa, že všetko bez problémov zvládame…; aj keby sme boli zdraví, finančne za vodou, plní elánu a síl…, stačí maličkosť, malé zaváhanie, chybička a veci sa rozpadnú. Šťastie je preč. Zo svadobnej radosti sa stáva udalosť, na ktorú sa všetci snažia rýchlo zabudnúť.
Ale Ježišova matka si toto nebezpečenstvo všimla. Videla, že víno sa míňa a bežala za Ježišom. Prihovára sa mu:„ Nemajú víno.“ Evanjelista Ján ju nenazýva menom, neoslovuje ju: Mária, a tým vyjadruje to, že Ježišova matka v príbehu niekoho zastupuje. Zastupuje cirkev. Cirkev - podľa vzoru Márie - má byť pozorná voči potrebám tých, ktorí sú okolo. Cirkev sa nesmie tešiť z toho, keď sa ľuďom nedarí: keď upadajú do hanby, keď im dochádza víno – skrátka, keď dochádzajú sily, energia, keď dochádza dych – v manželstve, v rodine, v práci; keď dochádza chuť do života, keď viera bledne. Práve naopak. Cirkev má byť pozorná voči nástrahám, má hľadať pomoc skôr než je pozde. Úlohou cirkvi, teda teba i mňa, je modliť sa za druhých, byť pozorní a vidieť problémy skôr než sa ukážu v plnej sile!
Všimnime si ale, ako na Máriu reaguje Ježiš. Čo ťa do mňa žena? Čo odo mňa chceš? Čo s tým máme spoločné? Ježiš ju odmieta. Oslovuje ju tvrdo: žena. Nie azda, aby ženy ponižoval. Ale preto čo nasleduje: „Ešte neprišla moja hodina.“ Aby dal jasne najavo, že On má plány, ktoré žena nepozná. Jeho Otec má s Ježišom plány, ktoré ešte majú čas. A do ktorých ani túto ženu, hoci mu je matkou, nič nie je. Jeho hodina ešte neprišla. Hodina, kedy naplno Ježiš zjaví svoju moc. Hodina, keď Ježiš skríkne dokonané je! Hodina, kedy zomrie i samotná smrť; hodina keď stotník pod krížom oslavuje Boha a vraví: naozaj tento človek je spravodlivý! Tento je naozaj Syn Boží. Ešte neprišla hodina jeho slávneho vzkriesenia.
Zdá sa, že matke a Ježišovi ide o dve rozdielne veci. Matka sa snaží zachrániť ženícha – možno blízkeho príbuzného – pred hanbou, ktorá by nastala hneď teraz. Ježiš však vidí viac dopredu. Každý akoby smeroval k inému cieľu. Ona má pred očami to, čo je viditeľné – tu a teraz! Ježišovi však ide o to, aby učeníkom zjavil svoju moc a slávu. Cirkev sa často prihovára za vyriešenie bezprostrednej núdze, chceme často vyriešiť aktuálny problém: „Nemajú víno!“. Ježiš ale hľadí ďalej. Jemu ide o väčšie veci, ako len o víno.
Áno, Pán Ježiš vidí ten problém. „Nemajú víno.“ Ale nie je predsa automat na žuvačky. Nefunguje tak, že keď na neho vrhnete nejakú tú modlitbičku, či dve, hneď z neho vypadne riešenie. Tak i tu sa dokazuje ako Boží syn. On rozhoduje, kedy je tá správna hodina, aby zasiahol! Nie jeho matka. Pán Boh sa nenechá manipulovať. Preto to ostré oslovenie. Ešte neprišla JEHO hodina.
Často to vidíme podobne ako Mária. Tušíme, že Kristus má od Boha nesmiernu moc a predstavujeme si, ako by sme ju vedeli krásne využiť, ako by mohol pomôcť, čo všetko by mohol zmeniť, koho každého by mohol zachrániť. Spomeňte si na svoje modlitby. O čo prosíme? Tu nás niečo bolí, tam nás niečo tlačí. S tým či s oným si nevieme rady. Prosíme akoby o výpomoc! Ako Mária! „Nemajú vína.“ Pane, pomôž trošičku. Chceme Pána Boha za dobrého pomocníka. Chceme ho ako stroj na zázraky, keď to s nami ide z kopca. Chceme ho ako tabletku proti každej bolesti, proti každej chorobe. Chceme ho ako garanta toho, že nebudeme musieť trpieť núdzu.
Ježiš nevraví, že nepomôže! Pán Boh odpovie kedy chce a ako chce. Avšak to, čo On ponúka sa často míňa s tým, čo my chceme. My chceme záplatu, On ponúka nový odev. My chceme dobrého pomocníka, On chce byť našim dobrým Pánom. My chceme zázraky, On nám ponúka znamenia toho, že je s nami. My chceme tabletku proti bolesti, On spôsobuje to, že nebudeme trpieť večne. My chceme pomoc v núdzi, On nám ponúka úplne nový život. My chceme víno. On ponúka záchranu od hriechov a večný život. My to chceme teraz, On to dáva kedy chce, keď príde JEHO hodina. Niekomu až na konci vekov.
Späť k textu. Máriina reakcia na Ježišovo odmietnutie nás môže zaskočiť ešte viac ako tá Ježišova. Odpovedá: „Urobte všetko, čo vám povie.“ To je príklad i pre nás. I v čase, keď sa nám zdá, že Ježiš naše prosby odmieta vypočuť, máme stále pevne veriť, že ON predsa vie, čo je pre nás najlepšie. Máme pevne veriť Slovu, ktoré nám hovorí. Máme usilovne konať to, čo nám povie. A potom sa budú diať zázraky.
Všimnite si, že sluhovia Ježiša poslúchajú do bodky. Nespochybňujú Ho, keď im prikazuje naťahať zo studne 240 alebo až 480 litrov vody v kraji, kde je voda vzácnosť. Sluhovia nedostali úplne ľahkú úlohu. Ale idú poslušne. I keď sa im to možno javí nezmyselné. Veď si to predstavte: je treba zaobstarať ďalšie víno, a miesto toho, aby šli a kúpili ho vo vedľajšej dedine, alebo od susedov, od hocikoho… Oni majú naťahať niekoľko hektolitrov vody. To je napomenutím pre nás všetkých. Keď sa dejú božie divy, človek sa pritom namaká. A ešte sa mu aj môže zdať, že robí čosi nezmyselné. Zázraky sa dejú tam, kde nás Pán Boh k niečomu volá, kde my ochotne, bez mudrovania, ideme a poslúchame jeho slovo do bodky, napriek tomu, že sa nám to môže javiť nezmyselné. Či naozaj máme odpúšťať tým, ktorí nám ublížili? Skutočne máme nastaviť druhé líce? Máme byť poslušní jeho zákonu? Nemám kradnúť? Mám milovať tých hriešnikov, mojich nepriateľov? Mám vravieť o Bohu ľuďom, ktorých to nezaujíma? Vážne mám pomáhať tam, kde si to nikto neváži? Mám slúžiť, keď za to nedostanem nič? Ozaj sa mám modliť, keď sa zdá, že moje modlitby nie sú vypočuté? Mám čítať tú bibliu, keď je tak veľmi čudná a vôbec jej nerozumiem? Skutočne? Presne tak. Pretože, práve tam, kde sa usilovne a poslušne nosí voda do 6 kamenných nádob, práve tam vzniká to najlahodnejšie víno, ročník 30 – Ježišovo víno.
Nevieme ako sa voda premenila na víno. To totiž nie je podstatné. Starší na svadbe ho ochutnal a ženícha pochválil, že zachoval dobré víno až doteraz, i keď väčšinou býva zvykom, že to najlepšie sa dáva na začiatok pijatiky a keď si hostia už upili, tak sa dá to lacnejšie, podradnejšie. Všetci sú spokojní. Niektorí ani len netušia, že hrozila katastrofa, že hrozila hanba na plnej čiare.
Tu je pre nás ďalšie upozornenie. Nie všetci majú možnosť vidieť Ježišovo znamenie. Ani ženích, ani nevesta, ani rodina, ani starejší, nikto z nich to netušil. Svedkom Ježišovho znamenia bola len jeho Matka, sluhovia, učeníci a Sám Ježiš. Znamenie teda videl len ten, kto prosil, ten, kto bol svedkom, ten, kto slúžil a samozrejme ten, kto bol Darcom.
Na záver mi dovoľte zopakovať niekoľko dôležitých správ pre dnešný deň. Ježiša potrebujeme všetci. Bez rozdielu, či sme slabí, alebo sme na vrchole síl, ako tí svadobčania z nášho textu a zdanlivo nám nič nechýba. Ako členovia Kristovej cirkvi máme byť ostražití a pozorní k potrebám tých, ktorí sú okolo nás. Máme predvídať problémy a už dopredu sa za ne prihovárať u Toho, ktorý je darcom každého dobrého daru. Máme pamätať na to, že Pán Boh dáva oveľa viac ako prosíme a dáva to v hodine, ktorú uzná za vhodnú. Buďme poslušní slovám, ktoré nám vraví. Veď len tak sa môžeme stať svedkami Jeho zázrakov. Amen.
Milí bratia a drahé sestry, priatelia vo viere.
Evanjelista Ján vo svojej knihe zaznamenal sedem pozoruhodných príbehov, kde Pán Ježiš koná akýsi zázrak. Ján ich prevzal zo staršieho zdroja; z knihy, ktorá má pracovný názov kniha Znamení. Dnes sa budeme zaoberať prvým z týchto Mesiášskych znamení. Prvým z príbehov, ktoré nepopisujú len to, čo sa stalo, ale ktoré ukazujú, osvetľujú KTO je Pán Ježiš; a ktoré dokazujú Ježišovu božskú moc. V tom dnešnom sa dozvedáme, že učeníci uverili. Kiež to pomôže i našej viere.
Vo väčšine príbehov Pán Ježiš stretá spodinu. Vidíme ho ako stretáva chudákov; chorých ľudí, ktorých uzdravuje; hladných, ktorých sýti; malomocných, ktorých očisťuje; rodičov a pánov, ktorým niekto blízky umiera. Väčšinou sa na neho obracajú tí, ktorí sa už nemajú na koho obrátiť. Ako napríklad mrzák pri rybníku Betesda, ktorý doslova nemal človeka, ktorý by ho hodil do vody, aby zázračne ozdravel. Takéto príbehy nás vedú k myšlienke, že Ježiša, že Pána Boha, potrebujú len tí slabí. Tí, čo sú na dne. Tí, čo sú v naozaj zúfalej situácii. A to nás môže zviesť z cesty. Povieme si, keďže na tom, pravdupovediac, až tak zle nie sme, tak Pána Boha nepotrebujeme. Dnešný príbeh nám ale ukazuje, že tomu tak úplne nie je.
Sledujeme Ježiša, ktorý je na svadbe. Svadba je honosná udalosť. Nevieme na koho svadbe. Nepochybne nie na svojej. Je jasné, že je tam pozvaný ako hosť. Určite ste už boli na nejakej svadbe, alebo ste organizovali tú svoju. Väčšinou sú ľudia veselí, radujú sa. Ženích, nevesta, rodičia, priatelia, rodina. Všetko je tip-top. Jedla a vína je vyše hlavy. Nasleduje jeden chod za druhým. Dokonalá logistika. Každý má svoje miesto, svoj pohár, svoj tanier. Proste úžasná svadba.
Avšak schyľuje sa ku katastrofe. Podľa zvyklostí, trvala svadba sedem dní. A zdá sa, že dochádza víno. To bude hanby! Svadba bez vína! To nech nám je výstrahou! Akokoľvek dobre veci vyzerajú, a zdá sa, že všetko bez problémov zvládame…; aj keby sme boli zdraví, finančne za vodou, plní elánu a síl…, stačí maličkosť, malé zaváhanie, chybička a veci sa rozpadnú. Šťastie je preč. Zo svadobnej radosti sa stáva udalosť, na ktorú sa všetci snažia rýchlo zabudnúť.
Ale Ježišova matka si toto nebezpečenstvo všimla. Videla, že víno sa míňa a bežala za Ježišom. Prihovára sa mu:„ Nemajú víno.“ Evanjelista Ján ju nenazýva menom, neoslovuje ju: Mária, a tým vyjadruje to, že Ježišova matka v príbehu niekoho zastupuje. Zastupuje cirkev. Cirkev - podľa vzoru Márie - má byť pozorná voči potrebám tých, ktorí sú okolo. Cirkev sa nesmie tešiť z toho, keď sa ľuďom nedarí: keď upadajú do hanby, keď im dochádza víno – skrátka, keď dochádzajú sily, energia, keď dochádza dych – v manželstve, v rodine, v práci; keď dochádza chuť do života, keď viera bledne. Práve naopak. Cirkev má byť pozorná voči nástrahám, má hľadať pomoc skôr než je pozde. Úlohou cirkvi, teda teba i mňa, je modliť sa za druhých, byť pozorní a vidieť problémy skôr než sa ukážu v plnej sile!
Všimnime si ale, ako na Máriu reaguje Ježiš. Čo ťa do mňa žena? Čo odo mňa chceš? Čo s tým máme spoločné? Ježiš ju odmieta. Oslovuje ju tvrdo: žena. Nie azda, aby ženy ponižoval. Ale preto čo nasleduje: „Ešte neprišla moja hodina.“ Aby dal jasne najavo, že On má plány, ktoré žena nepozná. Jeho Otec má s Ježišom plány, ktoré ešte majú čas. A do ktorých ani túto ženu, hoci mu je matkou, nič nie je. Jeho hodina ešte neprišla. Hodina, kedy naplno Ježiš zjaví svoju moc. Hodina, keď Ježiš skríkne dokonané je! Hodina, kedy zomrie i samotná smrť; hodina keď stotník pod krížom oslavuje Boha a vraví: naozaj tento človek je spravodlivý! Tento je naozaj Syn Boží. Ešte neprišla hodina jeho slávneho vzkriesenia.
Zdá sa, že matke a Ježišovi ide o dve rozdielne veci. Matka sa snaží zachrániť ženícha – možno blízkeho príbuzného – pred hanbou, ktorá by nastala hneď teraz. Ježiš však vidí viac dopredu. Každý akoby smeroval k inému cieľu. Ona má pred očami to, čo je viditeľné – tu a teraz! Ježišovi však ide o to, aby učeníkom zjavil svoju moc a slávu. Cirkev sa často prihovára za vyriešenie bezprostrednej núdze, chceme často vyriešiť aktuálny problém: „Nemajú víno!“. Ježiš ale hľadí ďalej. Jemu ide o väčšie veci, ako len o víno.
Áno, Pán Ježiš vidí ten problém. „Nemajú víno.“ Ale nie je predsa automat na žuvačky. Nefunguje tak, že keď na neho vrhnete nejakú tú modlitbičku, či dve, hneď z neho vypadne riešenie. Tak i tu sa dokazuje ako Boží syn. On rozhoduje, kedy je tá správna hodina, aby zasiahol! Nie jeho matka. Pán Boh sa nenechá manipulovať. Preto to ostré oslovenie. Ešte neprišla JEHO hodina.
Často to vidíme podobne ako Mária. Tušíme, že Kristus má od Boha nesmiernu moc a predstavujeme si, ako by sme ju vedeli krásne využiť, ako by mohol pomôcť, čo všetko by mohol zmeniť, koho každého by mohol zachrániť. Spomeňte si na svoje modlitby. O čo prosíme? Tu nás niečo bolí, tam nás niečo tlačí. S tým či s oným si nevieme rady. Prosíme akoby o výpomoc! Ako Mária! „Nemajú vína.“ Pane, pomôž trošičku. Chceme Pána Boha za dobrého pomocníka. Chceme ho ako stroj na zázraky, keď to s nami ide z kopca. Chceme ho ako tabletku proti každej bolesti, proti každej chorobe. Chceme ho ako garanta toho, že nebudeme musieť trpieť núdzu.
Ježiš nevraví, že nepomôže! Pán Boh odpovie kedy chce a ako chce. Avšak to, čo On ponúka sa často míňa s tým, čo my chceme. My chceme záplatu, On ponúka nový odev. My chceme dobrého pomocníka, On chce byť našim dobrým Pánom. My chceme zázraky, On nám ponúka znamenia toho, že je s nami. My chceme tabletku proti bolesti, On spôsobuje to, že nebudeme trpieť večne. My chceme pomoc v núdzi, On nám ponúka úplne nový život. My chceme víno. On ponúka záchranu od hriechov a večný život. My to chceme teraz, On to dáva kedy chce, keď príde JEHO hodina. Niekomu až na konci vekov.
Späť k textu. Máriina reakcia na Ježišovo odmietnutie nás môže zaskočiť ešte viac ako tá Ježišova. Odpovedá: „Urobte všetko, čo vám povie.“ To je príklad i pre nás. I v čase, keď sa nám zdá, že Ježiš naše prosby odmieta vypočuť, máme stále pevne veriť, že ON predsa vie, čo je pre nás najlepšie. Máme pevne veriť Slovu, ktoré nám hovorí. Máme usilovne konať to, čo nám povie. A potom sa budú diať zázraky.
Všimnite si, že sluhovia Ježiša poslúchajú do bodky. Nespochybňujú Ho, keď im prikazuje naťahať zo studne 240 alebo až 480 litrov vody v kraji, kde je voda vzácnosť. Sluhovia nedostali úplne ľahkú úlohu. Ale idú poslušne. I keď sa im to možno javí nezmyselné. Veď si to predstavte: je treba zaobstarať ďalšie víno, a miesto toho, aby šli a kúpili ho vo vedľajšej dedine, alebo od susedov, od hocikoho… Oni majú naťahať niekoľko hektolitrov vody. To je napomenutím pre nás všetkých. Keď sa dejú božie divy, človek sa pritom namaká. A ešte sa mu aj môže zdať, že robí čosi nezmyselné. Zázraky sa dejú tam, kde nás Pán Boh k niečomu volá, kde my ochotne, bez mudrovania, ideme a poslúchame jeho slovo do bodky, napriek tomu, že sa nám to môže javiť nezmyselné. Či naozaj máme odpúšťať tým, ktorí nám ublížili? Skutočne máme nastaviť druhé líce? Máme byť poslušní jeho zákonu? Nemám kradnúť? Mám milovať tých hriešnikov, mojich nepriateľov? Mám vravieť o Bohu ľuďom, ktorých to nezaujíma? Vážne mám pomáhať tam, kde si to nikto neváži? Mám slúžiť, keď za to nedostanem nič? Ozaj sa mám modliť, keď sa zdá, že moje modlitby nie sú vypočuté? Mám čítať tú bibliu, keď je tak veľmi čudná a vôbec jej nerozumiem? Skutočne? Presne tak. Pretože, práve tam, kde sa usilovne a poslušne nosí voda do 6 kamenných nádob, práve tam vzniká to najlahodnejšie víno, ročník 30 – Ježišovo víno.
Nevieme ako sa voda premenila na víno. To totiž nie je podstatné. Starší na svadbe ho ochutnal a ženícha pochválil, že zachoval dobré víno až doteraz, i keď väčšinou býva zvykom, že to najlepšie sa dáva na začiatok pijatiky a keď si hostia už upili, tak sa dá to lacnejšie, podradnejšie. Všetci sú spokojní. Niektorí ani len netušia, že hrozila katastrofa, že hrozila hanba na plnej čiare.
Tu je pre nás ďalšie upozornenie. Nie všetci majú možnosť vidieť Ježišovo znamenie. Ani ženích, ani nevesta, ani rodina, ani starejší, nikto z nich to netušil. Svedkom Ježišovho znamenia bola len jeho Matka, sluhovia, učeníci a Sám Ježiš. Znamenie teda videl len ten, kto prosil, ten, kto bol svedkom, ten, kto slúžil a samozrejme ten, kto bol Darcom.
Na záver mi dovoľte zopakovať niekoľko dôležitých správ pre dnešný deň. Ježiša potrebujeme všetci. Bez rozdielu, či sme slabí, alebo sme na vrchole síl, ako tí svadobčania z nášho textu a zdanlivo nám nič nechýba. Ako členovia Kristovej cirkvi máme byť ostražití a pozorní k potrebám tých, ktorí sú okolo nás. Máme predvídať problémy a už dopredu sa za ne prihovárať u Toho, ktorý je darcom každého dobrého daru. Máme pamätať na to, že Pán Boh dáva oveľa viac ako prosíme a dáva to v hodine, ktorú uzná za vhodnú. Buďme poslušní slovám, ktoré nám vraví. Veď len tak sa môžeme stať svedkami Jeho zázrakov. Amen.
pondelok 12. januára 2015
Chlapec menom Ježiš
Dôvodom prečo je o Ježišovom detstve v evanjeliách tak málo správ je ten, že legiend o zázračných schopnostiach malého betlehemského dieťaťa bolo mimo Biblie mnoho. Až priveľa. Boli neuveriteľné. Nepravdivé. Napísané ľuďmi, ktorí nemali odkiaľ mať dôveryhodné informácie o Kristovom narodení. Paradoxne sa prvé herézy nepokúšali vyvrátiť Ježišovo Božstvo. Každá sa snažila dosvedčiť, že sa v jasličkách narodil mocný Boh. Avšak čo jeho ľudstvo? Lukášov text sa snaží všetky prehnané predstavy o Božom dieťati uviesť na pravú mieru. Áno Ježiš je Boží Syn, je pravý Boh; a ako potvrdili koncily a reformátori Ježiš je zároveň pravý človek.
Môžeme namietať, že i tento Lukášov príbeh je len legendou. Napokon ostatní evanjelisti o tejto udalosti mlčia. Lukáš ale svoj zdroj prezrádza - Mária „však uchovávala všetky jeho slová vo svojom srdci.“ Kto iný môže lepšie dosvedčiť, čo sa dialo počas Ježišovho detstva, ako práve jeho matka?
Toľko k otázkam, prečo je tento text v Biblii a čím je vlastne dôležitý. Čo však tento text hovorí, k čomu nás pozýva, k čomu nás vyzýva, aké otázky nám kladie, na čo upozorňuje?
Mária a Jozef boli zbožní židia. V čase Paschy – v čase pamiatky oslobodenia Izraelitov z egyptského otroctva, kedy si židia pripomínajú, že Boh „prekročil“ domy Izraelitov, ušetril ich a zachránil pred anjelom smrti – Mária a Jozef navštevovali Jeruzalemský chrám. Robili tak každý rok. Chodila i Mária, ktorá podľa predpisu nemusela. A tento krát vzali so sebou i dvanásťročného Ježiša. Chlapci mali povinnosť navštevovať chrám až od trinástich. Takže tam ide Ježiš predčasne, v čase, keď nemusí.
Všetko sa zdalo byť v poriadku, ba až prehnane dokonalé. Rodičia vedú dieťa do chrámu. A tým dávajú príklad i nám – učia nás privádzať do zhromaždenia nielen svoje manželky, manželov, partnerov, ale i naše deti, tiež našich teenagerov – synov, dcéry, vnukov i vnučky.
Avšak títo bohabojní manželia, nábožní ľudia sa vracajú domov z kostola, teda z chrámu - a deje sa čosi nemysliteľné. Prejdú celý deň cesty – bez toho, aby vedeli, kde je Ježiš. A tu je prvá výstraha i pre nás, bratia a sestry. Koľko dní kráčame bez toho, aby sme vedeli, kde je Ježiš? Koľko krát uplynú dni, kým si spomenieme na ten najcennejší dar, ktorý sme dostali? Kým si spomenieme na Ježiša?! Tragédia tohto príbehu je v tom, že bohabojní zabudli na Ježiša. Bohabojní šli s prúdom veriacich, a pritom sa Ježišovi vzďaľovali. On ostával kdesi tam v diaľke a oni si šli vlastnou cestou. Kde sme zabudli Ježiša? To je otázka, ktorá rezonuje týmto príbehom. Kde sme ho nechali? A to je otázka pre Teba i pre mňa, milý brat, milá sestra. Ako je možné, že Neho zabúdame?
Aby sme ospravedlnili Máriu a Jozefa, môžeme povedať, že predsa vedeli, že Ježiš musí byť kdesi v tom zástupe. Možno s inými deťmi, možno s príbuznými, či priateľmi. A z toho by sme potom mohli odvodiť i naše ospravedlnenie. Veď predsa vieme, že Ježiš je v tej cirkvi, je v kostole, je určite s našim dedkom, či iným zbožným príbuzným, je s našim dobrým priateľom, alebo známym. Ale to nestačí! Mária s Jozefom si mohli povedať, určite je kdesi tu, keď ho budeme potrebovať až potom ho budeme hľadať. A tak i nás to zvádza povedať si, keď ho budeme potrebovať, zájdeme za niekým, kto by ho mohol poznať. Ale pozor! Veď si spomeňte! Keď ho Mária s Jozefom začali hľadať, nemohli ho nájsť. Lebo tam nebol. A trvalo to dlho, kým ho našli! Stratili Ježiša z očí a potom ho nevedeli dlho nájsť. A to sa môže stať i nám keď svoj pohľad nebudeme mať upriamený na Ježiša Krista. Môže sa stať, že ho niekedy neskôr budeme chcieť nájsť ale zúfalo zistíme, – tak ako Ježišovi rodičia – že on tam nie je. Zistíme, že to moje spoločenstvo cirkvi ho už dlho nevidelo, že ten náš zbožný príbuzný, či priateľ s ním v kontakte nie je. Veta: Ježiš musí byť kdesi v tom zástupe veriacich, je nebezpečná. Žiaľ, stáva sa, že práve tam Pán Ježiš nie je. Možno sme to už zažili. Obrátili sme sa s niečím na kresťanov a boli sme odmietnutí – akoby tí kresťania žili bez Krista. Je v našom spoločenstve Kristus prítomný? Je viditeľný v našich vzťahoch? V našich rodinách? V našom postoji k ľuďom? Máme ho pred očami? Nasledujeme ho? Alebo sa spoliehame slepo, že tu kdesi musí byť?
Radostná správa je, že Mária s Jozefom, Ježiša po niekoľkých prebdených nociach skutočne našli. Síce to trvalo, síce si to museli – v zúfalstve nad strateným dieťaťom – odtrpieť. Ale našli ho. Kde? V Chráme! Ako rád by som použil paralelu, že ho našli v kostole, a že i my ho môžeme nájsť v kostole. Áno, môže to byť pravda. Mala by to byť pravda. Ak platí nasledovné slovo dvanásťročného, nedospelého Ježiša: „Ako to, že ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že sa mám zaoberať tým, čo patrí môjmu Otcovi?“. Česká ekumenická biblia má krásny preklad: „Což jste nevěděli, že musím být tam, kde jde o věc mého Otce?“ A skutočne Ježiša Krista nachádzame tam, kde ide o vec Hospodinovu. Tam, kde ide o vec tých, ktorí sú v duchu svätom nazývaní deťmi Božími. Ježiš je tam, kde ide o Hospodina. Kde ide o Jeho slovo.
Ježiša to ťahalo naspäť do chrámu, pretože tam boli učitelia zákona. Tam sa všetci zaoberali Božím slovom. To bolo tým lákadlom, pre mladého Ježiša. Preto sa v príbehu javí ako mladý chuligán, ktorý neposlúcha svojich rodičov. A naozaj. I v Skutkoch Apoštolských Pavol vraví, že máme poslúchať viac Boha ako ľudí. A to je presne to, čo mladý Ježiš robí. Autorita rodičov je dôležitá. To nie, že nie. Ale Božia autorita je nadradená. Autorita rodičov, starých rodičov, učiteľov, farárov je vždy podriadená autorite Božej. Rodičia ho ťahali preč od Slova. Ježiš sa zachová správne. Počúva svojho rodiča – svojho Boha. Ide tam, kde znie Jeho slovo. Kiež by i v našich kostoloch zaznievalo slovo, ktoré by nás priťahovalo. Slovo pravdivé a čisté. Za to sa prosím nezabúdajme modliť.
V prvom čítaní sme počuli príbeh o mladom Samuelovi, ktorému sa Hospodin prihováral. On si však, ako vieme, nezvolil svoj osud sám. Jeho matka ho dala do chrámovej služby. Bol tam akoby nedobrovoľne. A napriek tomu mu zaznelo slovo. To nech je útechou všetkým, ktorí chodia do kostola akoby nedobrovoľne. Naopak mladého Ježiša to ťahá do chrámu až tak, že dobrovoľne zanecháva rodičov a náhli sa učiť sa Božiemu Slovu. Samuel mal skvelého učiteľa - Eliho. A čo mladý Ježiš? Ježiš sa tiež učí. Čože? I Ježiš sa učí? Niektorí vykladači Písma sa snažia poukázať na to, že je to práve Ježiš, kto vyučuje učiteľov zákona. Dokazovali to najmä vetou: „Všetci, čo ho počúvali, boli ohromení jeho rozumnosťou a odpoveďami. “ Ale naozaj platí to ľudské, že nikto učený z neba nespadol. Ani Pán Ježiš. I on ako pravý človek sa musel vzdelávať. Sedel medzi učiteľmi a pýtal sa. Nie, že by ich skúšal. Ale bol zvedavý. Zaujímal sa o Slovo. Síce dostal do vienka múdrosť a vzácne porozumenie zákonu, ktorými ohromoval všetkých, ktorí ho počúvali, no i tak sa Božiemu zákonu musel naučiť. Toto je ďalší bod, ktorým sa Lukáš snaží vymedziť voči heretikom. Áno, Ježiš je pravý Boh, áno ako pravý človek si to tiež musel v škole odmakať. To je príklad i pre nás, aby sme študovali a študovali a študovali. Aby sme sa nikdy neprestali pýtať, aby sme nikdy neprestali Božie slovo skúmať.
Na záver mi dovoľte zopakovať niekoľko výziev – možno triviálnych, ale kľúčových, ktorými nás chce Pán Boh osloviť: Verme v Pána Ježiša. On nie je len Bohom, ktorý by sa len hral na našu záchranu. On si naše ľudstvo skutočne odžil na vlastnej koži. Majme Krista pred očami. Dajme pozor. Aj my, zbožní ľudia, sa môžeme pozabudnúť a ocitnúť sa v zástupe, ktorý kráča smerom od Boha. Nespoliehajme sa, že ho vždy nájdeme v zástupe kresťanov. Prichádzajme priamo ku zdroju. Tam kde to lákalo i mladého Ježiša. K Božiemu Slovu. To študujme. O to prosme. A privádzajme k nemu i naše deti a priateľov. Amen.
sobota 11. októbra 2014
O Holuboch, kombajne a tráve
Mt 6, 24-34
Milí bratia, drahé sestry. Dnešný text začína slovami o tom, že nemôžeme slúžiť Bohu i majetku zároveň. Je to známa vec. Snáď sa medzi nami nenájde ani jeden, kto by s týmto Ježišovým výrokom nesúhlasil. Majetku neslúžime. Veď toho napokon až tak veľa nemáme. Či azda môže i nemajetný človek slúžiť majetku? Môže. A deje sa to. I dnes. I medzi nami. Pán Ježiš rieši otázku: Komu slúžiš? O čo sa staráš? Čo je pre teba prioritou?
Pán Ježiš nás v prečítanom texte 5x vyzýva k tomu, aby sme nemali starosti. Čo znamená nemať starosti. To sloveso, jak v originále, tak i v češtine a slovenčine má dva významy. Ten prvý je: postarať sa o niečo – v zmysle: niečo zabezpečiť, zaobstarať - trebárs mäso na nedeľný vývar. Čosi zhromaždiť, urobiť zásoby. Ale má to i druhý význam. Znamená tiež: robiť si starosti – strachovať sa o niečo, báť sa o niečo. Múdri Boží mužovia, ktorí Bibliu študujú do posledného znaku sa vzácne zhodujú na tom, že Ježiš má na mysli práve tento druhý význam. Robiť si starosti – znepokojovať sa, mať neistotu o to či prežijem.
Nerobte si starosti. Nebojte sa. Pán Ježiš používa obraz vtákov na nebi. Každý si to dokáže predstaviť. Mne sa vynára spomienka, keď som ako chlapec naháňal holuby v parku. Vyzerali tak bezstarostne. Len si poletovali sem sa tam. Cupitali po chodníku a kŕmili sa chlebom, ktorý im hádzala stará pani, ktorá sedela na neďalekej lavičke. Je to veľmi milé spomienka. Vždy som ale rozmýšľal nad tým, akú majú tie holuby funkciu. Prečo tu sú? Prečo ich Pán Boh stvoril. Aký majú účel? Ešte stále neviem aká je odpoveď. A predsa Pán Ježiš používa takéhoto vtáčika, trebárs holuba, a to aby povedal čosi dôležité: Holub neseje, nežne, nezhromažďuje obilie do sýpok, a predsa náš nebeský Otec holuba živí. Máme azda aj my prestať sadiť? Máme prestať robiť zásoby? To by bolo nemúdre. Predstava, že vtáky sa o nič nestarajú je scestná. Nezlučuje s ornitologickými poznatkami, ktoré máme dnes k dispozícii. Bratia a sestry, Pán Ježiš poukazuje na čosi iné. Hovorí: Moji milí, vy máte pole, máte zrno, stodoly. Tento vtáčik, nič z toho nemá. Nemá žiadne istoty. A predsa sa nesťažuje, že by mal málo. Neprepadá panike, že má v stodole už len jedno vrece zrna. Skúsme si spomenúť, čo je pre nás tou istotou. Pre niekoho je to štangľa salámy v chladničke – istota, že mám čo jesť. Pre iného sú tou istotou úspory – pekne nazhromaždené kdesi v bezpečí - trebárs v banke, alebo v pozemkoch či budovách, ktoré vlastní. Alebo je to vaše auto, či chalupa. Proste istota, že mám. Bratia a sestry, máme množstvo výhod, množstvo istôt oproti tým vtáčikom, ktorí nemajú ani tú sejačku, ani kombajn, ani stodolu.
A Pán Ježiš ide ďalej: Ak tieto vtáky, ktorých účel vám nie je úplne jasný, stoja Pánu Bohu za námahu - aby ich stvoril, aby ich dennodenne živil, trebárs i rukami tej starej ženy v parku, o čo viac je mu vzácnejší človek? Ak sa Pán Boh s láskou stará o toho špinavého mestského holuba, o čo viac, o čo lepšie sa postará o mňa?
Pán Ježiš nás vyzýva, nerob si starosti o budúcnosť. Netráp sa ňou. Je to márne. Nevedie to k ničomu. A predsa nám je to tak strašne blízke. Sužovať sa, čo bude o rok? Zvlášť pálčivé je to teraz v cirkvi. Čo bude s našim zborom o 5 rokov, o 10 rokov. Čo bude s ČCE o 30 rokov. Sú to vážne otázky, ktorým máme venovať pozornosť. Určite. Ale nie do tej miery, aby nám obava o vlastné prežitie zastrela pohľad, a aby nám bránila v tom, čo je našim poslaním. Robiť si starosti je márne, nevedie to k ničomu.
Milí bratia, drahé sestry. Dnešný text začína slovami o tom, že nemôžeme slúžiť Bohu i majetku zároveň. Je to známa vec. Snáď sa medzi nami nenájde ani jeden, kto by s týmto Ježišovým výrokom nesúhlasil. Majetku neslúžime. Veď toho napokon až tak veľa nemáme. Či azda môže i nemajetný človek slúžiť majetku? Môže. A deje sa to. I dnes. I medzi nami. Pán Ježiš rieši otázku: Komu slúžiš? O čo sa staráš? Čo je pre teba prioritou?
Pán Ježiš nás v prečítanom texte 5x vyzýva k tomu, aby sme nemali starosti. Čo znamená nemať starosti. To sloveso, jak v originále, tak i v češtine a slovenčine má dva významy. Ten prvý je: postarať sa o niečo – v zmysle: niečo zabezpečiť, zaobstarať - trebárs mäso na nedeľný vývar. Čosi zhromaždiť, urobiť zásoby. Ale má to i druhý význam. Znamená tiež: robiť si starosti – strachovať sa o niečo, báť sa o niečo. Múdri Boží mužovia, ktorí Bibliu študujú do posledného znaku sa vzácne zhodujú na tom, že Ježiš má na mysli práve tento druhý význam. Robiť si starosti – znepokojovať sa, mať neistotu o to či prežijem.
Nerobte si starosti. Nebojte sa. Pán Ježiš používa obraz vtákov na nebi. Každý si to dokáže predstaviť. Mne sa vynára spomienka, keď som ako chlapec naháňal holuby v parku. Vyzerali tak bezstarostne. Len si poletovali sem sa tam. Cupitali po chodníku a kŕmili sa chlebom, ktorý im hádzala stará pani, ktorá sedela na neďalekej lavičke. Je to veľmi milé spomienka. Vždy som ale rozmýšľal nad tým, akú majú tie holuby funkciu. Prečo tu sú? Prečo ich Pán Boh stvoril. Aký majú účel? Ešte stále neviem aká je odpoveď. A predsa Pán Ježiš používa takéhoto vtáčika, trebárs holuba, a to aby povedal čosi dôležité: Holub neseje, nežne, nezhromažďuje obilie do sýpok, a predsa náš nebeský Otec holuba živí. Máme azda aj my prestať sadiť? Máme prestať robiť zásoby? To by bolo nemúdre. Predstava, že vtáky sa o nič nestarajú je scestná. Nezlučuje s ornitologickými poznatkami, ktoré máme dnes k dispozícii. Bratia a sestry, Pán Ježiš poukazuje na čosi iné. Hovorí: Moji milí, vy máte pole, máte zrno, stodoly. Tento vtáčik, nič z toho nemá. Nemá žiadne istoty. A predsa sa nesťažuje, že by mal málo. Neprepadá panike, že má v stodole už len jedno vrece zrna. Skúsme si spomenúť, čo je pre nás tou istotou. Pre niekoho je to štangľa salámy v chladničke – istota, že mám čo jesť. Pre iného sú tou istotou úspory – pekne nazhromaždené kdesi v bezpečí - trebárs v banke, alebo v pozemkoch či budovách, ktoré vlastní. Alebo je to vaše auto, či chalupa. Proste istota, že mám. Bratia a sestry, máme množstvo výhod, množstvo istôt oproti tým vtáčikom, ktorí nemajú ani tú sejačku, ani kombajn, ani stodolu.
A Pán Ježiš ide ďalej: Ak tieto vtáky, ktorých účel vám nie je úplne jasný, stoja Pánu Bohu za námahu - aby ich stvoril, aby ich dennodenne živil, trebárs i rukami tej starej ženy v parku, o čo viac je mu vzácnejší človek? Ak sa Pán Boh s láskou stará o toho špinavého mestského holuba, o čo viac, o čo lepšie sa postará o mňa?
Pán Ježiš nás vyzýva, nerob si starosti o budúcnosť. Netráp sa ňou. Je to márne. Nevedie to k ničomu. A predsa nám je to tak strašne blízke. Sužovať sa, čo bude o rok? Zvlášť pálčivé je to teraz v cirkvi. Čo bude s našim zborom o 5 rokov, o 10 rokov. Čo bude s ČCE o 30 rokov. Sú to vážne otázky, ktorým máme venovať pozornosť. Určite. Ale nie do tej miery, aby nám obava o vlastné prežitie zastrela pohľad, a aby nám bránila v tom, čo je našim poslaním. Robiť si starosti je márne, nevedie to k ničomu.
Veď kto z nás si môže svojou ustarostenosťou predĺžiť život čo len o jediný lakeť? Úprimne verím, že to nie je výčitka! Je to upokojenie. Zaujímave, že lakeť, alebo piaď, je diaľková miera – nie časová. Ten počet lakťov, krokov, kilometrov, ktoré prejdeme nemáme vo vlastných rukách, teda nohách. Tú svoju životnú púť nemáme vo svojich rukách. A je to takto dobre. Pán Ježiš nám pripomína, že Pán Boh je ten, kto rozhoduje o počte mojich lakťov! Nie len mojich. Ale aj mojej rodiny. Mojich priateľov. Mojej cirkvi. A to je istota!
Ďalší obraz, ktorý Pán Ježiš používa sú pekné poľné kvietky. A tvorí to krásnu paralelu k vtáčikom. Nie len o živočíchy ale dokonca i o rastlinky sa Pán Boh stará. Zaujímavé je, že ani o toho holuba ani o trávu, ktorá rastie na lúke či v parku sa človek nijak zvlášť nestará. Ale Bohu záleží aj na tej trávičke, ktorá dnes vyrástla, zazelenala sa a zajtra tu nebude, lebo ju spáli slnko. Aspoň pri tej poľnej ľalii Pán Ježiš vysvetľuje na čo je vlastne dobrá – hodia ju do pece, aby bolo teplo. Narozdiel od toho holuba, z ľalie má človek aký-taký úžitok. Úprimne, s ohľadom na funkčnosť by bolo jedno – nezáležalo by na tom, či je ľalia pekný kvietok, alebo škaredý kus trávy. Ľalia nepotrebuje byť pekná nato, aby v peci dobre horela. A predsa je pozoruhodné, že Pán Boh venuje enormné úsilie na to, aby bola krásna; aby bola jedným z najkrajších kvietkov! Ani nadmieru bohatý Šalamún nemal také šaty, ako dáva Pán Boh tejto kvetinke. Až by sme mohli povedať, že ju oblieka v márnotratnej štedrosti. Či to ľalia potrebuje? Nepotrebuje. A predsa jej to Pán Boh dá.
To je i pre nás skvelá správa! Pán Boh dáva oveľa viac ako potrebujeme! O čo vzácnejší je človek než ľalia? Spomeňme ešte raz na Šalamúna. V prvej knihe kráľov, prosí Šalamún Hospodina o poslušné srdce a schopnosť rozoznávať medzi dobrým a zlým. A čo dostal od Hospodina? To všetko a omnoho viac! Hospodin mu dáva i to, o čo nežiadal – bohatstvo i slávu. Márnotratná štedrosť! To je istota.
Pán Ježiš svoje publikum nazýva malovernými. Tento termín je pravdepodobne Ježišov objav, nikde inde sa nevyskytuje. Pôsobí trochu urážlivo. Znamená to: Tak teda veríte, ale nejak málo?! Veď máte toľko skúseností! Toľko ste toho s Hospodinom, toľko ste toho so Mnou zažili. Toľko veci ste videli na vlastné oči. Toľko zmien v životoch ľudí okolo vás. Tak teda, veríte alebo nie? Keď veríte, prečo sa radšej spoliehate na ten svoj majetok? Slúžite mne, slúžite Bohu? Alebo slúžite mamonu? Nedá sa slúžiť dvom pánom naraz. To proste nejde. Majetku, mamonu slúžia pohania. Tí iné nevedia. Nemôžu inak. Komu by slúžili, keď Bohu neveria? Na koho by sa mali spoľahnúť, keď Boha neznajú? Nemôžu inak! Musia sa pachtiť za peniazmi, musia sa pachtiť za majetkom, za postavením. Veď nik iný im nepomôže! Keďže v Boha neveria, nemajú kto by im pomohol. Rodina? Tá rozvrátená? Možno. Priateľ? Možno. Zištne? Možno.
Kde hľadám istoty? Na koho, na čo sa spolieham? Na seba, na manželku, na rodičov, na majetok? To je tá základná otázka, ktorú Pán rieši týmto preslovom. Kto je tvoj pán? Je to pokrm, ktorý ťa sýti? Alebo Hospodin, kto ťa sýti? Sú to šaty, ktoré ťa robia človekom? Alebo Hospodin, kto ťa robí človekom. Pán vraví: Hľadajte najprv kráľovstvo Božie, to ostatné bude pridané. Otázkou je: čo je v tvojom živote, v mojom živote – základom, prioritou? Čo je tým, čo bude pridané? Čo je základom a čo akousi nadstavbou, či bonusom. Čo je to potrebné a čo je nadštandard, čo je tým prídavkom. Čo je to „čosi naviac“ - tým, po čom sa tak ženieme?
Ďalší obraz, ktorý Pán Ježiš používa sú pekné poľné kvietky. A tvorí to krásnu paralelu k vtáčikom. Nie len o živočíchy ale dokonca i o rastlinky sa Pán Boh stará. Zaujímavé je, že ani o toho holuba ani o trávu, ktorá rastie na lúke či v parku sa človek nijak zvlášť nestará. Ale Bohu záleží aj na tej trávičke, ktorá dnes vyrástla, zazelenala sa a zajtra tu nebude, lebo ju spáli slnko. Aspoň pri tej poľnej ľalii Pán Ježiš vysvetľuje na čo je vlastne dobrá – hodia ju do pece, aby bolo teplo. Narozdiel od toho holuba, z ľalie má človek aký-taký úžitok. Úprimne, s ohľadom na funkčnosť by bolo jedno – nezáležalo by na tom, či je ľalia pekný kvietok, alebo škaredý kus trávy. Ľalia nepotrebuje byť pekná nato, aby v peci dobre horela. A predsa je pozoruhodné, že Pán Boh venuje enormné úsilie na to, aby bola krásna; aby bola jedným z najkrajších kvietkov! Ani nadmieru bohatý Šalamún nemal také šaty, ako dáva Pán Boh tejto kvetinke. Až by sme mohli povedať, že ju oblieka v márnotratnej štedrosti. Či to ľalia potrebuje? Nepotrebuje. A predsa jej to Pán Boh dá.
To je i pre nás skvelá správa! Pán Boh dáva oveľa viac ako potrebujeme! O čo vzácnejší je človek než ľalia? Spomeňme ešte raz na Šalamúna. V prvej knihe kráľov, prosí Šalamún Hospodina o poslušné srdce a schopnosť rozoznávať medzi dobrým a zlým. A čo dostal od Hospodina? To všetko a omnoho viac! Hospodin mu dáva i to, o čo nežiadal – bohatstvo i slávu. Márnotratná štedrosť! To je istota.
Pán Ježiš svoje publikum nazýva malovernými. Tento termín je pravdepodobne Ježišov objav, nikde inde sa nevyskytuje. Pôsobí trochu urážlivo. Znamená to: Tak teda veríte, ale nejak málo?! Veď máte toľko skúseností! Toľko ste toho s Hospodinom, toľko ste toho so Mnou zažili. Toľko veci ste videli na vlastné oči. Toľko zmien v životoch ľudí okolo vás. Tak teda, veríte alebo nie? Keď veríte, prečo sa radšej spoliehate na ten svoj majetok? Slúžite mne, slúžite Bohu? Alebo slúžite mamonu? Nedá sa slúžiť dvom pánom naraz. To proste nejde. Majetku, mamonu slúžia pohania. Tí iné nevedia. Nemôžu inak. Komu by slúžili, keď Bohu neveria? Na koho by sa mali spoľahnúť, keď Boha neznajú? Nemôžu inak! Musia sa pachtiť za peniazmi, musia sa pachtiť za majetkom, za postavením. Veď nik iný im nepomôže! Keďže v Boha neveria, nemajú kto by im pomohol. Rodina? Tá rozvrátená? Možno. Priateľ? Možno. Zištne? Možno.
Kde hľadám istoty? Na koho, na čo sa spolieham? Na seba, na manželku, na rodičov, na majetok? To je tá základná otázka, ktorú Pán rieši týmto preslovom. Kto je tvoj pán? Je to pokrm, ktorý ťa sýti? Alebo Hospodin, kto ťa sýti? Sú to šaty, ktoré ťa robia človekom? Alebo Hospodin, kto ťa robí človekom. Pán vraví: Hľadajte najprv kráľovstvo Božie, to ostatné bude pridané. Otázkou je: čo je v tvojom živote, v mojom živote – základom, prioritou? Čo je tým, čo bude pridané? Čo je základom a čo akousi nadstavbou, či bonusom. Čo je to potrebné a čo je nadštandard, čo je tým prídavkom. Čo je to „čosi naviac“ - tým, po čom sa tak ženieme?
To, čo je podstatné. To Pán Boh dá. A to ostatné, ten prídavok k základu už nejak dopadne. O to sa nemáme starať. Boh vie, čo potrebujeme. Dá nám to. NIELEN v budúcnosti. NIELEN v tom posmrtnom živote. Ale i dnes. V jeho kráľovstve, ktoré môžeme žiť už dnes.
Bratia a sestry, skúsme si zrátať, čo od Pána Boha dostávame. Či je to málo? Hľadajme kráľovstvo. Ježiš je kráľ. Jeho hľadajme. On je istota! Tie pridané veci už nejako dopadnú. Amen.
Bratia a sestry, skúsme si zrátať, čo od Pána Boha dostávame. Či je to málo? Hľadajme kráľovstvo. Ježiš je kráľ. Jeho hľadajme. On je istota! Tie pridané veci už nejako dopadnú. Amen.
nedeľa 14. septembra 2014
Vy ste soľ zeme
Mt 5, 13
Drahé sestry, milí bratia. Dnes sa znovu budeme zaoberať textom, ktorý je až notoricky známy. Pán Ježiš nám hovorí: Vy ste soľ zeme! Nie, Pán Ježiš nerobí reklamnú kampaň Jeruzalemským solivarom. Opäť používa motív, ktorý je človeku blízky, dôverne známy, aby vyjadril čosi podstatné. Ale čo?
Pozrime sa na prvú otázku: Na čo je potrebná soľ? Múdri Boží mužovia, biblickí komentátori, našli od čias, kedy Pán Ježiš tento výrok vyslovil mnoho odpovedí. Na čo je teda potrebná soľ? Keby sme sa venovali každej z nich bolo by to nadlho. Spomeňme len dve. Soľ konzervuje. Soľ ochucuje.
Soľ konzervuje. V Ježišovej dobe bola chladnička úplne neznámym pojmom. Nikto ani len nesníval o tom, že raz bude možné dať kus čerstvého mäsa do bielej kovovej elektrickej krabice bez toho aby sa mäso pokazilo. Možno si pamätáte, či už sami alebo z rozprávania mám či starých mám, že kedysi sa mäso udržiavalo v dobrej kondícii inak. Starká vravievala, že mäso zvykli zalievať masťou a vo veľkých hrncoch ho spúšťali dolu do studne – kde boli ideálne podmienky - zima a tma. Izraelská klíma však takýto luxus neposkytovala. Teploty tam boli a sú neporovnateľne vyššie a studní – tých bolo ako šafranu. Židia teda používali to, čo mali poruke - Soľ. V tretej knihe Mojžišovej čítame, že každá spaľovaná obeť mala byť osolená. Bolo to praktické nariadenie – Soľ konzervuje. Inak povedané – Soľ zachraňuje pred hnilobou. Bráni tomu, aby sa mäso pokazilo.
Pán Ježiš hovorí: Vy ste soľ zeme! Mnohokrát počúvam od ľudí a častokrát sám seba prichytím pri tom, že kritizujeme dnešnú spoločnosť, dnešnú dobu, politikov, vládu, mesto, vlastnú cirkev – rozpoznávame, že je skazená. Každý sa dá kúpiť, každému ide o to svoje. Už to nie je také ako to bývalo. Kvalita potravín, zdravotnej starostlivosti, kultúry, mravy v spoločnosti. Všetko je akési skazené. Každý spomína rád na obdobie, kedy to bolo lepšie – za prvej republiky, niektorí dokonca po 25. rokoch demokracie túžia po komunizme. Lebo vraj bolo lepšie. Ale nebolo. Už vtedy to mäso smrdelo. Bratia a sestry. Zem je to mäso. Naša spoločnosť je to mäso. Naša rodina, priatelia, cirkev je to mäso. Vy ste tá soľ. My sme tá soľ. To rozpoznanie skazenosti je namieste. Kritika skazenosti je opodstatnená. Avšak dajme pozor. Keď nadávame na skazený svet, nadávame na vlastné zlyhanie. Sme soľ. Soľ v mäse pôsobí aktívne a zachraňuje pred hnilobou!
Určite sa vám už stalo, že ste prišli do styku s niečim skazeným. Zhnitý zemiak, pokazená šunka. Ten pohľad je na zaplakanie. Ten smrad sa nedá opísať. To skazené sa snažíme čo najskôr vyhodiť. Zbaviť sa toho. Veď čo už s tým? Podobne uvažuje i Hospodin v príbehu o Sodome z úvodných slov dnešnej bohoslužby. To mesto bolo superskazené. Ktovie nakoľko sa to podobalo Prahe? Všetci sa naň Pánu Bohu sťažovali, že je to otrasné mesto plné hnusných ľudí, plné zla a hriechu. Tak sa Hospodin rozhodol, že to mesto vyhodí, tak ako my vyhodíme plesnivý chlieb. Avšak Abrahám sa to dozvie a prosí Hospodina, aby to mesto zachoval. Veď sú tam určite aj dobrí, spravodliví ľudia. A Hospodin počúva a nechá sa presviedčať. A to je skvelá správa. Abrahám zjednáva až príde k číslu 10. A Hospodin sa nechá prehovoriť: „Pre desiatich ich nezahubím“. Avšak vieme ako to dopadlo. Hospodin tam nenašiel ani len tých desiatich. Preto to mesto bolo vyhodené. Kde niet soli, veci sa kazia a musia sa vyhodiť. Neprítomnosť soli, naša neprítomnosť, pôsobí skazenosť. Sodome chýbalo 10 zrniek soli a dopadla by inak.
Druhou vlastnosťou soli, je že soľ ochucuje dáva chuť. To netreba nijak zvlášť vysvetľovať. Robíme to celý život. Predstavte si. Ste v dobrej reštaurácii, objednáte si obľúbené jedlo. Spoločnosť je príjemná, tešíte sa na prvé sústo. Čašník vám jedlo donesie, v mojej predstave je to pečené kolienko, slinky sa vám zbiehajú, odkrojíte si prvý kúsok, položíte ho do úst a príde sklamanie. Koleno je síce výborné. Krásne prepečené, chrumkavá kožička, šťavnaté mäsko, cesnaková marináda. Ale chýba soľ. Soľnička je prázdna, pomôcť si neviete. Voláte čašníka, ten sa ospravedlňuje, že zásoby došli. A vy v tej chvíli dúfate, že je to len nočná mora, z ktorej sa rýchlo zobudíte. Ale nedeje sa tak. A vy ste hladní a musíte jesť ten pokrm, ktorý je výborný, a predsa nechutný, lebo v ňom chýba čosi veľmi, veľmi podstatné.
Soľ dáva chuť, bez nej je svet nechutný, nestráviteľný. Pán Ježiš hovorí, Vy ste soľ zeme. Sme naozaj tými, ktorí ochucujú? Sme tými, ktorí robia veci stráviteľnejšími? U nás doma v rodine? V bláznivom kolotoči v práci? V zbore? Alebo sme nemastní neslaní? Či inak. Komu znechucujem život?
Bratia a sestry, my sme tá soľ. My sme dostali ten Ochutený život – nový život v Ježišovi Kristovi! My sa máme deliť s tou chuťou. Máme ju podávať ďalej. Aby sa nestalo, že tí okolo nás žijú nechutný život, život bez chuti. Aby sa nestalo, že tí okolo nás budú bez chuti k životu. Lebo my sme tá soľ. A keď tam nie sme, tá chuť sa stráca.
Dnes sme krásne zhromaždení. Vidím niekoľko zrniek soli. A mám radosť. Keď sme spolu, je nám dobre. Rozumieme si. Teší nás vzájomná prítomnosť, úsmevy, rozhovory. Sme tu doma, v bezpečí. A tak to má byť. Avšak slanosť zrnka soli takto nevynikne. Aby soľ fungovala tak ako má, aby robila to, na čo je určená soľ nemôže ostať v soľničke. Pán Ježiš hovorí: Vy ste soľ zeme. V spoločnosti znejú mnohé hlasy proti kresťanstvu. Ľudia si neuvedomujú, že vieru v Ježiša Krista, ktorá chráni pred skazenosťou a ktorá dodáva životu chuť - naozaj potrebujú. Je to ako v rozprávke Soľ nad zlato. Jasné, že soľ nie je tak potrebná, tak vzácna, a tak hodnotná ako zlato... Ale. Ono sa to nakoniec všetko ukáže. Veď skúsme žiť mesiac bez soli! Až potom si ju budeme vážiť!
Nie len, že svet nerozpoznáva, že veriacich kresťanov potrebuje ako soľ, ale Často ani my sami nevieme, že nás naše okolie potrebuje. A tak zostávame uzavretí v Soľničke. Hovieme si v pohodičke, v bublinke, za sklenenými oknami modlitebne. Cirkev, ktorá sa uzatvára pred svetom, cirkev, ktorá nad svetom vyriekla svoj súd, cirkev, ktorá si vystačí sama so sebou je cirkev, ktorá neplní svoj účel – neslúži svojej dobe. Ale to je nesprávne pochopenie Ježišových slov! Pán Ježiš nehovorí: Vy ste soľ. Hovorí Vy ste soľ zeme! Nie sme tu sami pre seba, sme tu pre zem. Našou úlohou je dať čosi, čo jej nikto iný dať nemôže. Soľ sa nedá ničím nahradiť. Tu sme soľou. Ale čo vonku!?
„Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí slanú chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič súca, len ju vyhodiť, aby ľudia po nej šliapali.“ Čo teda znamená byť soľou? Na chvíľu opusťme výraz soľ. A skúsme tam doplniť slovo človek. Vy ste ľudia zeme. Ak ľudia stratia svoju ľudskosť, čím budú znovu poľudštení? Už nie sú na nič súci, len ich vyhodiť, aby ľudia po nich šliapali. Počujete to?
Teraz to už neznie tak vzdialene ako ten výrok o soli. Byť soľou, znamená byť človekom. Byť človekom takým, akým nás Pán Boh zamýšľal pri stvorení. Byť dobrým človekom. Autentickým človekom. Kresťanským slovníkom povedané byť blížnym.
Abrahám sa modlil za skazené mesto. Abrahám bol tou soľou. Bol človekom. Bol blížnym svojmu príbuznému Lótovi. A ako to krásne dopadlo! Lót bol zachránený! Abrahám bol soľou, bol človekom, bol blížnym mestu Sodoma. Prosil za nich. Bol veľmi blízko k ich záchrane. Kiež by tých zrniek soli tam bolo bývalo viac! Stačí štipka skutočných učeníkov na to, aby bolo zachránené okolie. Sodoma potrebovala desiatich. Koľkých potrebuje Praha? Koľkých moja rodina? Kancelária? Koľkých cirkev? Spomeňme i na Lóta z dnešného prvého čítania. I on bol jedným zrnkom soli. Vlastne bol jediným zrnkom. Aj On sa modlil a prosil za malinké mestečko Cóar. A Hospodin ho vypočul.
Bratia a sestry, byť soľou zeme znamená aktívne bojovať proti hnilobe. Znamená to otvárať sa svetu okolo nás a dávať mu jedinečnú chuť. Byť soľou zeme znamená byť človeku človekom, byť blížnym. Znamená to prosiť za zem. Akou soľou som ja? Amen.
Drahé sestry, milí bratia. Dnes sa znovu budeme zaoberať textom, ktorý je až notoricky známy. Pán Ježiš nám hovorí: Vy ste soľ zeme! Nie, Pán Ježiš nerobí reklamnú kampaň Jeruzalemským solivarom. Opäť používa motív, ktorý je človeku blízky, dôverne známy, aby vyjadril čosi podstatné. Ale čo?
Pozrime sa na prvú otázku: Na čo je potrebná soľ? Múdri Boží mužovia, biblickí komentátori, našli od čias, kedy Pán Ježiš tento výrok vyslovil mnoho odpovedí. Na čo je teda potrebná soľ? Keby sme sa venovali každej z nich bolo by to nadlho. Spomeňme len dve. Soľ konzervuje. Soľ ochucuje.
Soľ konzervuje. V Ježišovej dobe bola chladnička úplne neznámym pojmom. Nikto ani len nesníval o tom, že raz bude možné dať kus čerstvého mäsa do bielej kovovej elektrickej krabice bez toho aby sa mäso pokazilo. Možno si pamätáte, či už sami alebo z rozprávania mám či starých mám, že kedysi sa mäso udržiavalo v dobrej kondícii inak. Starká vravievala, že mäso zvykli zalievať masťou a vo veľkých hrncoch ho spúšťali dolu do studne – kde boli ideálne podmienky - zima a tma. Izraelská klíma však takýto luxus neposkytovala. Teploty tam boli a sú neporovnateľne vyššie a studní – tých bolo ako šafranu. Židia teda používali to, čo mali poruke - Soľ. V tretej knihe Mojžišovej čítame, že každá spaľovaná obeť mala byť osolená. Bolo to praktické nariadenie – Soľ konzervuje. Inak povedané – Soľ zachraňuje pred hnilobou. Bráni tomu, aby sa mäso pokazilo.
Pán Ježiš hovorí: Vy ste soľ zeme! Mnohokrát počúvam od ľudí a častokrát sám seba prichytím pri tom, že kritizujeme dnešnú spoločnosť, dnešnú dobu, politikov, vládu, mesto, vlastnú cirkev – rozpoznávame, že je skazená. Každý sa dá kúpiť, každému ide o to svoje. Už to nie je také ako to bývalo. Kvalita potravín, zdravotnej starostlivosti, kultúry, mravy v spoločnosti. Všetko je akési skazené. Každý spomína rád na obdobie, kedy to bolo lepšie – za prvej republiky, niektorí dokonca po 25. rokoch demokracie túžia po komunizme. Lebo vraj bolo lepšie. Ale nebolo. Už vtedy to mäso smrdelo. Bratia a sestry. Zem je to mäso. Naša spoločnosť je to mäso. Naša rodina, priatelia, cirkev je to mäso. Vy ste tá soľ. My sme tá soľ. To rozpoznanie skazenosti je namieste. Kritika skazenosti je opodstatnená. Avšak dajme pozor. Keď nadávame na skazený svet, nadávame na vlastné zlyhanie. Sme soľ. Soľ v mäse pôsobí aktívne a zachraňuje pred hnilobou!
Určite sa vám už stalo, že ste prišli do styku s niečim skazeným. Zhnitý zemiak, pokazená šunka. Ten pohľad je na zaplakanie. Ten smrad sa nedá opísať. To skazené sa snažíme čo najskôr vyhodiť. Zbaviť sa toho. Veď čo už s tým? Podobne uvažuje i Hospodin v príbehu o Sodome z úvodných slov dnešnej bohoslužby. To mesto bolo superskazené. Ktovie nakoľko sa to podobalo Prahe? Všetci sa naň Pánu Bohu sťažovali, že je to otrasné mesto plné hnusných ľudí, plné zla a hriechu. Tak sa Hospodin rozhodol, že to mesto vyhodí, tak ako my vyhodíme plesnivý chlieb. Avšak Abrahám sa to dozvie a prosí Hospodina, aby to mesto zachoval. Veď sú tam určite aj dobrí, spravodliví ľudia. A Hospodin počúva a nechá sa presviedčať. A to je skvelá správa. Abrahám zjednáva až príde k číslu 10. A Hospodin sa nechá prehovoriť: „Pre desiatich ich nezahubím“. Avšak vieme ako to dopadlo. Hospodin tam nenašiel ani len tých desiatich. Preto to mesto bolo vyhodené. Kde niet soli, veci sa kazia a musia sa vyhodiť. Neprítomnosť soli, naša neprítomnosť, pôsobí skazenosť. Sodome chýbalo 10 zrniek soli a dopadla by inak.
Druhou vlastnosťou soli, je že soľ ochucuje dáva chuť. To netreba nijak zvlášť vysvetľovať. Robíme to celý život. Predstavte si. Ste v dobrej reštaurácii, objednáte si obľúbené jedlo. Spoločnosť je príjemná, tešíte sa na prvé sústo. Čašník vám jedlo donesie, v mojej predstave je to pečené kolienko, slinky sa vám zbiehajú, odkrojíte si prvý kúsok, položíte ho do úst a príde sklamanie. Koleno je síce výborné. Krásne prepečené, chrumkavá kožička, šťavnaté mäsko, cesnaková marináda. Ale chýba soľ. Soľnička je prázdna, pomôcť si neviete. Voláte čašníka, ten sa ospravedlňuje, že zásoby došli. A vy v tej chvíli dúfate, že je to len nočná mora, z ktorej sa rýchlo zobudíte. Ale nedeje sa tak. A vy ste hladní a musíte jesť ten pokrm, ktorý je výborný, a predsa nechutný, lebo v ňom chýba čosi veľmi, veľmi podstatné.
Soľ dáva chuť, bez nej je svet nechutný, nestráviteľný. Pán Ježiš hovorí, Vy ste soľ zeme. Sme naozaj tými, ktorí ochucujú? Sme tými, ktorí robia veci stráviteľnejšími? U nás doma v rodine? V bláznivom kolotoči v práci? V zbore? Alebo sme nemastní neslaní? Či inak. Komu znechucujem život?
Bratia a sestry, my sme tá soľ. My sme dostali ten Ochutený život – nový život v Ježišovi Kristovi! My sa máme deliť s tou chuťou. Máme ju podávať ďalej. Aby sa nestalo, že tí okolo nás žijú nechutný život, život bez chuti. Aby sa nestalo, že tí okolo nás budú bez chuti k životu. Lebo my sme tá soľ. A keď tam nie sme, tá chuť sa stráca.
Dnes sme krásne zhromaždení. Vidím niekoľko zrniek soli. A mám radosť. Keď sme spolu, je nám dobre. Rozumieme si. Teší nás vzájomná prítomnosť, úsmevy, rozhovory. Sme tu doma, v bezpečí. A tak to má byť. Avšak slanosť zrnka soli takto nevynikne. Aby soľ fungovala tak ako má, aby robila to, na čo je určená soľ nemôže ostať v soľničke. Pán Ježiš hovorí: Vy ste soľ zeme. V spoločnosti znejú mnohé hlasy proti kresťanstvu. Ľudia si neuvedomujú, že vieru v Ježiša Krista, ktorá chráni pred skazenosťou a ktorá dodáva životu chuť - naozaj potrebujú. Je to ako v rozprávke Soľ nad zlato. Jasné, že soľ nie je tak potrebná, tak vzácna, a tak hodnotná ako zlato... Ale. Ono sa to nakoniec všetko ukáže. Veď skúsme žiť mesiac bez soli! Až potom si ju budeme vážiť!
Nie len, že svet nerozpoznáva, že veriacich kresťanov potrebuje ako soľ, ale Často ani my sami nevieme, že nás naše okolie potrebuje. A tak zostávame uzavretí v Soľničke. Hovieme si v pohodičke, v bublinke, za sklenenými oknami modlitebne. Cirkev, ktorá sa uzatvára pred svetom, cirkev, ktorá nad svetom vyriekla svoj súd, cirkev, ktorá si vystačí sama so sebou je cirkev, ktorá neplní svoj účel – neslúži svojej dobe. Ale to je nesprávne pochopenie Ježišových slov! Pán Ježiš nehovorí: Vy ste soľ. Hovorí Vy ste soľ zeme! Nie sme tu sami pre seba, sme tu pre zem. Našou úlohou je dať čosi, čo jej nikto iný dať nemôže. Soľ sa nedá ničím nahradiť. Tu sme soľou. Ale čo vonku!?
„Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí slanú chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič súca, len ju vyhodiť, aby ľudia po nej šliapali.“ Čo teda znamená byť soľou? Na chvíľu opusťme výraz soľ. A skúsme tam doplniť slovo človek. Vy ste ľudia zeme. Ak ľudia stratia svoju ľudskosť, čím budú znovu poľudštení? Už nie sú na nič súci, len ich vyhodiť, aby ľudia po nich šliapali. Počujete to?
Teraz to už neznie tak vzdialene ako ten výrok o soli. Byť soľou, znamená byť človekom. Byť človekom takým, akým nás Pán Boh zamýšľal pri stvorení. Byť dobrým človekom. Autentickým človekom. Kresťanským slovníkom povedané byť blížnym.
Abrahám sa modlil za skazené mesto. Abrahám bol tou soľou. Bol človekom. Bol blížnym svojmu príbuznému Lótovi. A ako to krásne dopadlo! Lót bol zachránený! Abrahám bol soľou, bol človekom, bol blížnym mestu Sodoma. Prosil za nich. Bol veľmi blízko k ich záchrane. Kiež by tých zrniek soli tam bolo bývalo viac! Stačí štipka skutočných učeníkov na to, aby bolo zachránené okolie. Sodoma potrebovala desiatich. Koľkých potrebuje Praha? Koľkých moja rodina? Kancelária? Koľkých cirkev? Spomeňme i na Lóta z dnešného prvého čítania. I on bol jedným zrnkom soli. Vlastne bol jediným zrnkom. Aj On sa modlil a prosil za malinké mestečko Cóar. A Hospodin ho vypočul.
Bratia a sestry, byť soľou zeme znamená aktívne bojovať proti hnilobe. Znamená to otvárať sa svetu okolo nás a dávať mu jedinečnú chuť. Byť soľou zeme znamená byť človeku človekom, byť blížnym. Znamená to prosiť za zem. Akou soľou som ja? Amen.
nedeľa 24. augusta 2014
Modlitba prezrádza postoj
Lk 18, 9-14
Milé sestry a drahí bratia, práve sme počuli podobenstvo Pána Ježiša o farizejovi a mýtnikovi. Mnohí tento text poznáme. Neraz sme tento text čítali doma alebo na rozoberali na biblickej hodine, počuli sme nejednu kázeň. Rozumieme tomu, kto je tou kladnou postavou a tiež vieme, kto je záporným hrdinom. Bolo by nemiestne umelo vytvárať dojem, že nevieme kto odišiel ospravedlnený a kto nie. Text to jasne prezrádza. Pýcha je zlá. Človek má byť pokorný. Čo vlastne čakať od textu, ktorý je jasný?
Najprv sa v krátkosti pozrime na tých mužov. Dnešný pohľad kresťanov na farizeja – učiteľa Zákona – nie je veľmi lichotivý. Je to dané najmä Ježišovými ostrými výrokmi na ich adresu – zvlášť nepríjemný je výrok o obielených hroboch… Navonok pekných, vo vnútri však plných všelijakej nečistoty. Povedať o niekom, že je farizej znamená, že je pokrytec. Preto je nám už od začiatku príbehu jasné, že ten farizej je zápornou postavou a že to s ním úplne dobre nedopadne.
Naopak, o hriešnikoch z Ježišových podobenstiev vieme, že k ním má Pán Ježiš blízko. Prijíma ich, stoluje s nimi. Počúvajú ho. Zachraňuje ich. Preto už od začiatku podobenstva tušíme, že to dopadne rovnako.
Toto naše pred-porozumenie nám kazí zážitok z tohto príbehu. Stráca sa moment prekvapenia. Všetko sa teda zdá byť jasné. A to je škoda. Pretože sa nám môže stať, že takýmto postojom prehliadneme čosi veľmi dôležité.
Skúsme sa pozrieť na príbeh akoby sme ho počuli prvý raz.
Kto je ten farizej? Je to človek veľmi sčítaný v Božom zákone. Jeho prítomnosť v chráme i krásna modlitba nás neprekvapí. Je to človek morálne na vysokej úrovni. Náboženská elita. Má duchovný i morálny kredit. Je to vážený občan. Človek, ktorý sa snaží zákon nie len čítať, ale podľa neho aj žiť. Ba dokonca požiadavky zákona ešte znásobuje, dopĺňa. Len aby sa nebodaj nestalo, že by mu Pán Boh - alebo ľudia - mohli povedať, že čosi nesplnil. Plniť požiadavky zákona znamená byť spravodlivý. On je ten spravodlivý. Určite si to o sebe myslí. Skutky svedčia v jeho prospech. Ako je potom možné, že odchádza neospravedlnený?
Ten druhý človek? Áh. Ten je mýtnik alebo colník, proste daňový úradník. Ľudia, ktorí toto podobenstvo počuli priamo z úst Pána Ježiša, mali hneď jasno: to je ten hriešnik. Nespravodlivý vykorisťovateľ, korumpovaný kolaborant s Rímskou mocou. Proste bieda. Odpad. Z jeho konania je jasné, že v chráme sa často nevyskytuje. Pravdepodobne bol pre svoje povolanie z chrámového spoločenstva vylúčený. Čo tam robí? Tak tento odchádza ospravedlnený? Znie to trochu nespravodlivo. Či nie?
Všimnime si ďalej ich modlitby. Prvý sa modlí Farizej. Pekne podľa predpisu sa postaví na určené miesto a začne. Ďakuje Bohu. Krásne. Odrieka podobnú modlitby aké sú hojne doložené v rabínskej literatúre. Ďakuje za vieru. Za to, že je spravodlivý. Menuje aj svoju štedrú dobročinnosť, ktorá je nad rámec povinností. Ale. A tu prichádza problematika jeho modlitby. Totiž. Ten spôsob, akým je v pôvodných jazykoch vyjadrený spôsob ako sa modlil je neštandardný. Oslovuje Boha, to nie že nie. Ale. Krásne vyjadrenie modlil sa v duchu, teda, že sa modlil v sebe – tu úplne nesedí. Súčasťou predpisu bola hlasná modlitba, prečo by sa teda modlil proti tomuto predpisu? To je však len prvá zo zlých možnosti. Druhá je, že trpel samomluvou – totiž, že sa modlil k sebe. Bol to monológ. Osloviť potom sám seba – Bože – pravdupovediac, to nie je úplne košer. Avšak text modlitby by sedel. Ďakuje, že nie je ako tí ostatní. Tí pohania. Tí zlí. Tretia možnosť je podobne smutná – modlil sa za seba. To by nebolo až také hrozné, keby tá modlitba pokračovala. Ale nepokračuje. Modlí sa len za seba. Ba čo viac. Farizej v chráme zbadá čosi nezvyčajné. V diaľke je akási postava a bije sa do pŕs. I keď je to podobenstvo a nie reálny príbeh, je jasné, že farizej ako pravidelný návštevník chrámu rozpozná, že ten človek v diaľke nepatrí do jeho okruhu spravodlivých známych. Že je to ten kolaborant. A hneď a pohotovo toho mýtnika zahrnie do svojej modlitby. Ale ako? Použije/zneužije ho ako krovie. Ako tmavé a ponuré pozadie, na ktorom ešte viac môže vyniknúť jeho vlastná dobrota, krása, spravodlivosť. Hrdinsky sa porovná s tým, kto je v spoločnosti považovaný za odpad. Už vopred je jasné, že z tohto porovnania musí vyjsť ako ten „lepší“. Veď on nie je až taký zlý ako … Naopak. Skutky svedčia o tom, že je to dobráčisko.
Ten druhý, ten vyberač daní, stojí zďaleka. Prístup do chrámu nemá. Nepatrí medzi tých spravodlivých. Je tu akoby náhodne. Chrámová prax mu je cudzia. Nevie, kde je to určené miesto kam sa má postaviť, a tak stojí pri dverách. Nevie, že má pozdvihnúť oči hore a že má vystrieť prázdne ruky smerom k nebesiam. Netuší. Dobre vie, že sem nepatrí. I ten farizej o ňom vie, že sem nepatrí. A vlastne všetci v chráme vedia, že sem nepatrí. Jeho modlitba nie je podľa predpisu. Veď ten predpis nemá ako poznať. A preto sa modlí tak ako vie. Päť slov stačí. Bije sa v prsia. Nie preto aby to ostatní videli. Nie preto, aby na seba upozornil, či aby robil šou. Nehrá sa na gorilu. Bije sa v prsia aby vyjadril, že hoci vie, že sem nepatrí, tak tých pár slov - ktoré adresuje - Bohu myslí smrteľne vážne. Neprišiel sem z povinnosti, či zo zvyku. Neprišiel si urobiť ďalší zárez na paličke spravodlivých skutkov. Je mu jedno s akým opovrhnutím na neho hľadia tí chrámoví. Prišiel lebo chcel hovoriť s Hospodinom. Nemá toho veľa, čo by mu povedal. Frázy nepozná. Spravodlivých skutkov, ktoré by mohol – keď už je tu – Bohu pripomenúť, mnoho nemá. Kvetnato hovoriť tiež nevie. Odvážil sa len na päť slov. Ten hlavný tŕň podobenstva, to šokujúce, to nepredstaviteľné, je v tom, že tých pár slov sa mu vyplatilo.
Dosť o podobenstve v minulom čase. Prenesme ho do súčasnosti. Nie vždy je takýto posun možný. V tomto prípade to ide až pozoruhodne jednoducho. Kto je tým farizejom – nie vo všeobecnosti – to by sme skončili znovu pri pokrytcoch. Zdôrazňujem, opäť, v tomto podobenstve znázorňuje farizej človeka, ktorý – spomeňte si na úvod – je sčítaný, zbožný, slušný, hrá podľa pravidiel, plní zákon. Kto je tým farizejom dnešnej doby? Iste tušíte, že sme to my. Je to cirkev. Sú to: Bratia. Sestry. Kazateľ. Varhaník, kurátor, presbyteri, farári, seniori, rôzne cirkevné komisie či iní cirkevní funkcionári. Toto prirovnanie sa nám nie veľmi nepáči. Zvlášť, keď vieme, že ten farizej odišiel z chrámu neospravedlnený. Kým sme hovorili o nejakom farizejovi, podobenstvo sa nás nemalo ako dotknúť. Všimnite si ale ten rastúci nesúhlas. Tak ja som ten farizej? Ja odídem neospravedlnený? Čo to je za nezmysel? Veď robím toto a toto a toto. Nepáči sa nám to prirovnanie. Odmietame ho. Na nás je namierené. A keď sa nás to prirovnanie dotklo, tak je to len dobre. Pán Ježiš sa rád dotýkal ťažkých tém. Rád pritlačil, tam, kde to bolí, aby tým poukazoval na jadro problému. Aby ten problém mohol byť riešený. Aby to zranenie mohlo byť uzdravené. Farizeji mu boli naozaj veľmi blízki. Avšak zakladali si na vlastnej spravodlivosti. Poznali zákon, plnili ho. Všimnime si, že farizej vo svojej modlitbe Hospodina vôbec o nič neprosí. Nič od neho nechce. Nepotrebuje vôbec nič. Veď všetko má. Robí to, a to, a to. Pekný zoznam. Robí všetko správne. Nikto mu nemôže nič vyčítať. Čo viac by mohol od Hospodina chcieť. Vystačí si sám so sebou! Je spokojný vo svojej spravodlivej bublinke. Bohu, alebo sebe len poďakuje a pripomenie mu alebo sebe aký je fajn. A tak ako prišiel – spokojný sám so sebou – tak odchádza – spokojný sám so sebou. Síce neospravedlnený. Ale na to sem neprišiel. To ani nežiadal. To plní ľavou zadnou a úplne sám.
Dobre. Kto je teda v dnešnej dobe tým vyberačom daní, tým kolaborantom? To sú všetci tí, ktorí nemajú prístup do chrámu. Tí, čo normálne do kostola nechodia. Tie zle vychované deti od susedov; šéf, ktorý ľudí využíva; to sú tí všetci čo majú svoje meno v zoznamoch ŠTB; skrátka všetci, ktorí našu normu nesplnia; tí čo sa nám v ničom nevyrovnajú, zvlášť nie v zbožnosti. A tí odídu ospravedlnení?
Pozor. Kto je teda tým záporným hrdinom? Kto je tým kladným? Chce Ježiš povedať, že dobré skutky sa človeku nevyplatia – i tak skončí bez odmeny? Je záporakom ten farizej? Teda cirkev? My? Alebo máme byť krásne hriešni ako ten mýtnik? Ako tí – a tu si doplňte, kým pohŕdate. Veď ono sa to nakoniec nejak spraví?
Vtip tohto Ježišovho podobenstva je v tom, že ide o rovinu vyššie. Nerieši spravodlivosť medziľudských vzťahov. Nerieši skutky. Opakujem, tento text nie je o tom, či robiť alebo nerobiť dobré skutky. Ježiš sa tu vôbec skutkami nezaoberá. Rieši postoj človeka. Zvláštne, že na to používa práve modlitbu. V nej sa ukáže aký má človek postoj k Bohu. A nie len to. Aký má postoj voči inému človeku. Aká ma postoj sám k sebe.
Znovu. Kto je teda tým záporným hrdinom? Obaja. Je pravdou, že na jednom z nich je to viac vidieť. A ten druhý, ten farizej, ten si to ešte neuvedomuje. Navonok je všetko v poriadku. Ale kdesi hlboko v jeho vnútri leží smradľavý problém. Je zamknutý v hriechu bez toho aby o tom vedel. Jeho vzťah k človeku je nenávisť. Radosť z toho, že nie je ako tí všetci hriešnici. Jeho vzťah k sebe samému je pýcha - namyslená sebaláska. Žije v sebaklame. A jeho vzťah k Bohu? Kto mu je bohom? Od Hospodina predsa nič nepotrebuje. Ako prišiel, tak i odchádza. Nedostáva nič.
Naopak, colník vie o tom, že je hriešnik. Vie, že pred Pánom Bohom je na tom špatne. Neporovnáva sa s tými spravodlivými – neobstál by. Pozerá sa na svoju situáciu triezvo. Potrebuje dar Božieho ospravedlnenia. Potrebuje odpustenie. Má nádej, že Boh je milostivý, že ho má napriek všetkej tej špine ešte stále rád. Ide priamo za Hospodinom. Hľadá pomoc. Túži po prijatí. A dostáva ho. Jeho pokora pred Bohom ho nakoniec zachraňuje. A stáva sa dobrým základom pre postoj k druhému človeku i k sebe samému.
Áno, tá radostná a prekvapivá správa je, že Hospodin prijíma hriešnych ľudí. Nie všetkých. Nie paušálne. Tých, ktorí prosia o priatie. A prijíma i spravodlivých. Ale pozor. Tiež len, tých, ktorí svoje postavenie pred Hospodinom vidia triezvo – a podobne ako ten mýtnik volajú: Bože, buď milostivý, mne hriešnemu. Amen.
Milé sestry a drahí bratia, práve sme počuli podobenstvo Pána Ježiša o farizejovi a mýtnikovi. Mnohí tento text poznáme. Neraz sme tento text čítali doma alebo na rozoberali na biblickej hodine, počuli sme nejednu kázeň. Rozumieme tomu, kto je tou kladnou postavou a tiež vieme, kto je záporným hrdinom. Bolo by nemiestne umelo vytvárať dojem, že nevieme kto odišiel ospravedlnený a kto nie. Text to jasne prezrádza. Pýcha je zlá. Človek má byť pokorný. Čo vlastne čakať od textu, ktorý je jasný?
Najprv sa v krátkosti pozrime na tých mužov. Dnešný pohľad kresťanov na farizeja – učiteľa Zákona – nie je veľmi lichotivý. Je to dané najmä Ježišovými ostrými výrokmi na ich adresu – zvlášť nepríjemný je výrok o obielených hroboch… Navonok pekných, vo vnútri však plných všelijakej nečistoty. Povedať o niekom, že je farizej znamená, že je pokrytec. Preto je nám už od začiatku príbehu jasné, že ten farizej je zápornou postavou a že to s ním úplne dobre nedopadne.
Naopak, o hriešnikoch z Ježišových podobenstiev vieme, že k ním má Pán Ježiš blízko. Prijíma ich, stoluje s nimi. Počúvajú ho. Zachraňuje ich. Preto už od začiatku podobenstva tušíme, že to dopadne rovnako.
Toto naše pred-porozumenie nám kazí zážitok z tohto príbehu. Stráca sa moment prekvapenia. Všetko sa teda zdá byť jasné. A to je škoda. Pretože sa nám môže stať, že takýmto postojom prehliadneme čosi veľmi dôležité.
Skúsme sa pozrieť na príbeh akoby sme ho počuli prvý raz.
Kto je ten farizej? Je to človek veľmi sčítaný v Božom zákone. Jeho prítomnosť v chráme i krásna modlitba nás neprekvapí. Je to človek morálne na vysokej úrovni. Náboženská elita. Má duchovný i morálny kredit. Je to vážený občan. Človek, ktorý sa snaží zákon nie len čítať, ale podľa neho aj žiť. Ba dokonca požiadavky zákona ešte znásobuje, dopĺňa. Len aby sa nebodaj nestalo, že by mu Pán Boh - alebo ľudia - mohli povedať, že čosi nesplnil. Plniť požiadavky zákona znamená byť spravodlivý. On je ten spravodlivý. Určite si to o sebe myslí. Skutky svedčia v jeho prospech. Ako je potom možné, že odchádza neospravedlnený?
Ten druhý človek? Áh. Ten je mýtnik alebo colník, proste daňový úradník. Ľudia, ktorí toto podobenstvo počuli priamo z úst Pána Ježiša, mali hneď jasno: to je ten hriešnik. Nespravodlivý vykorisťovateľ, korumpovaný kolaborant s Rímskou mocou. Proste bieda. Odpad. Z jeho konania je jasné, že v chráme sa často nevyskytuje. Pravdepodobne bol pre svoje povolanie z chrámového spoločenstva vylúčený. Čo tam robí? Tak tento odchádza ospravedlnený? Znie to trochu nespravodlivo. Či nie?
Všimnime si ďalej ich modlitby. Prvý sa modlí Farizej. Pekne podľa predpisu sa postaví na určené miesto a začne. Ďakuje Bohu. Krásne. Odrieka podobnú modlitby aké sú hojne doložené v rabínskej literatúre. Ďakuje za vieru. Za to, že je spravodlivý. Menuje aj svoju štedrú dobročinnosť, ktorá je nad rámec povinností. Ale. A tu prichádza problematika jeho modlitby. Totiž. Ten spôsob, akým je v pôvodných jazykoch vyjadrený spôsob ako sa modlil je neštandardný. Oslovuje Boha, to nie že nie. Ale. Krásne vyjadrenie modlil sa v duchu, teda, že sa modlil v sebe – tu úplne nesedí. Súčasťou predpisu bola hlasná modlitba, prečo by sa teda modlil proti tomuto predpisu? To je však len prvá zo zlých možnosti. Druhá je, že trpel samomluvou – totiž, že sa modlil k sebe. Bol to monológ. Osloviť potom sám seba – Bože – pravdupovediac, to nie je úplne košer. Avšak text modlitby by sedel. Ďakuje, že nie je ako tí ostatní. Tí pohania. Tí zlí. Tretia možnosť je podobne smutná – modlil sa za seba. To by nebolo až také hrozné, keby tá modlitba pokračovala. Ale nepokračuje. Modlí sa len za seba. Ba čo viac. Farizej v chráme zbadá čosi nezvyčajné. V diaľke je akási postava a bije sa do pŕs. I keď je to podobenstvo a nie reálny príbeh, je jasné, že farizej ako pravidelný návštevník chrámu rozpozná, že ten človek v diaľke nepatrí do jeho okruhu spravodlivých známych. Že je to ten kolaborant. A hneď a pohotovo toho mýtnika zahrnie do svojej modlitby. Ale ako? Použije/zneužije ho ako krovie. Ako tmavé a ponuré pozadie, na ktorom ešte viac môže vyniknúť jeho vlastná dobrota, krása, spravodlivosť. Hrdinsky sa porovná s tým, kto je v spoločnosti považovaný za odpad. Už vopred je jasné, že z tohto porovnania musí vyjsť ako ten „lepší“. Veď on nie je až taký zlý ako … Naopak. Skutky svedčia o tom, že je to dobráčisko.
Ten druhý, ten vyberač daní, stojí zďaleka. Prístup do chrámu nemá. Nepatrí medzi tých spravodlivých. Je tu akoby náhodne. Chrámová prax mu je cudzia. Nevie, kde je to určené miesto kam sa má postaviť, a tak stojí pri dverách. Nevie, že má pozdvihnúť oči hore a že má vystrieť prázdne ruky smerom k nebesiam. Netuší. Dobre vie, že sem nepatrí. I ten farizej o ňom vie, že sem nepatrí. A vlastne všetci v chráme vedia, že sem nepatrí. Jeho modlitba nie je podľa predpisu. Veď ten predpis nemá ako poznať. A preto sa modlí tak ako vie. Päť slov stačí. Bije sa v prsia. Nie preto aby to ostatní videli. Nie preto, aby na seba upozornil, či aby robil šou. Nehrá sa na gorilu. Bije sa v prsia aby vyjadril, že hoci vie, že sem nepatrí, tak tých pár slov - ktoré adresuje - Bohu myslí smrteľne vážne. Neprišiel sem z povinnosti, či zo zvyku. Neprišiel si urobiť ďalší zárez na paličke spravodlivých skutkov. Je mu jedno s akým opovrhnutím na neho hľadia tí chrámoví. Prišiel lebo chcel hovoriť s Hospodinom. Nemá toho veľa, čo by mu povedal. Frázy nepozná. Spravodlivých skutkov, ktoré by mohol – keď už je tu – Bohu pripomenúť, mnoho nemá. Kvetnato hovoriť tiež nevie. Odvážil sa len na päť slov. Ten hlavný tŕň podobenstva, to šokujúce, to nepredstaviteľné, je v tom, že tých pár slov sa mu vyplatilo.
Dosť o podobenstve v minulom čase. Prenesme ho do súčasnosti. Nie vždy je takýto posun možný. V tomto prípade to ide až pozoruhodne jednoducho. Kto je tým farizejom – nie vo všeobecnosti – to by sme skončili znovu pri pokrytcoch. Zdôrazňujem, opäť, v tomto podobenstve znázorňuje farizej človeka, ktorý – spomeňte si na úvod – je sčítaný, zbožný, slušný, hrá podľa pravidiel, plní zákon. Kto je tým farizejom dnešnej doby? Iste tušíte, že sme to my. Je to cirkev. Sú to: Bratia. Sestry. Kazateľ. Varhaník, kurátor, presbyteri, farári, seniori, rôzne cirkevné komisie či iní cirkevní funkcionári. Toto prirovnanie sa nám nie veľmi nepáči. Zvlášť, keď vieme, že ten farizej odišiel z chrámu neospravedlnený. Kým sme hovorili o nejakom farizejovi, podobenstvo sa nás nemalo ako dotknúť. Všimnite si ale ten rastúci nesúhlas. Tak ja som ten farizej? Ja odídem neospravedlnený? Čo to je za nezmysel? Veď robím toto a toto a toto. Nepáči sa nám to prirovnanie. Odmietame ho. Na nás je namierené. A keď sa nás to prirovnanie dotklo, tak je to len dobre. Pán Ježiš sa rád dotýkal ťažkých tém. Rád pritlačil, tam, kde to bolí, aby tým poukazoval na jadro problému. Aby ten problém mohol byť riešený. Aby to zranenie mohlo byť uzdravené. Farizeji mu boli naozaj veľmi blízki. Avšak zakladali si na vlastnej spravodlivosti. Poznali zákon, plnili ho. Všimnime si, že farizej vo svojej modlitbe Hospodina vôbec o nič neprosí. Nič od neho nechce. Nepotrebuje vôbec nič. Veď všetko má. Robí to, a to, a to. Pekný zoznam. Robí všetko správne. Nikto mu nemôže nič vyčítať. Čo viac by mohol od Hospodina chcieť. Vystačí si sám so sebou! Je spokojný vo svojej spravodlivej bublinke. Bohu, alebo sebe len poďakuje a pripomenie mu alebo sebe aký je fajn. A tak ako prišiel – spokojný sám so sebou – tak odchádza – spokojný sám so sebou. Síce neospravedlnený. Ale na to sem neprišiel. To ani nežiadal. To plní ľavou zadnou a úplne sám.
Dobre. Kto je teda v dnešnej dobe tým vyberačom daní, tým kolaborantom? To sú všetci tí, ktorí nemajú prístup do chrámu. Tí, čo normálne do kostola nechodia. Tie zle vychované deti od susedov; šéf, ktorý ľudí využíva; to sú tí všetci čo majú svoje meno v zoznamoch ŠTB; skrátka všetci, ktorí našu normu nesplnia; tí čo sa nám v ničom nevyrovnajú, zvlášť nie v zbožnosti. A tí odídu ospravedlnení?
Pozor. Kto je teda tým záporným hrdinom? Kto je tým kladným? Chce Ježiš povedať, že dobré skutky sa človeku nevyplatia – i tak skončí bez odmeny? Je záporakom ten farizej? Teda cirkev? My? Alebo máme byť krásne hriešni ako ten mýtnik? Ako tí – a tu si doplňte, kým pohŕdate. Veď ono sa to nakoniec nejak spraví?
Vtip tohto Ježišovho podobenstva je v tom, že ide o rovinu vyššie. Nerieši spravodlivosť medziľudských vzťahov. Nerieši skutky. Opakujem, tento text nie je o tom, či robiť alebo nerobiť dobré skutky. Ježiš sa tu vôbec skutkami nezaoberá. Rieši postoj človeka. Zvláštne, že na to používa práve modlitbu. V nej sa ukáže aký má človek postoj k Bohu. A nie len to. Aký má postoj voči inému človeku. Aká ma postoj sám k sebe.
Znovu. Kto je teda tým záporným hrdinom? Obaja. Je pravdou, že na jednom z nich je to viac vidieť. A ten druhý, ten farizej, ten si to ešte neuvedomuje. Navonok je všetko v poriadku. Ale kdesi hlboko v jeho vnútri leží smradľavý problém. Je zamknutý v hriechu bez toho aby o tom vedel. Jeho vzťah k človeku je nenávisť. Radosť z toho, že nie je ako tí všetci hriešnici. Jeho vzťah k sebe samému je pýcha - namyslená sebaláska. Žije v sebaklame. A jeho vzťah k Bohu? Kto mu je bohom? Od Hospodina predsa nič nepotrebuje. Ako prišiel, tak i odchádza. Nedostáva nič.
Naopak, colník vie o tom, že je hriešnik. Vie, že pred Pánom Bohom je na tom špatne. Neporovnáva sa s tými spravodlivými – neobstál by. Pozerá sa na svoju situáciu triezvo. Potrebuje dar Božieho ospravedlnenia. Potrebuje odpustenie. Má nádej, že Boh je milostivý, že ho má napriek všetkej tej špine ešte stále rád. Ide priamo za Hospodinom. Hľadá pomoc. Túži po prijatí. A dostáva ho. Jeho pokora pred Bohom ho nakoniec zachraňuje. A stáva sa dobrým základom pre postoj k druhému človeku i k sebe samému.
Áno, tá radostná a prekvapivá správa je, že Hospodin prijíma hriešnych ľudí. Nie všetkých. Nie paušálne. Tých, ktorí prosia o priatie. A prijíma i spravodlivých. Ale pozor. Tiež len, tých, ktorí svoje postavenie pred Hospodinom vidia triezvo – a podobne ako ten mýtnik volajú: Bože, buď milostivý, mne hriešnemu. Amen.
štvrtok 19. júna 2014
Miesta je dosť
Lk 14, 15-24
Milé sestry a drahí bratia, máme pred sebou dve hostiny. V prvom čítaní sme počuli príbeh o svadbe. Pozvaný človek si nevie nájsť správne miesto a hrozí mu, že svoje miesto bude musieť uvoľniť niekomu, kto je hostiteľovi vzácnejší. Vieme si to dobre predstaviť. Na svadbe je počet miest je obmedzený, väčšinou máte zasadací poriadok. Jednoducho nemôžete pozvať každého aj keby ste chceli. A ak sa stane, že sa tam niekto pozve sám, alebo že vzdialený príbuzný, ktorého vidíte prvý raz v živote si sadne na miesto vašej svokry, môžete sa dostať do trápnej situácie…
Nechajme svadbu svadbou. Pozrime sa bližšie na podobenstvo o veľkej večeri, kde je naopak miesta dostatok, pretože pozvaní neprišli.
„Jeden človek pripravil veľkú večeru a pozval mnohých. V hodine večere poslal sluhu, aby povedal pozvaným: Poďte, lebo už je všetko hotové!“
„Anička, počujte, kde sú tí Novotní? Neviem, pani Katka, naozaj neviem. Hovorili, že prídu. Neviem, čo sa stalo. Počula som, že Paľko má nejaké problémy v práci. Chodí domov až neskoro v noci. Asi preto neprišli. Tak to hej! A čo Števo s deťmi? Tí tiež neprídu. Manželka je chorá. Angína alebo niečo také. Hm, tak nech to pekne vypotí a uzdraví sa. A neviete, čo je s Janom? Počula som, že si kúpil chalupu a trávi tam všetok svoj voľný čas. Tak to je škoda. Všetko je pripravené, toľko času tomu Zuzanka venovala. Máte pravdu, sestra. Určite ju to nepoteší. Toľko jedla! Toľko pitia! Kto to všetko poje? Veď tu skoro nikto nie je. Snáď to nevyhodíme? To by bola škoda.“
Určite ste už boli v situácii, keď ste boli v úlohe Irenky, či pána domu a organizovali ste veľkú oslavu. Tak si to predstavte. Snažíte sa, investujete čas a peniaze, chcete aby všetko bolo tip-top. Rozošlete pozvánky, ešte to pozvaným niekoľkokrát pripomeniete: „Áno, je to vtedy a vtedy. Len príď.“ A oni neprídu. Ako sa cítite? (Ste sklamaní? Hneváte sa?)
Pán domu, z Ježišovho príbehu, sa tiež hneval. „Vtedy sa rozhneval pán domu“. Áno, pre jeho hnev máme porozumenie. Aj my sa hneváme, keď naši priatelia neprídu, uprednostnia čosi iné. Keď nami ohrdnú… I my sa hneváme, keď naši bratia, naše sestry neprídu na zborovú akciu, biblickú hodinu, na bohoslužby. Možno spolu so mnou smutne prikývnete hlavou, že ste už počuli ako niektorý z farárov v kázni s hnevom pľuje na tých, ktorí v kostole či v modlitebni nie sú…
Áno, hnev nám je až nebezpečne blízky, ale to, čo nasledovalo ďalej si dokážeme len ťažko predstaviť. „ A povedal sluhovi: Vyjdi rýchlo na cesty a ulice mesta a priveď sem chudobných, mrzákov, slepých a chromých.“ Tu je jeden z hrotov dnešného textu, ktorý nás pichá pod rebro: Pán domu, totiž svoj hnev, pretaví v milosť.
Keď sa pozriete vôkol seba, uvidíte mnoho miest prázdnych. Cirkvi sa nie úplne darí. Mnohí cirkevníci nás opustili. Jedni na večnosť, iní už cirkevníkmi byť nechcú. Tento pohľad v nás budí beznádej. Ako to s nami bude? Veď tu nikto nie je! Budeme mať dosť peňazí? Uživíme sa? Prežijeme? Áno, tie otázky sú pálčivé. Dnešný text nás ale pozýva k tomu, aby sme zmenili svoj pohľad na prázdnu modlitebňu.
Pán Ježiš hovorí, že prázdne miesta na Pánovej hostine nezostanú prázdne. Výhovorky, ospravedlnenia a odmietnutia tých, ktorí boli pozvaní otvárajú miesto, dávajú šancu tým, ktorí pozvaní neboli! Koľko je prázdnych miest, bratia a sestry, toľkých ľudí sem môžeme pozvať. Prázdne sedadlá sú dôvodom na radosť: Ešte toľkí sa sem zmestia!
Pozrime sa v krátkosti na výhovorky, pardon, ospravedlnenia, ktoré Pán Ježiš v podobenstve spomína: Pole, voly, ženba. Ako vyplynulo z úvodného rozhovoru medzi zborovými sestrami Aničkou a pani Katkou - práca, chalupa i manželka – to všetko sú pochopiteľné ospravedlnenky. Pri bližšom skúmaní biblického textu si všimneme, že Pán Ježiš používa okolnosti, ktoré sú v Piatej knihe Mojžišovej v 20. kapitole spomenuté ako jediné dôvody, keď sa muž nemusí zúčastniť vojenskej služby: „Potom prehovoria k ľudu predstavení: Je tu niekto, kto si postavil nový dom a ešte ho neposvätil? Nech odíde a vráti sa domov, aby nepadol vo vojne a niekto iný by dom posvätil. Je tu niekto, kto vysadil vinicu a ešte nezobral prvú úrodu? Nech odíde a vráti sa domov, aby nepadol vo vojne a niekto iný by sa tešil z prvej úrody. Je tu niekto, kto sa zasnúbil so ženou a ešte si ju nevzal? Nech odíde a vráti sa domov, aby nepadol vo vojne a niekto iný by si ženu vzal.“ Všetky tri dôvody neúčasti sú legitímne = dotyčný sa nemá zúčastniť, aby nepadol vo vojne – aby prežil.
Avšak použiť tieto dôvody na veľkú večeru, na oslavu je akési zvláštne. Jednak, oslava nie je vojna. Účasť na nej nie je povinná. Práve naopak. Účasť na takejto večeri je výsadou! Môžu sa zúčastniť len pozvaní! A jednak sa ponúka otázka, či ide ale nejde o život? Z oslovenia Pán domu, kde zaznie Kyrios - Panovník, Hospodin, Kristus - je jasné, že to nie je hocaká hostina. A na rozdiel od vojny, kde neúčasť vo vojne znamená život – neúčasť na tejto hostine, večeri znamená smrť.
Neúčasť pozvaných na tejto hostine všetkým ostatným, ktorí doteraz pozvaní neboli, otvára možnosť aby prišli a hodovali s Pánom domu. Večera uzavretej VIP spoločnosti sa otvára pre všetkých. Veď miesta je dostatok. Prvý raz, keď pán poslal sluhu, pozvaní sa vyhovorili. Keď ho poslal druhý raz na cesty a ulice mesta – rozumej Jeruzalema – aby priviedol chudobných, mrzákov, slepých a chromých… Tí neodmietli. Kto by odmietol úžasnú hostinu, ktorá je zadarmo? Len ten, kto je spokojný s tým čo má. Ten, kto si myslí, že si môže dovoliť spraviť hoc aj väčšiu hostinu. Ten, kto nepotrebuje, aby ho hostili… Ale chudobný, mrzák, slepý a chromý – to je štvorica, ktorá si takúto večeru nemôže dovoliť odmietnuť. Pre nich by neúčasť na večeri znamenala skutočne smrť.
Sluha dodáva: „spravil som ako si rozkázal a miesto ešte je.“
Predstavte si ten počet! Koľko asi je tých: chudobných, mrzákov, slepých a chromých? Priviedol ich. A ani ten veľký počet úbožiakov všetkého druhu nezaplnil všetky miesta pri stole! Miesta ešte je.
Sluha teda poslúchne Pána i tretí raz. „Aby sa mi dom naplnil.“ Vychádza mimo mesta. Medzi tých, ktorých môžete stretnúť na poľných cestách a medzi ohradami. Nie, nemá namysli záhradkárov! To sú tí tuláci a vydedenci. Áno, aj oni - a práve oni – sa chytia jedinečnej šance stolovať s Pánom domu! Všetci majú možnosť prísť na hostinu. Všetci sa stávajú VIP.
U pána Boha totiž nie je prijímanie osôb! Na Jeho hostine sa vám nestane, že by vás Hostiteľ potupne presadil, pretože sedíte na mieste niekoho dôležitejšieho, alebo ste prišli nevhod.
Pánu Bohu nezáleží na tom, či si bol pozvaný na hostinu – a si veriaci odmlada, alebo si bol privedený z cirkevného prostredia, či si bol zavolaný zo sveta. Záleží na tvojom postoji, na tvojich prioritách. Ak túžiš po jeho hostine, neodmietni, keď ťa zavolá. Pretože na jeho hostine nikto nie je vzácnejší ako práve ty! „Blahoslavený, kto je chlieb v kráľovstve Božom!“ Amen.
Milé sestry a drahí bratia, máme pred sebou dve hostiny. V prvom čítaní sme počuli príbeh o svadbe. Pozvaný človek si nevie nájsť správne miesto a hrozí mu, že svoje miesto bude musieť uvoľniť niekomu, kto je hostiteľovi vzácnejší. Vieme si to dobre predstaviť. Na svadbe je počet miest je obmedzený, väčšinou máte zasadací poriadok. Jednoducho nemôžete pozvať každého aj keby ste chceli. A ak sa stane, že sa tam niekto pozve sám, alebo že vzdialený príbuzný, ktorého vidíte prvý raz v živote si sadne na miesto vašej svokry, môžete sa dostať do trápnej situácie…
Nechajme svadbu svadbou. Pozrime sa bližšie na podobenstvo o veľkej večeri, kde je naopak miesta dostatok, pretože pozvaní neprišli.
„Jeden človek pripravil veľkú večeru a pozval mnohých. V hodine večere poslal sluhu, aby povedal pozvaným: Poďte, lebo už je všetko hotové!“
„Anička, počujte, kde sú tí Novotní? Neviem, pani Katka, naozaj neviem. Hovorili, že prídu. Neviem, čo sa stalo. Počula som, že Paľko má nejaké problémy v práci. Chodí domov až neskoro v noci. Asi preto neprišli. Tak to hej! A čo Števo s deťmi? Tí tiež neprídu. Manželka je chorá. Angína alebo niečo také. Hm, tak nech to pekne vypotí a uzdraví sa. A neviete, čo je s Janom? Počula som, že si kúpil chalupu a trávi tam všetok svoj voľný čas. Tak to je škoda. Všetko je pripravené, toľko času tomu Zuzanka venovala. Máte pravdu, sestra. Určite ju to nepoteší. Toľko jedla! Toľko pitia! Kto to všetko poje? Veď tu skoro nikto nie je. Snáď to nevyhodíme? To by bola škoda.“
Určite ste už boli v situácii, keď ste boli v úlohe Irenky, či pána domu a organizovali ste veľkú oslavu. Tak si to predstavte. Snažíte sa, investujete čas a peniaze, chcete aby všetko bolo tip-top. Rozošlete pozvánky, ešte to pozvaným niekoľkokrát pripomeniete: „Áno, je to vtedy a vtedy. Len príď.“ A oni neprídu. Ako sa cítite? (Ste sklamaní? Hneváte sa?)
Pán domu, z Ježišovho príbehu, sa tiež hneval. „Vtedy sa rozhneval pán domu“. Áno, pre jeho hnev máme porozumenie. Aj my sa hneváme, keď naši priatelia neprídu, uprednostnia čosi iné. Keď nami ohrdnú… I my sa hneváme, keď naši bratia, naše sestry neprídu na zborovú akciu, biblickú hodinu, na bohoslužby. Možno spolu so mnou smutne prikývnete hlavou, že ste už počuli ako niektorý z farárov v kázni s hnevom pľuje na tých, ktorí v kostole či v modlitebni nie sú…
Áno, hnev nám je až nebezpečne blízky, ale to, čo nasledovalo ďalej si dokážeme len ťažko predstaviť. „ A povedal sluhovi: Vyjdi rýchlo na cesty a ulice mesta a priveď sem chudobných, mrzákov, slepých a chromých.“ Tu je jeden z hrotov dnešného textu, ktorý nás pichá pod rebro: Pán domu, totiž svoj hnev, pretaví v milosť.
Keď sa pozriete vôkol seba, uvidíte mnoho miest prázdnych. Cirkvi sa nie úplne darí. Mnohí cirkevníci nás opustili. Jedni na večnosť, iní už cirkevníkmi byť nechcú. Tento pohľad v nás budí beznádej. Ako to s nami bude? Veď tu nikto nie je! Budeme mať dosť peňazí? Uživíme sa? Prežijeme? Áno, tie otázky sú pálčivé. Dnešný text nás ale pozýva k tomu, aby sme zmenili svoj pohľad na prázdnu modlitebňu.
Pán Ježiš hovorí, že prázdne miesta na Pánovej hostine nezostanú prázdne. Výhovorky, ospravedlnenia a odmietnutia tých, ktorí boli pozvaní otvárajú miesto, dávajú šancu tým, ktorí pozvaní neboli! Koľko je prázdnych miest, bratia a sestry, toľkých ľudí sem môžeme pozvať. Prázdne sedadlá sú dôvodom na radosť: Ešte toľkí sa sem zmestia!
Pozrime sa v krátkosti na výhovorky, pardon, ospravedlnenia, ktoré Pán Ježiš v podobenstve spomína: Pole, voly, ženba. Ako vyplynulo z úvodného rozhovoru medzi zborovými sestrami Aničkou a pani Katkou - práca, chalupa i manželka – to všetko sú pochopiteľné ospravedlnenky. Pri bližšom skúmaní biblického textu si všimneme, že Pán Ježiš používa okolnosti, ktoré sú v Piatej knihe Mojžišovej v 20. kapitole spomenuté ako jediné dôvody, keď sa muž nemusí zúčastniť vojenskej služby: „Potom prehovoria k ľudu predstavení: Je tu niekto, kto si postavil nový dom a ešte ho neposvätil? Nech odíde a vráti sa domov, aby nepadol vo vojne a niekto iný by dom posvätil. Je tu niekto, kto vysadil vinicu a ešte nezobral prvú úrodu? Nech odíde a vráti sa domov, aby nepadol vo vojne a niekto iný by sa tešil z prvej úrody. Je tu niekto, kto sa zasnúbil so ženou a ešte si ju nevzal? Nech odíde a vráti sa domov, aby nepadol vo vojne a niekto iný by si ženu vzal.“ Všetky tri dôvody neúčasti sú legitímne = dotyčný sa nemá zúčastniť, aby nepadol vo vojne – aby prežil.
Avšak použiť tieto dôvody na veľkú večeru, na oslavu je akési zvláštne. Jednak, oslava nie je vojna. Účasť na nej nie je povinná. Práve naopak. Účasť na takejto večeri je výsadou! Môžu sa zúčastniť len pozvaní! A jednak sa ponúka otázka, či ide ale nejde o život? Z oslovenia Pán domu, kde zaznie Kyrios - Panovník, Hospodin, Kristus - je jasné, že to nie je hocaká hostina. A na rozdiel od vojny, kde neúčasť vo vojne znamená život – neúčasť na tejto hostine, večeri znamená smrť.
Neúčasť pozvaných na tejto hostine všetkým ostatným, ktorí doteraz pozvaní neboli, otvára možnosť aby prišli a hodovali s Pánom domu. Večera uzavretej VIP spoločnosti sa otvára pre všetkých. Veď miesta je dostatok. Prvý raz, keď pán poslal sluhu, pozvaní sa vyhovorili. Keď ho poslal druhý raz na cesty a ulice mesta – rozumej Jeruzalema – aby priviedol chudobných, mrzákov, slepých a chromých… Tí neodmietli. Kto by odmietol úžasnú hostinu, ktorá je zadarmo? Len ten, kto je spokojný s tým čo má. Ten, kto si myslí, že si môže dovoliť spraviť hoc aj väčšiu hostinu. Ten, kto nepotrebuje, aby ho hostili… Ale chudobný, mrzák, slepý a chromý – to je štvorica, ktorá si takúto večeru nemôže dovoliť odmietnuť. Pre nich by neúčasť na večeri znamenala skutočne smrť.
Sluha dodáva: „spravil som ako si rozkázal a miesto ešte je.“
Predstavte si ten počet! Koľko asi je tých: chudobných, mrzákov, slepých a chromých? Priviedol ich. A ani ten veľký počet úbožiakov všetkého druhu nezaplnil všetky miesta pri stole! Miesta ešte je.
Sluha teda poslúchne Pána i tretí raz. „Aby sa mi dom naplnil.“ Vychádza mimo mesta. Medzi tých, ktorých môžete stretnúť na poľných cestách a medzi ohradami. Nie, nemá namysli záhradkárov! To sú tí tuláci a vydedenci. Áno, aj oni - a práve oni – sa chytia jedinečnej šance stolovať s Pánom domu! Všetci majú možnosť prísť na hostinu. Všetci sa stávajú VIP.
U pána Boha totiž nie je prijímanie osôb! Na Jeho hostine sa vám nestane, že by vás Hostiteľ potupne presadil, pretože sedíte na mieste niekoho dôležitejšieho, alebo ste prišli nevhod.
Pánu Bohu nezáleží na tom, či si bol pozvaný na hostinu – a si veriaci odmlada, alebo si bol privedený z cirkevného prostredia, či si bol zavolaný zo sveta. Záleží na tvojom postoji, na tvojich prioritách. Ak túžiš po jeho hostine, neodmietni, keď ťa zavolá. Pretože na jeho hostine nikto nie je vzácnejší ako práve ty! „Blahoslavený, kto je chlieb v kráľovstve Božom!“ Amen.
piatok 25. apríla 2014
Duch nám pomáhaj porozumieť!
v. 32-33: Ak pre mŕtvych niet vzkriesenia: Jedzme a pime, veď zajtra zomrieme! Nedajte sa oklamať: Zlé reči kazia dobré mravy!
Tento oddiel je zvláštny. Jednak Pavol akoby schvaľoval prax krstenia sa zástupne za iných a jednak podporoval obžerstvo a opíjanie sa. Alebo nie?
O kresťanskom zvyku krstiť sa za tých, ktorí zomreli nepokrstení toho veľa nevieme. Dnes existuje náboženské hnutie (sekta) založené J. Smithom v USA v roku 1820, ktoré zástupný krst za mŕtvych praktikuje. Volajú sa Mormoni. Sú to slušní ľudia. Nosia tesiláky a bielu košeľu s čiernou visačkou. Oficiálnym názvom dokonca znejú akoby boli kresťania: „Cirkev Ježiša Krista Svätých neskorších dní“. Ale nie sú. Dnes majú okolo 13 miliónov členov, v ČR a SR ich je asi 2000. Okrem Biblie majú aj knihu Mormon. Zakazujú užívanie drog a alkoholu, fajčenie či pitie kávy a čaju. J. Smith použil základne kresťanské učenie a doplnil ho svojim vlastným „zjavením.“ To môže byť problém. Ak nepoznáme Bibliu a svoje vyznania, môžeme ľahko padnúť do osídla iných spoločenstiev, ktoré znejú lákavo, ba podobne a dokonca veria aj v Ježišovo vzkriesenie... Ale pridávajú ku Kristovi čosi vlastné.
Toto spoločenstvo nepochopilo Pavlov text. Áno, Pavol spomína akúsi prax krstenia, ale len ako argument na potvrdenie vzkriesenia. Nedá sa z ničoho vyvodiť, že by Pavol zástupný krst za mŕtvych schvaľoval. Nakoniec, ani kresťanská cirkev vo svojom porozumení Kristovmu vzkrieseniu túto prax nepraktikuje. Druhé nepochopenie Pavla je v ich zákaze požívania alkoholu. Pavel používa výrok: „Jedzme a pime, veď zajtra zomrieme!“ ako absurdné vyjadrenie toho, že ak by vzkriesenia nebolo mohli by sme si v prítomnosti robiť, čo chceme. Ale, kto verí vo vzkriesenie, ten sa naň aj zodpovedne pripravuje.
Pane Ježišu zošli svojho Ducha, ktorý by nám pomáhal rozumieť Tvojmu Slovu a pravdivo ho vykladať. Uč nás, prosím rozoznávať falošných prorokov. Amen.
štvrtok 24. apríla 2014
Kristovo vzkriesenie je definitívne víťazstvo nad smrťou.
v. 20.22: Kristus však bol vzkriesený z mŕtvych ako prvotina tých, čo zomreli... Lebo ako v Adamovi všetci zomierajú, tak aj v Kristovi budú všetci oživení;
Čo znamená vzkriesiť? Vieme, čo znamená počať, narodiť sa. Fyzickým procesom rozumieme, vieme si to predstaviť. Vieme, čo sa pri tom deje. Biblia je pri opise vzkriesenia úplne strohá. „Vstal, niet ho tu. Bol vzkriesený.“ Azda preto vznikli rôzne legendy, ktoré sa ale do kánonu nedostali. Dôraz na to ako technicky prebieha vzkriesenie je scestný. Omnoho dôležitejšie je čo vzkriesenie znamená.
Tak ako cez Adama prichádza smrť, tak cez Ježišovo vzkriesenie prichádza život. Je to veľmi zaujímavé prirovnanie. Isté rozdiely tam ale sú. Ten hlavný je fatalita smrti, ktorú prináša Adam. Nech už to nazveme dedičný hriech, alebo hriešna prirodzenosť, toto dedičstvo získava každý bez rozdielu. Vyhnúť sa tomu nie je možné. Nerozhodujeme o tom.
Na druhej strane, život, ktorý prináša Kristus si zvoliť môžeme. Kristovým vzkriesením človek nezískava, nededí život automaticky. To je dôležité si uvedomiť. Máme možnosť voľby! Kristus ako nový Adam mení fatalitu smrti a prináša voľbu života!
Vzkriesiť znamená priviesť k životu, zobudiť zo spánku smrti.
Milý Pane, prosím, zobuď ma. Amen.
streda 23. apríla 2014
Bez Kristovho vzkriesenia je všetko márne
v. 17.19: Ak však Kristus nebol vzkriesený, márna je vaša viera... Ak iba v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najbiednejší zo všetkých ľudí.
Niektorí tvrdia, že niet vzkriesenia. Pavol neuvádza, či to tvrdia kresťania v Korinte alebo Kristovi odporcovia. Vo výsledku je to jedno. Ako by mohol človek neveriť vo vzkriesenie a nazývať sa kresťanom? Pavol píše, že kresťan bez vzkriesenia je najbiednejší zo všetkých ľudí. To nech nám je varovaním. Mnohí kresťania žijú akoby vzkriesenie nebolo. Ako keby bol koncept vzkriesenia druhoradou – nepovinne voliteľnou – vecou. Kto verí, verí. Kto neverí, aspoň, že chodí do kostola... Ale nie je tomu tak. Bez vzkriesenia, kresťanstvo padá.
Zaujímavé je, že sú dve možnosti: buď vzkriesenie je alebo nie. Tieto možnosti však nie sú rovnako výhodné. Ak teda vzkriesenie nie je, ani Kristus nevstal. Ak majú pravdu posmievači, ktorí tvrdia, že Kristus nevstal, tak je to jasné: Naša viera je márna a stále sme vo svojich hriechoch... Ak veríš, že vzkriesenie nie je, aj keby si mal pravdu, nič sa tým nedá získať. Bez rozdielu, či by to bola pravda alebo nie, stále si v strate, tak ako o tom píše Pavol. Nevstaneš z mŕtvych.
Na druhej strane, čo ak veríš vo vzkriesenie? Ak by to nebola pravda, si v strate, a platí, že si najbiednejší zo všetkých ľudí... Avšak aký obrovský zisk ťa čaká, keď sa ukáže, že vzkriesenie je pravda!
Máme sa teda o vzkriesení hádať? Nie. Kto sa so Vzkrieseným nestretol osobne, toho nepresvedčíme. Naše slová budú pre takéhoto človeka vždy len prázdnym kázaním...
Stretaj nás, Vzkriesený, aby sme mohli veriť. Amen.
utorok 22. apríla 2014
Svedectvo o vzkriesenom Kristovi je osobné.
1K
15,4-11
v. 8: Nakoniec zo všetkých, ako nedochôdčaťu, sa zjavil aj mne.
Korintskí boli učení vo viere. Veď im to Pavol osobne zvestoval. Vedeli o Kristovom živote, o jeho smrti i o jeho vzkriesení. A predsa je kdesi problém. Faktické znalosti nestačia, ba vyvolávajú otázky a pochybnosti. Preto im Pavol znovu pripomína evanjelium o Vzkriesenom. Nepodáva im nový svetonázor. Neponúka ani svoj pohľad na vec. Odvoláva sa na zástup očitých svedkov. Vyratúva im počty. Spomína mená. Niektorí z nich ešte žili, bolo možné ich navštíviť a spýtať sa osobne: „Vstal? Ozaj sa ti zjavil?“.
Svedectvo o Vzkriesenom je osobné. Zjavil sa Petrovi, potom dvanástim, potom naraz viac ako päťsto bratom. „Potom ako nedonosenému dieťaťu, ktoré nemá veľkú nádej na prežitie, sa zjavil mne.“, hovorí Pavol. Aká je to milosť, keď sa nedonosené dieťatko narodí do preňho nového života. To je milosť, ktorú Pavol v stretnutí so Vzkrieseným Kristom rozpoznáva. Mal umrieť, a predsa, akoby zázrakom, žije.
Koho Vzkriesený nestretol osobne, ten o Ňom nemôže svedčiť. Jeho svedectvo by nemalo váhu. Pán sa zjavuje osobne. Vyberá si svojich svedkov. Najneskôr po roku 57 ich bolo 513 + jedno nedochôdča. Za circa 1957 rokov sa počty zmenili. Od vtedy už síce pár miliárd svedkov zomrelo, no i dnes sú vo svete minimálne dve miliardy tých, ktorých je možné sa opýtať: „Vstal? Ozaj sa ti zjavil?“.
Vzkriesený Pane, prosíme, stretaj nás. Kiež by sme nemlčali, keď sa nás spýtajú. Amen.
pondelok 21. apríla 2014
Vzkriesením to ešte len začína
v. 15-16: Povedal im: Choďte do celého sveta a ohlasujte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený. Kto však neuverí, bude odsúdený.
Vzkriesený Pán sa so svojimi učeníkmi stretal. Pred svojim nanebovstúpením ich nenechal bez inštrukcií. To je skvelá správa! Dokonca to zadanie nie je nijak zvlášť zložité. Prvý krok: „Choďte po celom svete!“. Fajn. Človek nemá sedieť nečinne na zadnici, a čakať, že k nemu tí ľudia prídu. Zaujímavý kontrast sa ukáže, keď potom vidíme prázdny kostol. Občas ma pichne pri srdci, keď počujem od vedenia zboru, že ľudia nechodia, alebo že nie sú. To potom ťažko. Ľudí je všade dosť. Možno nechodia, lebo sme za nimi nešli. Druhý krok: „Kážte evanjelium všetkému stvoreniu.“ Priznávam, ten je trochu ťažší. Občas počúvame kázne bez evanjelia. A to je problém. Avšak predstava, že len kazateľ vie/môže/má kázať evanjelium je scestná. Pán Ježiš tento príkaz dal všetkým učeníkom bez rozdielu. Ešte sa v krátkosti zastavme pri tŕni príkazu – všetkému stvoreniu. Nie len kalvínom v našej obci, nie len bielym a slušným ľuďom. Nie len... Ale všetkému stvoreniu.
Pane, sme vďační za tvoj príkaz. Ďakujeme, že s tvojím vedením ho môžeme plniť. Dovoľ, aby sme si uvedomili, že môžeme aj my svojou troškou prispieť k záchrane ľudí okolo nás. Daj odvahu nám i našim kazateľom zvestovať evanjelium k spáse celého stvorenia. Amen.
nedeľa 20. apríla 2014
Kde hľadáme Ježiša?
v. 6: No on im povedal: Neľakajte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, toho ukrižovaného? Niet ho tu — bol vzkriesený. Hľa, miesto, kde ho položili.
„Dobrý deň, dámy. Ako vám môžem pomôcť? Koho hľadáte? Á, Ježiša! Mrzí ma to, práve ste sa minuli. Prepáčte mi moju trúfalosť, ale nemáte sa s ním stretnúť niekde inde?“
Dobre poznáme pocit, že je Pán Ježiš o nejaký ten krok pred nami. To sa stalo i ženám. Proste ho hľadajú na nesprávnej adrese. Už tam nie je. Vstal. Tak ako im to predpovedal. Hovoril o Synovi človeka, ktorého zabijú, ale na tretí deň vstane z mŕtvych. Nevieme, či učeníci a učeníčky jeho slovám neverili, alebo na ne zabudli. Možno jednoducho nerozumeli. Ono, niet sa čomu diviť. Ježišove predpovede zneli podivne. Možno si len nespojili osoby a obsadenie a teda nevideli medzi Synom človeka a Ježišom znamienko rovnosti. Alebo nesprávne spočítali tri dni. Ktovie. Ženy boli prekvapené. Ježišov poštár v bielom rúchu ich
však nasmeruje správnym smerom. „Spomeňte si. Nebojte sa. Všetko ide podľa plánu. Ježiš je krok pred vami. Nasledujte ho.“
Milý Pane Ježišu. Je úžasné si pripomínať, že si krok pred nami. Kiež sme ochotní ťa nasledovať. Amen.
sobota 19. apríla 2014
Smrť jedného je výkupným za mnohých
Mk
15, 33-47
Pred pár dňami sme za zamýšľali nad Pilátovou zbabelosťou. Netreba zabúdať, že Pilát nebol jediný, komu chýbala smelosť. Judáš nemal odvahu čeliť nálepke zradcu. Peter sa bál a svätosväte sa zaprisahával, že Pána nepozná. Ježiš čelil procesu sám. Kde boli jeho priatelia, jeho „verní“ učeníci? Zbabelo sa ukrývali za zamknutými dverami. Ježišovi pomáha niesť kríž akýsi Šimon Kyrénejský. Pod krížom stojí učeník, ktorého Ježiš miloval, Ježišova matka a ženy. Učeníci nikde. Akým povzbudením je nám neznámy učeník Jozef z Arimatie, vznešený radca. Čítame o ňom, že smelo predstúpil pred Piláta a žiadal Ježišovo telo. Uvedomme si, že Ježišovi učeníkom tiež hrozilo nebezpečenstvo. Ale tento tajný predstúpil pred Ježišovho sudcu smelo. Veď očakával kráľovstvo Božie.
Kiež i nám dá Pán Boh odvahu smelo vystupovať v Kristových záležitostiach.
Pane, ďakujeme za to, že nám dávaš príklady svedkov, ktorí boli verní aj napriek nebezpečenstvám. Prosíme, Hospodine, daj aby sme žili život v očakávaní Tvojho kráľovstva. Amen.
piatok 18. apríla 2014
Kto odmieta zachrániť iba seba, má podiel na spáse sveta.
v. 31-32: Podobne sa mu posmievali aj veľkňazi a so zákonníkmi si hovorili: Iných zachraňoval a sám sebe nemôže pomôcť. Kristus, kráľ Izraela! Nech teraz zostúpi z kríža, aby sme videli a uverili!
Keď som bol malý, mal som žltú komixovú bibliu, „Král přichází“. Možno ju poznáte. Od detstva som bol fascinovaný super hrdinami. Batman, Superman, Pán Ježiš, Spiderman... Myslím to vážne. Zvlášť Pán Ježiš a Superman mi prišli veľmi podobní. Obaja mali dvoch otcov a milujúcu matku, obaja boli tak trochu odinokiaľ, obaja zachraňovali svet, všetkým pomáhali, obaja mali platonický vzťah so ženou, obaja mali purpurové rúcho. Obaja vedeli lietať. Aspoň tak som si v tom čase predstavoval nanebovstúpenie...
Keď som čítal komixové bubliny na posledných stranách, kde bol Kristus na kríži, živo som si predstavoval, ako by sa zachoval Superman. Vetu: „Zostúp z kríža, aby sme uverili...“, by si asi veľkňazi rozmysleli. Všetko by lietalo, všetci zloduchovia by zomreli a Superman by sa s úsmevom vznášal nad Golgotou.
Myslím, že vtedy som si uvedomil rozdiel. Zákonníci a veľkňazi mali pravdu: „Iných zachraňoval a seba nemôže.“ Jeho nespravodlivá, nevinná smrť je víťazstvom. To by ani Superman nespravil. Je mnoho „super“ hrdinov, ale len Ježiš je Kristus.
Ďakujem Ti, Pane, že si nepodľahol pokušeniu zmiesť svojou mocou Golgotu z povrchu zemského. Ďakujem, že si vytrval, zomrel, aby si vstal a dokázal svoju skutočnú moc. Amen.
štvrtok 17. apríla 2014
Je niekto bez viny za ukrižovanie Ježiša?
Pilát je vďačná téma. Veď on vlastne nebol zlý. Ježiša ukrižovať nechcel. Ešte aj ruky si umyl na znak zbavenia sa viny. Alebo bol? Krátiť si chvíľu rozoberaním konania iných nás baví. Hádať sa, kto môže za Kristovu smrť či Pilát alebo židia, či Herodes alebo Kaifáš…. Poznám mnohých, ktorí by trávili hodiny podobnými debatami prikláňajúc sa na jednu alebo druhú stranu. Hlavne určiť vinníka. Takýto druh úvah nikam nevedie. Dokonca nás stavia do pozície sudcu, ktorá nám nepatrí. Naše miesto je však v tom zástupe, ktorý kričí: „Ukrižuj ho!“.
Pilát nevidel Ježišovu vinu, pýtal sa. Videl, že ho veľkňazi vydali zo závisti. Spočiatku sa Pilát javí ako spravodlivý sudca, ktorému záleží na tom, aby neodsúdil nevinného. Ale všetko je inak. Vodcovia ľudu majú na Piláta páky. Chce sa im zavďačiť. Bojí sa, že by ho ľud udal na vyššie miesta. Bojí sa o svoj chlieb, svoje miesto pri koryte. Preto Krista odsudzuje. Nezáleží na pozícii, zbabelý človek dokáže ublížiť všade. Preto, odvahu, bratia!
Nevinný Kriste, trpel si za mňa. I dnes kričím: „Ukrižuj!“. Odpusť mi, prosím. Daj odvahu postaviť sa davu. Amen.
streda 16. apríla 2014
Od horlivosti ku zapretiu
Pán Boh si o nás nerobí ilúzie. Dokonale nás pozná. Svedčí o tom i ďalšia z Ježišových naplnených predpovedí. Pán Ježiš vedel, že srdce človeka je bojazlivé a neverné. Také bolo i to Petrovo, také je žiaľ i to moje. Zaprieť Krista pri prvej príležitosti, to je motto i môjho života. Snáď preto je mi Petrov príbeh taký blízky. Chytil sa za hlavu a plakal. Bol to akt ľútosti nad vlastným zlyhaním. Ale nie každý dokáže zvládnuť vlastné zlyhanie. Prijať nálepku zradcu – hriešnika. Judášov príbeh, na rozdiel o Petrovho, má nešťastný koniec – samovraždu. Judáš nepochopil hĺbku Ježišovho posolstva. Nerozumel odpusteniu.
Avšak ani Petrovo fňukanie nad zradou Ježiša nie je riešením. Žiaľ, mnohí z nás hriech iba ľutujú. Určite je potrebné hriech oľutovať. Je potrebné prosiť o odpustenie. Pravá náprava poklesku sa ale nedovŕši plačom. Nech nám Petrov plač v závere textu nevsugeruje, že je to dosť! Peter toho s Kristom zažil omnoho viac…. Je potrebné nie len plakať nad hriechom, ľutovať a vyznávať ho. Potrebujeme prijať Hospodinovo odpustenie. Potrebujeme odpustiť sami sebe. A čo viac, potrebujeme sa odvrátiť od našej zrady a zanechať ju.
Prosím Ťa, Pane Ježišu, odpusť mi moje zrady. Túžim prijať Tvoje odpustenie. Prosím, zošli svojho Ducha Svätého, ktorý by mi pomáhal prijímať Tvoje odpustenie, i samého seba. Prosím o silu zanechať hriech. Amen.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)